Alfa a Omega je ešte horší ako dosiaľ najhorší digitálne animovaný film v našich kinách Pasca na žraloka, slaboduchá lacná americko-kórejská napodobenina klasiky Hľadá sa Nemo.
Slabý, zlý digitálne animovaný rozprávkový film Alfa a Omega 3D sa nepáči kritikom ani publiku. Nevznikol však pre to, aby sa páčil, ale aby v Indii bojoval proti tradičným spoločenským rozdielom kastového systému.
Otázkou zostáva, či proti tomu môže bojovať v slovenských kinách.
Nepôvodný príbeh pozliepaný z drzo ukradnutých motívov sa rozvíja ťarbavo: celé dlhé minúty sa nič nedeje a tvorcovia z publika dolujú smiech detinskými situačnými gagmi, založenými na tom, že niekto odniekiaľ alebo niekam spadne. Potom, akoby si uvedomili, že majú k dispozícii len 88 minút, zrazu pohnú dej dopredu míľovými skokmi.
Recenzia
Alfa a Omega 3D (USA-India 2010), 88 minút
Námet: Steve Moore. Scenár: Chris Denk a Steve Moore.
Réžia: Anthony Bell, Ben Gluck. Strih: Scott Anderson.
V slovenskom znení: Táňa Pauhofová, Ivan Šándor, Tomáš Maštalír a ďalší.
Neverte reklameAk vo vás reklama vyvolala dojem, že film rozpráva o tom, ako nesúrodá dvojica mladých vlkov – alfasamička Kate a omegasamec Humphrey – musí spolupracovať, ak sa chce vrátiť domov z rezervácie, kam ju ľudia odviezli, aby založili nový vlčí rod, neverte jej. Je to len nevýznamná epizódka.
S neschopnosťou scenáristov a režisérov ladí neschopnosť výtvarníkov a animátorov. Vlci vyzerajú ako psi, vlčice ako líšky, niektorí pripomínajú šabľozubé tigre z Doby ľadovej, iní hyeny z Levieho kráľa, ale sú aj takí, ktorí nepripomínajú nič – a vlky už vôbec nie.
Nehorázne vstupnéTo, čo sa nám môže zdať zvláštne, bizarné, absurdné a nepochopiteľné, je pokus preniesť do digitálnej animácie poetiku a naráciu Bollywoodu. Ba čo viac, v Indii, ešte stále hlboko poznačenej kastovou segregáciou, je príbeh vlčieho Rómea a Júlie priam škandálom, revolúciou. Jeho najsilnejšou stránkou je práve táto, pre nás banálna myšlienka spoločenskej rovnosti.
Pravda, film Alfa a Omega 3D u nás otvára najmä inú tému. Tému výšky vstupného, pretože žiadať od dvoch dospelých s dieťaťom za tento „zážitok“ 22,50 eura ako hoci za Alicu v krajine zázrakov, je nehoráznosť, ktorá v konečnom dôsledku ohrozuje samotné kiná: ak sa diváci budú cítiť oklamaní, druhý raz neprídu.
Nie je možné zabrániť distributérom uvádzať do slovenských kín i slabé a nepodarené filmy. Je to ich právo. Bolo by však prinajmenšom slušné, ak by minimálnu či žiadnu úroveň programu zohľadnili i v nižších cenách vstupeniek. Ak už presťahovali kinematografiu z centier miest do predmestských nákupných stredísk, mohli by sa aj začať správať ako obchodníci.
