Nesmrteľná scéna v Orient bare. Oldřich Nový ako svetácky Kristián zvádza unudenú slečnu Zuzanu – Adinu Mandlovú.
alo v tridsiatych a štyridsiatych rokoch boom. Z kina sa stala obľúbená ľudová zábava – pražský Barrandov chrlil čoskoro desiatky filmov ročne.
Vďaka filmovej konzerve nám zostala z tej doby ich podoba, hlas, ich humor, spôsoby, ich príbehy. Skutočné životné príbehy týchto mužov a žien – prvých veľkých „stars“ mladého československého filmu však nevyvolávajú na tvári ľahko pobavený úsmev, ktorý dodnes vzbudzujú ich filmoví hrdinovia.
Prežili nevídané okamihy slávy, aby po pár rokoch skončili na periférii, v horšom prípade za mrežami alebo v exile. Aj za protektorátu sa totiž nakrúcali zábavné filmy. Filmové hviezdy sa naďalej ľahkomyseľne prevážali v pekných autách a najmä niektoré dámy udržiavali kontroverzné styky. Keď prišlo „odnemčovanie“, len ťažko dokazovali svoje vlastenectvo.
Ale ani glejtom bezúhonnosti sa nič nekončilo. Vlastne skončilo sa jedno – hviezdna doba. Miesto frakov a rób si bolo treba navliecť montérky.
Najkrajšia je Lída Baarová, najzvodnejšia Adina Mandlová a najinteligentnejšia Nataša Gollová, napísal ktosi o troch najznámejších filmových hviezdach. Režisérska legenda Otakar Vávra (sám pracoval doslova pre všetky režimy) s odstupom času hodnotí ich prednosti takto: „Lída Baarová bola neuveriteľne krásna, stopercentná žena. Pritom nevyumelkovaná. S inteligenciou to nepreháňala, ale zbláznil sa do nej každý vrátane Goebbelsa a dostala sa až na vrchol. Adina Mandlová bola zasa strašne ctižiadostivá a mala všetko starostlivo vykalkulované. Oslňovala len od pása hore, spodok už mala slabší – kozie chudé nohy, ale vedela to šikovne zakryť. Všetko, čo vedela, ju naučil Hugo Haas.“
Skazená Adina
Adina Mandlová (1910-1991) vyrastala v Mladej Boleslavi a jej otec, umenie milujúci železničný inšpektor, ju nekriticky rozmaznával. Napríklad jej všetci museli od detstva vykať. Náhle zomrel a Adina nemohla zniesť, že si jej matka začala vodiť domov aj z ekonomických dôvodov nových „oteckov“ (sama pritom neskôr mužov využívala podobným spôsobom). Vylúčili ju zo školy, utekala z domu. V sedemnástich sa túlala so svojím priateľom, obchodným cestujúcim s hasiacimi prístrojmi. Cez deň predvádzali minimaxy, po nociach flámovali. Matka s otčimom ju poslali na lýceum do Paríža, kde absolvovala potrat. Zo školy ušla za priateľom do Drážďan, pričom domov prichádzali fingované listy z Paríža…
Pražskú kariéru začala ako modelka salónu Rosenbaum a občas aj ako filmové „krovie“. Pri filme si ju okamžite zapamätali vďaka je podrezanému jazyku. Keď jej režisér sladkej komédie Děvčátko, neříkej ne! predpovedal, že nikdy herečkou nebude, odsekla mu, že bude skôr hviezdou, než on natočí ďalší film.
Všimol si ju Hugo Haas, vtedy už známa divadelná a filmová hviezda. V jeho komédii Život je pes síce Adina chvíľami postáva ako drevo s pohľadom do prázdna, ale jej zvláštna tvár sa už nestráca v húfe anonymných „girls“. Haas sa stal jej Pygmaliónom – nasťahoval si ju do bytu, urobil z nej ďalšiu svoju „Titinku“ a naučil ju hereckému remeslu. Práve tu ležia korene Mandlovej moderného civilného prejavu, ktorým vytvorila typ nezávislého, zľahka povýšeného moderného dievčaťa. Haas ju naučil aj svojmu povestnému cynickému humoru.
Vďaka nemu sa zoznámila s umelcami a politikmi. Veselý spoločenský život jej neukončil ani rozchod s hercom, ktorý ju začal obmedzovať. Zakázal jej napríklad rolu v dnes slávnom filme Extáza, ktorý nahej Hedy Kieslerovej-Lamarrovej otvoril cestu do Hollywoodu.
Adina striedala milencov. Mnohí, najmä kolegyne, jej zazlievali bezohľadnú otvorenosť, s ktorou hodnotila iných. Osudným, ako sa neskôr ukázalo, bol pre ňu jej priateľ Fred Schneiner-Svítil, majiteľ stavebnej firmy, ktorý to mal vždy „hore“ dobré. Vďaka nemu Adine ani za vojny nič nechýbalo. Ľahkomyseľne ukazovala na obdiv svoje bohatstvo, s Fredom sa predvádzala v najvyššej spoločnosti, vrátane politikov. Klebety ju začali spájať s vtedajším ríšskym protektorom K. H. Frankom. Adina neodhadla nebezpečenstvo týchto fám, smiala sa im a nepopierala ich. Predtým chodila so Židom Haasom, priatelila sa s komunistami i s boháčmi. Morálne konvencie ju nezaujímali. Nakrúcala ďalej a za úlohu Zuzany v dodnes vysoko oceňovanom filme Kristián z roku 1939 dostala národnú filmovú cenu. Vysoko sa hodnotil aj jej výkon v dráme Noční motýl, kde stvárnila prostitútku Kiki.
Po rozchode s Fredom prežila krátke manželstvo s neúspešným maliarom Zdeňkom Tůmom, ktoré sa skončilo jeho samovraždou. So ženatým kolegom Vladimírom Šmeralom mala mať dieťa, a pritom sa ho snažila aj s manželkou neúspešne uchrániť pred koncentrákom. Šmeral sa však rozviesť nechcel, Mandlová o dieťa predčasne prišla a ďalšie už nikdy nemala. Keď ju neskôr postavili pred súd pre jej údajné styky s nacistami, komunista Šmeral sa od nej odvrátil.
Na konci vojny zatkli Adinu revolučné gardy v Beroune, kde bola na návšteve priateľa. Dav ju takmer lynčoval, mesiace strávila vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci. Prepustili ju pre nedostatok dôkazov. Poškvrnou na jej povesti tak zostali len nedokázané klebety a štyri komédie, ktoré nakrútila v Nemecku pod pseudonymom Lil Adina.
Po prepustení odmietla spoluprácu s tajnou službou a rolu už nedostala. Nepomohlo ani to, že sa za vojny zaslúžila o znovuotvorenie Vinohradského divadla a desiatky jej kolegov tak neprišli o živobytie. Doživotne ju vylúčili z divadelnej a filmovej únie.
Pracovala v továrni a pohybovala sa po baroch, kde narazila na pilota RAF Joea Knighta alias Josefa Kočvárka. Sobášom s ním získala britské občianstvo, takže odcestovala do zahraničia. Vonku hrala menšie úlohy v divadle a televízii, kariéru jej však prekazila tuberkulóza. Rozviedla sa a hneď na to sa vydala za bohatého obchodníka Geoffreyho. Nakoniec prežila 37 rokov vo zväzku s kostýmovým návrhárom, homosexuálom Benom Pearsonom. Konečne muž, ktorý toleroval jej nevery. V 60. rokoch mala vystupovať v Prahe v muzikále Hello Dolly. Jej bývalé kolegyne jej to vraj však intrigami prekazili.
Mandlová sa opakovane pokúsila o samovraždu. Žila na Malte, neskôr v Toronte. Na začiatku 90. rokov prišla do Čiech – zomrieť. Pred smrťou ešte prijala pozvanie na premiéru filmu Tankový prapor. Davy pri pražskom Paláci kultúry ju oslavovali ako hviezdu prvej veľkosti. Na otázku, či to ešte čakala, odpovedala s typickou iróniou: „Rozhodne nie, že sa tak stane práve na Pankráci.“
Jednosmerná cesta do Hollywoodu
Hugo Haas (1901–1969) je dodnes na plátne neprehliadnuteľný. Okamžite, ako vstúpi na scénu, cítiť jeho charizmu a absolútne prirodzený herecký prejav. Pochádzal z rusko-židovskej rodiny obchodníka. Na konzervatóriu študoval spev a kariéru začal na divadelných doskách. Po Brne a Ostrave si ho vyhliadlo Vinohradské a neskôr pražské Národné divadlo. Okrem toho nakrútil – či už ako herec alebo scenárista a režisér – desiatky filmov. Hral komické typy, ale aj netypických, uvravených milovníkov. Nezaprel v sebe lásku k hollywoodskym nemým groteskám. Okrem toho bol známym bohémom a vítaným spoločníkom v umeleckých krúžkoch, kam chodili Karel Čapek, Karel Poláček či Jan Masaryk.
Jeho poslednou úlohou v českom filme bol doktor Galén v Čapkovej Bílé nemoci, skrytej výstrahe pred fašizmom. Film sám režíroval. Písal sa však rok 1938, a tak bol Žid Haas vylúčený z Národného divadla. Na poslednú chvíľu sa mu podarilo aj s manželkou, ruskou šľachtičnou Mariou „Bibi“, z Československa utiecť. Päťmesačného syna museli zanechať doma. Rodina sa spojila až po mnohých rokoch.
Takmer celá Haasova rodina skončila v koncentračných táboroch. V Osvienčime zahynul aj jeho starší brat Pavel, uznávaný hudobný skladateľ. Zachránil však aspoň svoju rodinu, aj Hugovho synčeka, tým, že sa nechal so svojou manželkou rozviesť.
Hugovi Haasovi jeho židovský pôvod nakoniec, paradoxne, pomohol. Uchytil sa v Hollywoode i na Broadwayi. Podarilo sa mu dokonca prenajať si ateliéry Charlesa Chaplina a nakrútil tam desiatky filmov ako herec i producent. Na sklonku života ho to však ťahalo domov. Vrátili sa do Európy, žil vo Viedni a navštívil Prahu. Priatelia ho uvítali, ale ako s hercom a režisérom s ním už nikto vážne nepočítal.
Národné divadlo, v ktorom hral desať rokov, sa mu dodnes zdráha udeliť titul čestného člena – udeľuje sa vraj tým, ktorí v divadle nemohli hrať nie vlastnou vinou.
Potreštená Eva
Bola usmievavá, skromná, skôr športový typ než vamp. Pravý opak Mandlovej. A režiséri tento kontrast využívali. V Hoteli Modrá hviezda leží milionárska dcérka Adina na masážnom stole, spokojne si pofajčieva a klipká dlhými riasami. Jej protihráčka Nataša Gollová sa živí ako umývačka riadu, na tvár si prikladá uhorkové šupky a nakoniec exceluje na plese opitá v hroznej krinolíne po tetuške. Srdce vytúženého muža v podaní Oldřicha Nového si však získava práve ona.
Bola to skôr Adina, ktorá vystúpila na vrchol slávy z ulice. Gollová (1912–1988) sa narodila v rodine intelektuálov, študovala jazyky na filozofickej fakulte a súkromne tanec a herectvo. Po krátkom angažmán v Brne hrala vo Vinohradskom divadle, napríklad Oféliu v Hamletovi. Film si ju viac všimol až koncom 30. rokov. V Kristiánovi stvárnila domácu puťku Mařenku Novákovú, Kristiánovu manželku, a opäť protiklad k záhadnej kráske Zuzane v podaní Adiny Mandlovej. Nasledovala vydarená crazy komédia Eva tropí hlouposti, v ktorej Gollová poletuje a skáče doslova ako pojašená.
Svoje súkromie si, na rozdiel od Mandlovej, strážila. Až po rokoch sa verejnosť dozvedela, že mala vzťah s francúzskym dadaistickým básnikom Tristanom Tzarom, ktorý ju ešte po vojne navštívil v Prahe. Ale aj tak sa jej súkromie stalo osudným. Za vojny žila totiž dva roky s ostravským Nemcom Wilhelmom Söhnelom, ktorý sa staral o filmové ateliéry na Barrandove. V Nemecku nakrútila len jeden film – pod menom Ada Goll.
Túto „vinu“ neprevážil ani fakt, že ešte pred koncom vojny odišla pracovať ako dobrovoľná ošetrovateľka do Terezína.
„Naša práca spočívala v upratovaní miestností, v ktorých žili väzni, umývaní a kŕmení zúbožených väzňov. Neštítila sa žiadnej práce a bola nám všetkým príkladom,“ spomínala nedávno jej kolegyňa z Terezína. Gollová sa v Terezíne nakazila týfusom a takmer neprežila.
„Nebol nacista, ale v tejto dobe, keď bol Nemec ako Nemec, bola Nataša Gollová v rovnakej situácii, ako Baarová alebo Mandlová. Proste, spala s Nemcom,“ spomínal na Söhnela režisér Vávra.
Paradoxom je, že Söhnel previerky prežil, dokonca ho neodsunuli a zostal poradcom zoštátneného filmu. Nakoniec sa však ukázalo, že bol britským agentom – čo bolo v tých dobách ešte horšie, než že bol členom NSDAP.
Gollovú vyhodili z Vinohradského divadla. Dostala ponuku do Českých Budějovíc, kde sa vydala za režiséra Karla Konstantina. Svoju filmovú šancu však ešte dostala – z Budějovíc ju vytiahol Jan Werich. Úloha umelej ženy Sirael v dobe poplatnom filme Císařův pekař a pekařův císař po jeho boku bola pre ňu istým zadosťučinením. Komediálny talent uplatnila aj v ďalších filmoch, jej éra sa však už nevrátila. Ovdovela, deti nikdy nemala. Čoraz častejšie siahala po alkohole, prišli problémy s kĺbmi. Zomrela sama v domove dôchodcov.
Jednoducho Kristián
Film si našiel aj svoju hviezdu prvej veľkosti – Oldřicha Nového (1899-1983) – v žánri, ktorý mal už zdanlivo zapadať prachom. Nový sa totiž venoval operete – ako spevák a herec i divadelný riaditeľ. Inklinoval však skôr k modernej hudobnej veselohre či k muzikálu než ku klasickým operetným kusom.
Vyučený typograf mal vzor vo svojom strýkovi Milošovi, ktorý hral v Národnom divadle a vraj vedel nosiť frak ako nikto. Oldřich Nový spieval v kabaretoch, stal sa hviezdou brnenskej operety a v Prahe mal už vlastné Nové divadlo. Vo filme sa objavil už za nemej éry. Od Kristiána v roku 1939 až do roku 1944 nakrúcal priemerne šesť filmov ročne a bol najlepšie plateným hercom vtedajšieho Československa.
„Byla tropická letní noc, palmy šuměly, moře zpívalo svou ukolébávající píseň, cikády toužily po svém bledém milenci Měsíci a noc voněla skořicí a kávou a nad tím vším vznášel se tichý nápěv moslemínovy písně ze vzdáleného minaretu…,“ šepkal Kristián pri tanci do uška Adine Mandlovej a diváčky v kine ani nemukli. Elegán s ulízanou cestičkou. Milovník a pritom žiadny krásavec. Navyše vynikajúci jemný komik.
V roku 1938 odmietol ponuku z Hollywoodu. Ktovie, či si na ňu nespomenul v januári 1945, keď ho odvliekli do koncentráku. Odmietol sa totiž rozviesť s fotografkou Alicou, dcérou židovského bankára Weinera, ktorý svojho času finančne podporil Nového divadlo. A tak musel zdieľať jej osud.
V tábore pracoval v cementárni. S manželkou sa po vojne šťastne stretli a ešte v roku 1948 stihol nakrútiť svoj posledný film zo slávnej éry – vynikajúcu paródiu na predvojnové limonádové príbehy Pytlákova schovanka.
Nového však umelecky odstavila nová doba. V predchádzajúcich rokoch bol jednoducho príliš slávny, príliš spätý s elegánmi vo frakoch a s lorňonmi. Divadlo mu znárodnili, jeho chabé pokusy o návrat k filmu v 50. rokoch – hral dokonca v montérkach – dnes vzbudzujú smutný úsmev.
V súkromí to bol skôr uzavretý a mrzutý človek, žil osamelo. V 60. rokoch sa pripomenul niekoľkými komickými úlohami pánov v rokoch, pamätníkov starého sveta.
Bol na tom údajne zle zdravotne i psychicky. Ťažko uveriť, že tento muž, stelesnenie starých dobrých čias „buržoáznej“ republiky, podpísal antichartu.
Tá, ktorá spala s Goebbelsom
Keď pred pár mesiacmi zomrela v Salzburgu Lída Baarová (1914–2001), český minister kultúry Pavel Dostál účasť na jej pohrebe odmietol – dá vraj prednosť otvoreniu pamätníka nacistickým obetiam v Lidiciach, čo je svojím významom nad touto herečkou.
Baarovú si dnes skutočne mnohí pamätajú predovšetkým ako tú, ktorá spala s Hitlerovým šéfom propagandy Josephom Goebbelsom. Baarovej filmy sa v televízii uvádzajú, jej príbeh ich však spoľahlivo zatienil.
Ludmila Babková, dcéra pražského úradníka, sa vo filme uchytila ako konzervatoristka v roku 1931. Viac než jej herectvo však všetkých uchvátila jej krása. Uchádzal sa o ňu aj Vlasta Burian, ktorý jej ponúkol angažmán vo svojom divadle. Nakoniec ju „dostal“ režisér Karel Lamač.
V roku 1934 vyhrala konkurz do filmu Barcarola na úlohu najkrajšej Benátčanky. Film pripravovalo nemecké štúdio DEFA. Odmietla pritom ponuku z Hollywoodu. Nebola si istá sama sebou – a to sa jej stalo osudným.
V Berlíne ju obletovali ako v Prahe. Chodila so ženatým nemeckým hercom, slávnym milovníkom Gustavom Frohlichom, s ktorým neskôr otehotnela. Po potrate zostala neplodná. Na nakrúcanie Barcaroly prišiel aj sám Hitler. Baarovej vzhľad mu nemohol uniknúť – pozval ju na čaj. Rozprával jej, že mu pripomína kohosi z jeho mladosti.
V roku 1936 ju na berlínskej olympiáde predstavili Goebbelsovi. Ženatý otec početnej rodiny sa do nej bezhlavo zamiloval. Baarovej city k nemu boli podľa pamätníkov rovnaké, ona sama to však neskôr nikdy nepriznala a štylizovala sa skôr ako obeť.
Po dvoch rokoch ich vzťahu zasiahol Hitler a nedovolil Goebbelsovi rozviesť sa. Baarovú vyhnali z Nemecka. Celá historka sa odohrala ešte pred Mníchovom a pred okupáciou Čiech nemeckou armádou.
Baarová hrala ešte v mnohých filmoch, doma, ale aj v Taliansku. V roku 1940 dostala národnú cenu za úlohu komtesy Blanky v komédii Dívka v modrém, kde sa ako dáma z obrazu so starodávnou češtinou snažila získať srdce starého mládenca Nového.
Koniec vojny ju zastihol v bavorskej vile herca Hansa Albersa, s ktorým sa poznala z nakrúcania v Nemecku. Nebola to najlepšia skrýša. Baarovú zajali Američania a po internácii vo väzení a na psychiatrii ju vydali do Prahy.
Vypočúvali nielen ju, ale aj jej rodičov. Matka zomrela na infarkt. Sestra Zorka, tiež herečka, ktorej kvôli Líde zakázali hrať v divadle, spáchala samovraždu skokom z okna rodinnej vily.
Na Vianoce 1946 Baarovú prepustili. Vina sa jej nedokázala – jeden bývalý člen gestapa dokonca vypovedal, že v Nemecku bola na zozname protištátnych živlov. Zabavili jej však majetok. Vydala sa za svojho ctiteľa, bábkoherca Jana Kopeckého, a snažila sa hrať bábkové divadlo. Aj to jej zakázali.
Pred februárom 1948 dostala varovanie, že jej proces komunisti obnovia. Ušla teda aj s mužom do Rakúska, kde sa neskôr liečila v sanatóriu doktora Kurta Lundwalla, svojej poslednej lásky. Po vyliečení odcestovala s Kopeckým do Argentíny, kde sa ich cesty rozišli. Baarová sa vrátila do Európy. S relatívnym úspechom hrala v španielskych a talianskych filmoch, dokonca aj vo Felliniho filme Darmošľapi. Spolupracovala tiež s Robertom Rosselinim a Vittoriom de Sicom, a ku koncu kariéry vystupovala v nemeckých divadlách.
Baarová dožila ako vdova po Lundwallovi v Salzburgu – zlomená žena, s večnou cigaretou v prstoch, s tabletkami a fľašou alkoholu po ruke.
V 90. rokoch ešte navštívila Čechy – ale len súkromne. Stále mala strach z odsúdenia.
„Nikomu som nič nevzala. Žiadne manželstvo som nerozbila. Môžem za to, čo si Goebbels zmyslel? Ten rok, keď ma prenasledoval, ten mi zničil život,“ napísala v pamätiach, s naivnou snahou očistiť sa pred českou verejnosťou.
Kráľ skončil na dedinskej estráde
Kráľ komikov, syn krajčíra a herecký samouk Vlasta Burian (1891–1962) bol natoľko masovo obľúbený, že jeho komédie – politicky absolútne neškodné a navyše s vďačným ľudovým humorom – sa v minulom režime hrávali v televízii zrejme zo všetkých predvojnových filmov najviac. Jeho kariéra od ľudového zabávača cez kabaretného herca, principála vo vlastnom divadle až po filmového workoholika je dostatočne známa.
Aj napriek uznaniu, ktorého sa mu zo strany bývalého režimu v posledných desaťročiach dostávalo, Burian bol tiež obeťou doby. Hoci trochu inou ako české herečky, ktoré sa „zahadzovali“ s Nemcami. Najpopulárnejší filmový komik bol po roku 1945 obvinený z kolaborácie s Nemcami. Márne dokladoval, že mu Nemci už v roku 1944 divadlo zavreli a že si v ňom robil posmech z okupantov.
Proces sa vliekol dva roky a nakoniec mu dokázali len to, že vystupoval v rozhlasových skečoch, v ktorých parodoval vysielanie Benešovej exilovej vlády z Londýna. Oslobodili ho, ale jeho kariéra bola v troskách.
Ani Burian, ctiteľ ľudového humoru, totiž neskrýval svoj majetok, luxusnú vilu a auto, obleky na mieru či záľubu v aristokratickom športe, tenise. Odpustili mu až v roku 1950, keď napísal na výbor ROH prosbu o zrušenie zákazu vystupovania. Vyhoveli mu, a súčasne zlomeného komika využili – list zverejnili v tlači, takže ľud si mohol prečítať, ako si niekdajší filmový a divadelný idol sype popol na hlavu a korí sa pred novými vládcami.
Burian hral v Kladne, potom v Karlínskom divadle. Po vojne hral menšie úlohy ešte v troch filmoch – za zmienku stojí len rozprávka Byl jednou jeden král s Janom Werichom.
Koniec kariéry i života strávil Burian v ponižujúcich podmienkach, na nekonečných zájazdoch s estrádou po mestách a dedinách. Na jednej takejto „štaci“ prechladol na smrť.
* * *
Pred niekoľkými mesiacmi preniesli urnu s popolom Vlastu Buriana, štyridsať rokov po jeho smrti, na pražský Vyšehrad. Tento akt možno považovať za dokonanú občiansku i umeleckú rehabilitáciu.
Životy dvoch najslávnejších prvorepublikových herečiek čaká v najbližšom čase filmové spracovanie. Príbeh Lídy Baarovej získal Filip Renč, hoci ho chcel – možno ako svoj posledný film – veterán Otakar Vávra. Film o Adine Mandlovej chce nakrútiť Irena Pavlásková.
Obe krásky si za svoj osud mohli do istej miery samy. Aj keď inak, ako sa im to pokúšali dokázať dobové súdy. Za hlúpe, obyčajné ľudské chyby prišiel trest hodný zradcu a špióna prvej veľkosti. Boli na očiach – a neboli dosť skromné, mravné a štátotvorné. To sa v niektorých časoch veľmi nevypláca.
Hugo Haas uspel v Hollywoode.
Starnúci Oldřich Nový podpísal antichartu.
Nataša Gollová – krehký zjav a súčasne dobrá komička.
Vlasta Burian vypovedá 8. júla 1946 pred zvláštnou trestnou komisiou ústredného národného výboru mesta Prahy.
Krásna Lída Baarová hrala po vojne bábkové divadlo – aj to jej zakázali.
Na snímke z roku 1945 je Adina Mandlová na dvore pankráckej väznice.
FOTO ČTK, J. Frais a P. Jiras: Oldřich Nový – obrazový životopis a archív
