Recenzia
Olga Tokarczuk: Svůj vůz i pluh veď přes kosti mrtvých
Do češtiny preložil Petr Vidlák
Host Brno 2010, 300 strán
Vo svojom najnovšom románe kladie Olga Tokarczuková hlavnú postavu do geografických súradníc v našom susedstve. Jana Dušejková žije na lazoch česko-poľského pomedzia, na dohľad východočeského Náchodu. Je akurátnou obyvateľkou zvláštneho regiónu, sama je totiž neobyčajná: číta vo hviezdach, rozpráva sa so zvieratami a veľa bežných vecí má pre ňu vlastné meno s veľkým písmenom. Netúži po spoločnosti. Vystačí si s pár hodinami angličtiny pre miestne deti a starostlivosťou o letné domy chalupárov.
Pokrútená, strašidelná mŕtvola divného suseda zmení jednotvárny beh života v Kladskej kotline. Po zistení, že sa zadusil kosťou pytliacky ulovenej srnky, pani Jana neplytvá súcitom alebo smútkom. Ako niekto môže zabíjať bezbranné mláďatá a sýtiť sa ich mŕtvolami?! Detektívka sa práve začína - nasledujú ďalší mŕtvi, ktorých násilná smrť je už predmetom ťažkopádneho policajného vyšetrovania.
Je možné, aby sa práve zvieratá pomstili na poľovníkoch? Zvieratá v dejinách vraj páchali aj vraždy a boli súdené. Dušejková žiada o zhovievavosť pre srnky. Pointa kriminálnej zápletky nie je surrealistická...
Autorka vymodelovala napriek čudáctvam sympatickú figúru. Život Jany beží v inom rytme, nemá nič spoločné so všadeprítomnou mániou vlastnenia. Pôsobí ako exot v nám známom prostredí zbohatlíkov, skorumpovanej polície a náboženského formalizmu. Tokarczuková veľmi rýchlo prestáva byť „dovezenou" autorkou, stredoeurópsky priestor je našou spoločnou dedinou. Pri portrétoch galérie miestnych postavičiek je majstrovská.
Román nehlása žiadnu ideológiu, nie je beletristickou obhajobou ekologizmu či alternatívneho životného štýlu. Mravnosť je v tomto rozprávaní nekonvenčná, zraniteľná a vo svojich podobách prekvapujúca. Hoci nie je núdza o strašidelne zavraždených a hororové prvky, kniha má atmosféru jemnú a takpovediac teplú. S trochou zveličenia môžeme Tokarczukovú označiť za „višegrádsku predstaviteľku" magického realizmu. Kto chce, môže sa dívať na svet po svojom, netreba k tomu žiadne nástroje, len práve tú schopnosť a citlivosť. Nenásytným poľovníkom hviezdy nie sú potrebné, pre nich je príroda zásobárňou čerstvého mäsa.
Kriminálne zápletky sú v modernej próze obľúbené, aj preto vyvolávajú nedôveru náročnejšieho čitateľa. Táto „detektívka" nie je dôležitá pátraním po vrahovi. Cez kosti mŕtvych sa všetci trmácame k miestu, kde sa zmierime so životom. ⋌
