Na veľkých fotografiách v bratislavskej Galérii Médium stoja pacienti psychiatrickej liečebne na Taiwane. Sú k sebe pripútaní reťazou, vždy slabší so silnejším. Nie je to prvý sugestívny príbeh o putách a medziľudských vzťahoch, ktoré rozpráva CHIEN-CHI CHANG, jeden z viceprezidentov prestížnej agentúry Magnum Photos. Nenápadný, veľmi skromne pôsobiaci fotograf otváral v rámci Mesiaca fotografie výstavu Reťaz, viedol workshop a dokonca sa tu zdržal ešte o dva dni dlhšie ako plánoval. Na začiatku jeho prednášky prestal fungovať projektor. „Tak ja vám budem musieť tie fotky opísať," zareagoval s úsmevom. „A vlastne, to nie je možné," dodal, „keby som to vedel, nestal by som sa fotografom."
Na tej prednáške ste začali hovoriť aj nejaký príbeh o vašich rodičoch, ale nedokončili ste ho. Mal nejaký súvis so sériou fotografií I do I do I do, ktorá je veľmi sarkastickým pohľadom na práve zosobášené páry?
„Moji rodičia obľubujú dodržiavanie tradícií, veľmi chceli, aby som sa oženil a aby sa zachovalo naše meno. Takže áno, vplývalo to na mňa, ale iba na začiatku. Myslím však, že keď sa pozrie divák teraz na moje série I do I do I do, Dvojité šťastie a Reťaz, ako prvú by mal vidieť práve tú poslednú, ktorá je aj tu v Bratislave - Reťaz."
Prečo?
„Uvedomí si fakt, že tu je reťaz niečím viditeľným, kým v ostatných sériách ide skôr o akési vzťahy, prepojenia medzi ľuďmi, ktoré sú neviditeľné. V Reťazi sú pacienti nedobrovoľne pripútaní, kým manželstvo, spolužitie, tradícia či akýkoľvek iný druh vzťahu sú v podstate tiež putom, ale človek si ho vyberá. Nie však vždy, ako ukazuje Dvojité šťastie - to hovorí o Vietnamkách, ktoré si prehliadajú skupiny taiwanských mužov za poplatok, potom si nejakého vyberú a o pár dní je už aj svadba. Po týchto projektoch akoby automaticky nasledovala séria fotografií z Chinatownu v New Yorku. Ukazuje mužov, ktorí opustili svoje rodiny a odišli do USA, aby zarobili peniaze. Mnoho manželstiev sa takto rozpadne, muži nikdy nevidia vyrastať svoje deti."
Teraz to vyzerá, že všetky tieto projekty majú spoločnú myšlienku zložitých vzťahov, bol to od začiatku zámer?
„Pravdupovediac nie. Tie spoločné črty som tam našiel až neskôr - ukázali sa samy. Stálo ma to veľmi veľa práce, veľa času stráveného s cudzími rodinami a dokonca cenou bola aj moja vlastná rodina. Na začiatku som jednoducho fotil - bez nejakej finálnej predstavy v mojej mysli. Pred desiatimi rokmi by som ešte túto spojitosť medzi mojimi fotkami nevedel celkom vysvetliť. Dnes už to viem a je to pre mňa úplne jasná vec. Myslím, že je to tak, že človek stále v sebe počúva ten malý hlas srdca a podľa neho sa stále aj správa."
Už teda musíte tušiť, čo bude nasledovať...
„Áno, ďalšia séria je veľmi prepojená s tými predošlými a je tiež veľmi osobná. Zároveň stále dokončujem Chinatown, už niekoľko rokov. V roku 2012 by z neho mala byť kniha."
Zo série I do I do I do - Foto©Chien-Chi Chang/Magnum Photos
Ako ovplyvnil fakt, že ste medzi sériami našli toto prepojenie, vaše dnešné rozmýšľanie o ďalších projektoch?
„Musím byť opatrný. Zároveň, ak by som o tom priveľmi rozmýšľal, mohol by som tu sedieť aj hodiny a iba rozmýšľať, na nič by som však neprišiel. Sú dobré a zlé dni. Projekt sa môže začať ako zadanie, práca, ale môže pokračovať výlučne mojou cestou, keď načúvam tomu malému hlasu, ktorý je v konečnom dôsledku aj tak najdôležitejší. Teraz už nemám obavy, čo bude ďalej. Príde to samo, to už naisto viem."
Odhliadnuc od fotografických kníh, predviedli ste aj niekoľko videí, ktoré pozostávali z fotiek a autentických zvukov. Je takáto forma rovnocenná fotoknihe?
„Je to pre mňa stále nové, robím to takto iba niekoľko rokov. Vidím v tom viac možností. Ale pravdou je, že vždy pracujem sám, a v tom prípade nemôžem robiť dve veci súčasne. Človek si vždy musí vybrať, najmä ak chce niečo urobiť správne. Niekedy nahrávam zvuky priamo k nejakému projektu, k sérii fotografií, ale niekedy sú samostatné, bez akéhokoľvek zámeru."
Jedným z fotofilmov bol aj projekt z Chinatownu. Desiatky mužov z Číny emigrujú do New Yorku za peniazmi na úkor svojho rodinného života. Mysleli ste na to, že diváci môžu vnímať iba ten silný ekonomický rozmer?
„Sčasti som s tým rátal, ale to, ako diváci pochopia moju prácu, je mimo môjho uvažovania. Podstatné je, aby som to urobil dobre, alebo lepšie povedané, aby som to urobil podľa vlastných presvedčení. Chinatown je projekt, na ktorom najviac vidno, aké má fotokniha možnosti, výhody a ako spája celú ideu série. Keď ju čítate, na začiatku vidíte rodiny v Číne, potom rozdelené dvojice, mužov v Chinatowne, ženu a deti v doma, v Číne. Takto to niekedy zostáva do konca ich života. Niektorí z nich sa vrátia, opäť žijú spolu, ale je to už veľmi odlišné, zvláštne po toľkých rokoch."
Spomenuli ste, že s niektorými rodinami ste stále v kontakte. Nie je to pre vás príliš vyčerpávajúce? Alebo naopak - je tá emocionálna blízkosť nutná, keď chcete niečo urobiť dobre?
„Oboje. Na väčšine projektov robím sám, vo svojom voľnom čase, na vlastné náklady a tým je to veľmi osobné a niekedy až emocionálne vyčerpávajúce. Dlhý čas som pozorovateľom, až sa stanem pasívnym príjemcom celej situácie. Teraz tam už nechodím veľmi často, iba niekedy, počúvam ich príbehy, pomôžem, keď môžem. Tí ľudia nie sú pre mňa iba objektmi."
Zo série Chinatown - Foto©Chien-Chi Chang/Magnum Photos
V ďalšom projekte ste s inými utečencami dokonca bežali cez hranicu Severnej Kórey. Prečo? Môže fotografia dnes ešte niečo zmeniť?
„To bolo iné - v podstate išlo o prácu, a to veľmi náročnú. Ukázal som vám zopár záberov, ale stále mám odložené desiatky ďalších, ktoré nemôžu byť zverejnené, lebo by mohli spôsobiť vážne problémy tým, ktorí sú stále v Severnej Kórei. Fotografie nemôžu zmeniť svet, už nie. Ony majú jedine možnosť zaznamenávať zmeny vo svete. V niektorých prípadoch môžu pomôcť, napríklad, keď títo ľudia dostali nejaké peniaze za publikované fotografie. Ale to je všetko. Nič nezmenia, môžu iba pomôcť pochopiť zmeny, ktoré sa dejú vo svete."
Aký je najvýraznejší rozdiel medzi tým, keď fotíte na „objednávku" a vlastnými projektmi?
„Súčasťou našej profesie síce je urobiť perfektný záber na prvýkrát, ale keď máte za pätami čas, nie je to ono. Nedá sa vrátiť späť a odfotiť niečo znovu tak, aby som bol spokojný. Preto stále robím viac projektov sám, na vlastné náklady."
Na Chinatowne robíte už roky, vždy to trvá tak dlho, kým je séria kompletná?
„Áno, často. Jeden projekt som napríklad začal robiť v roku 2006, zatiaľ ho nikto nevidel a ešte netuším, kedy ho vlastne dokončím."
Rozmýšľate nad tým, ako budú fotografie vnímané?
„Nie, to absolútne nie. V podstate sa to ani nedá, pretože to vždy najviac záleží na konkrétnej krajine. Sme veľmi kultúrne zakódovaní, tu budete iste vnímať sériu Reťaz inak ako ľudia v Brazílii, Spojených štátoch alebo na Taiwane."
Zo série Dvojité šťastie - Foto©Chien-Chi Chang/Magnum Photos
Často vediete aj workshopy. Ako učíte fotografovať?
„Najprv sa snažím s tými ľuďmi, ktorí prídu, urobiť veľa rôznych cvičení, pokusov, ktoré ich odnaučia všetko, čo sa doteraz o fotení naučili. Pre niekoho to môže byť veľmi náročné, hoci je to celé úplne jednoduché. Aj keď o pár rokov zabudnú všetko, čo im poviem, som si istý, že si budú pamätať, čo to znamená byť fotografovanými. Druhá časť príde na rad ďalší deň. Snažím sa im ukázať proces editovania multimediálnych projektov, ktoré pozostávajú z tradičných fotografií, filmov zostavených z nich a zo zvukov."
Čo robí fotografiu dobrou fotografiou?
„Pri pohľade na ňu musí vo mne vzniknúť nejaká reakcia. Musím odpovedať či už emocionálne, alebo aj vizuálne. Neviem to celkom dobre vysvetliť, nedá sa to opísať, ale rozoznám, keď je predo mnou dobrá fotka. Stále preferujem najmä osobný prístup, subjektívny vklad, nezaujíma ma žiaden všeobecný pohľad. Som v tom už roky, bez fotografovania by môj život nemal zmysel."
Je to istý typ workoholizmu?
„Nie, ja nemôžem byť nazvaný workoholikom. Väčšinou totiž fotím na vlastnú päsť a nikto mi za to neplatí. Fotografovaniu som venoval veľmi veľa, ale súčasne mi fotografovanie dáva veľmi veľa späť. Je to vyrovnaný vzťah."
To azda ani nemôže byť lepšie.
„Nesťažujem sa a ani nič neľutujem."
