Ťažisko Jankovičovej výstavy tvoria novšie diela, ale nechýbajú ani ukážky z prelomu 80.a 90. rokov.
Jozef Jankovič, jedinečná osobnosť nášho sochárstva, predstavuje pod názvom Svedectvo na okraji výber z tvorby v bratislavskej Danubiane.
Umelcov prednes charakterizuje expresivita: uplatňuje ju na motíve človeka. Popisný realizmus, ktorý panoval v rokoch jeho nástupu na výtvarnú scénu, Jankovič nikdy neakceptoval, hoci jeho talent stvárniť ľudskú figúru je výnimočný.
Využil postupy, ktoré priniesli umelci skupiny Nového realizmu (parížska obdoba popartu), a začal časti kompozícií odlievať do farebných umelých hmôt, pričom ako formu použil rukavice a pančuchy.
Symbol ohrozenia
Stvárnenie častí i celkov postavy, kde chýba detail, konfrontoval vo výslednej kompozícií s geometrickým prvkom. Tvorivo tak reagoval na dominantnú tendenciu 60. rokov, neokonštruktivizmus.
V obsahoch a posolstvách diel však prekročil estetickú hranicu podnetov, z ktorých čerpal. Ľudská figúra v jeho kompozíciách kričí a trpí deformovaná, utláčaná, lámaná, rozpoltená, či dokonca rozorvaná geometrickým prvkom, ktorý symbolizuje ohrozenie obmedzenia jej slobodnej existencie a integrity v súčasnej spoločnosti.
Jankovič si zásadné východiská svojej individuálnej autorskej poetiky, ktorú ako celok môžeme zaradiť do tendencie novej figurácie, ponechal dodnes. Obmieňa a inovuje jej podobu, obohacuje ju o aktuálne prístupy a technológie zodpovedajúce meniacej sa dobe. Jeho ambícia autenticky vypovedať o vnútornom svete človeka zraňovaného spoločnosťou a zároveň dať najavo, že hovorí o svojom súčasníkovi, ho k tomu nútila rovnako v čase, keď slávil ako autor najvýznamnejších pomníkov a nositeľ cien prestížnych medzinárodných výstav spoločenské úspechy, ako aj počas normalizácie, keď ho odsúdili do zabudnutia.
Sugestívna ukážka zrelosti
Ani to, že sa nemohol dvadsať rokov zúčastňovať na oficiálnych výstavách doma a médiá o ňom mlčali, ho neodradilo od náročnosti na vlastnú tvorbu. Namiesto sôch, ktoré predpokladajú finančné zdroje, sa venoval kresbe, šperku i reliéfu a v grafike ako prvý na Slovensku začal pracovať s počítačom. Počítačové grafiky zasielal tajne na výstavy do cudziny, kde získal svetové uznanie.
Spoločenská zmena roku 1989 bola pre neho výzvou: zapojil sa do umeleckého diania. Bol prvým porevolučným rektorom Vysokej školy výtvarných umení. Túto konvenčnú akadémiu zmenil na dynamický, voči svetu otvorený organizmus, ktorý žije dodnes.
Výstava Svedectvo na okraji je sugestívnou ukážkou zrelosti Jankovičovho sochárskeho talentu, jeho schopnosti zvládnuť plochu i priestor rovnako komornými ako monumentálne cítenými kompozíciami. Viaceré diela na nej prítomné majú svoj, dnes už slávny príbeh: boli súčasťou významných medzinárodných prehliadok v zahraničí a nie menej významných domácich expozícií.
Pri pohľade na ne, rovnako ako na práce, ktoré tu majú premiéru, môže divák prežívať umelcovo angažovanie v tom najlepšom slova zmysle. Angažovanie za ideály humanizmu a za ochranu integrity ľudskej osobnosti jeho strhujúcim poukázaním na zradnosť situácie, v ktorej žijeme, ktorej sme súčasťou.
