Do náročnej úlohy sa pred vyše tridsiatimi rokmi pustil divadelný kritik a teoretik Ladislav Lajcha, keď sa podujal napísať dejiny vedenia Slovenského národného divadla od jeho začiatkov v roku 1920 do roku 1945. Tých tisícpäťsto strán textu nenadobudlo knižnú podobu, ale vyšlo na interné potreby - v troch častiach v rokoch 1971 až 1975. Až teraz vychádza Lajchova práca knižne vo dvoch zväzkoch pod názvom Zápas o zmysel a podobu SND 1920 - 1938. Dokumenty 1. a Divadlo v rokoch vojny, SND 1939-1945. Dokumenty 2. (Divadelný ústav, Bratislava).
Zakladanie divadla v trojjazyčnom meste, v celkom novom štáte, bez profesionálov a bez obecenstva bolo problémom, ktorý riešili mnohí, no vždy len čiastočne, nekompletne a nikdy nie tak, aby boli spokojní všetci. Lajcha sa, pochopiteľne, sústredil na vedenie divadla, ktoré bolo v daných podmienkach prioritné, a ukazuje, že to bol zložitý proces. Začína sa érou Bedřicha Jeřábka, majiteľa Východočeského divadla, v marci 1920 povereného vedením SND. Dôkladne preskúmal české i slovenské archívy, aby zistil čo najviac podrobností o zakladaní novej kultúrnej inštitúcie. Spolu s ním malo mať akúsi dozornú funkciu Družstvo SND, ktoré však zlyhalo na celej čiare a do dejín divadla sa zapísalo skôr svojimi dobrými úmyslami; aj jemu venuje Lajcha osobitnú kapitolu. Jeřábek mal svoj súbor, repertoár i divadelný fundus, no vydržal riaditeľovať len do roku 1922, najmä pre rozpory s Družstvom SND. Autor citlivo rozlišuje medzi plánmi a možnosťami, a hoci priznáva Jeřábkovi isté zásluhy, jednako len hovorí, že nemal umeleckú autoritu a „ignoroval skutočnosť, že malo ísť o vytvorenie slovenského divadla“.
To sa nepodarilo ani ďalšiemu riaditeľovi Oskarovi Nedbalovi. Kapitola o ňom patrí k najdramatickejším, lebo boj o SND nadobúdal politické rozmery a vyostroval sa čoraz väčšmi. Až napokon Nedbal skončil v roku 1930 samovraždou. Lajcha predstavil aj Nedbalovo obdobie vo všetkej jeho protirečivosti, nespúšťajúc zo zreteľa poslovenčenie a profesionalizáciu SND. Paradoxne však musel konštatovať, že ani po rozdelení činohry na českú a slovenskú v roku 1932, za nového riaditeľa Drašara, sa návštevnosť slovenských predstavení nezvýšila.
Autor knihy bohato zdokumentoval pôsobenie tvrdého obchodníka s divadlom Antonína Drašara a patričnú pozornosť venuje reakciám ľudáckych kruhov na jeho činnosť, demonštráciám, policajným akciám a podobne. Doslova epické partie. V tých rokoch už vyrástli aj slovenskí profesionálni herci (Borodáč, Borodáčová, Meličková a i.).
V druhom zväzku sú publikované iba archívne materiály z čias vojny, keď už divadlo bolo poštátnené, no vynárali sa ťažkosti iného druhu: repertoárové (hranie českých a ruských hier), personálne (rasovo prenasledovaný Gregor, politicky nevyhovujúci Bagar), organizačné či politické (požiadavky Nemcov). Dokumenty sú dostatočne výrečné, ilustrujú i ľudské vlastnosti jednotlivých aktérov. Oba zväzky nestratili aktuálnosť dodnes, najmä v otázke financovania divadla či komercializácie. Aj tu sa potvrdzuje neblahá všemocnosť peňazí.
Toto dielo bude mať verejnú prezentáciu zajtra, 7. júna o 18.00 h v bratislavskom Zichyho paláci.
