Nedávno vám v SME vyšli tri texty o Afganistane. Čo ste tam vlastne robili?
Vyslala ma tam organizácia Človek v ohrození. Či chceme, či nie, aj na Slovensku, hoci tu takmer nemáme moslimov, sa šíri islamofóbia. Je to skôr taký atavistický strach, ktorý, podobne ako v Rakúsku, máme ešte z čias tureckej okupácie. Zámerom bolo, aby som písal o Afganistane inak, ako sme zvyknutí z našich médií. Do správ sa dostávajú iba samovražední útočníci, Taliban či ópium. Ja som chcel stretnúť hlavne tvorivých mladých ľudí.
Podarilo sa, nie?
Spočiatku som bol skeptický. Obával som sa, či nájdem niekoho, kto so mnou bude ochotný hovoriť. Pred rokom som bol totiž na podobnej ceste v Maroku, ktorú organizovala jedna americká univerzita. Stretlo sa tam dvanásť spisovateľov z celého sveta, chceli spolupracovať s miestnou tvorivou komunitou a akosi to nefungovalo, skôr sme sa rozprávali medzi sebou. Možno aj preto, že to robili Američania. V Afganistane som mal jedenásť dní nabitý program. Autori, filmári, kurátori a výtvarníci boli ochotní sa stretnúť a hovoriť so mnou. Veľmi mi pomohlo, že v Afganistane sa každý s každým pozná, intelektuálna komunita je malá, každý má na každého mobil.
Čo je to za krajinu? Ako na vás zapôsobila?
Oveľa lepšie, ako som čakal. Je to nádherná krajina, ktorá má obrovské prírodné bohatstvo. Keď raz aspoň desať rokov potrvá mier, prídu tam tisícky turistov. No už vlastne tridsať rokov tam je vojna. Miera deštrukcie je pre našinca nepredstaviteľná. No napriek tomu je tam život, divoký islamský kapitalizmus. Milióny ľudí sa vrátili z emigrácie, v Kábule sa v priebehu desiatich rokov zdvojnásobil počet obyvateľov.
Od roku 2001, keď tam prišli Američania, sa zdvojnásobil počet obyvateľov?
Nie všade, ale v Kábule pravdepodobne áno. Bolo vtipné, keď som sa pýtal, koľko ľudí tam vlastne žije. Povedali mi, že od dvoch do štyroch miliónov. Skôr to vyzerá na štyri milióny. Afganistan zažil najväčší exodus novodobých dejín, odišlo z neho päť miliónov ľudí. Teraz sa vracajú.
Čo vás na Afganistane prekvapilo?
Ľudia sú tam veľmi aktívni. Od troch do sto rokov tam každý pracuje. My sme pasívnejší, u nás každý skôr čaká, čo urobí štát. Tam je každý veľmi snaživý a ľudia sú milí a pohostinní. Väčšina ľudí nenávidí Usámu Bin Ládina a cítia sa ním podvedení a oklamaní. Väčšina Afgancov veľmi rýchlo pochopila, že Taliban nie je riešenie. Mysleli si, že nastolí mier a poriadok, rýchlo však zistili, že to je banda analfabetov, násilníkov a zlodejov.
Tam pracujú deti od troch rokov?
Pre mňa to bol šok. Odhaduje sa, že v Kábule je stotisíc detí ulice. Rodičia im buď umreli, alebo ich zmrzačili, prípadne sa stratili. Deti musia robiť všetko možné, aby sa uživili. Predávajú žuvačky, telefónne karty, čistia topánky, robia poskokov v obchodoch... Mnohí, samozrejme, aj žobrú. Občas aj dosť agresívne.
Nakoľko dokážete svoje cestovateľské zážitky zužitkovať vo svojich textoch?
To závisí od okolností. Toto bola cesta, ktorej zámerom bolo písať. Išiel som tam so zámerom zháňať materiál, počúvať príbehy... No mám aj iné cesty, po Nemecku a Rakúsku cestujem najmä po literárnych podujatiach. Tam sa mi vždy niečo prihodí a občas o tom napíšem.
Pred polrokom vyšiel váš román Dunaj v Amerike. Na výletných lodiach ste pracovali preto, aby ste o tom mohli napísať knihu?
Primárne mi nešlo o to, niečo napísať. Vstupoval som do neznámej rieky a nevedel som, čo ma čaká. Potreboval som si zarobiť a splácať hypotéku. No veľmi rýchlo som zacítil potenciál na literárny príbeh a potom, keď som sa ostrieľal, išiel som cielene po tom, čo by sa mi do toho príbehu hodilo. Ja verím na poctivú literárnu rešerš. Najmä pri záverečných cestách som si stále robil poznámky, fotil som, hovoril som s ľuďmi, pýtal som sa kapitánov. Cestovanie mi pri písaní pomáha.
Niektoré recenzie boli pozitívne, iné negatívne...
Cením si každý názor. Teším sa z každej recenzie, pretože tento žáner je na tom na Slovensku biedne. Na súčasnú literatúru vychádza veľmi málo hodnotení.
Nemáte chuť vyrovnať sa s tými negatívnymi?
Na recenzie sa neodpovedá. Určite nikoho, ani tých oveľa skúsenejších autorov, ako som ja, nepoteší negatívna kritika, ale treba sa na to vyspať a treba ísť ďalej a zobrať si z toho niečo, čo možno človeka upozorní na chyby a nedostatky. Sú recenzie, ktoré mi dali veľa. To, čo som sa naučil teraz, skúsim využiť v ďalšej knihe.
Ako vôbec vzniká kniha?
Na začiatku je nápad, v prípade Dunaja to bol nápad napísať knihu, ktorej dej by sa odohrával na lodi. Z toho sa najprv rodia krátke náčrty kapitol, dramaturgia textu... Je to dlhý a dynamický proces, na ktorého konci z toho pôvodného veľa nezostane. Najmenej ma baví písanie prvej verzie, ale je to nutná fáza. Niečo z písania má aj bohémske črty, ale ako hovoril Egon Bondy, písanie sú hlavne galeje.
Ako vyzerá váš režim, keď píšete? Zobudíte sa, postavíte sa k pultíku a začnete?
Postojačky písal Hemingway, ja sedím. Teraz chodievam do „ofisu“. Mám prenajatých desať štvorcových metrov v jednej bývalej továrni. Nemám tam ani internet. Keď mám zlý deň, editujem, čo som už napísal, keď mám dobrý deň, snažím sa napísať kapitolu, rozpísať dialóg... S mamou mám každú nedeľu taký rituál. Vždy sa ma s obľubou spýta, koľko som za týždeň napísal a ja jej s obľubou hovorím, že som dve strany vyškrtol. Ona sa ma opýta, že ako potom môžem dokončiť nejakú knihu, keď stále škrtám. Ja neviem. (Smiech.) Písanie je ťažko sprostredkovateľný zážitok.
Vráťme sa ešte k Dunaju v Amerike. Jednou z mojich výhrad k tej knihe je, že americkí dôchodcovia sú až na jednu výnimku v knihe zobrazení len ako tlstí, smradľaví a hlúpi.
Môj hrdina má však Američanov aj rád. Veď aj ja budem raz starý, aspoň dúfam, že budem raz starý. Isté karikovanie starých ľudí je jedným z motívov svetovej literatúry odjakživa. Stará žena a starý muž sú archetypálne postavy. Nebol by som rád, keby kniha vyznela tak, že sa do nich navážam.
Editorkou Dunaja v Amerike bola spisovateľka Jana Cviková. Nakoľko je pre vás dôležité, aby sa na text ešte niekto pozrel?
Pre mňa je to kľúčové. Vždy som takých ľudí hľadal a niekedy som ich aj našiel. Čím viac sa zaoberám písaním, tým viac si uvedomujem dôležitosť správneho editovania a mám pred týmto povolaním veľkú úctu. Želal by som si, aby sa v slovenskej literatúre viac editovalo a dobre redigovalo. Problém je, že je to náročná práca. Na rukopis románu si človek musí vyhradiť niekoľko týždňov a to na Slovensku žiadny vydavateľ nezaplatí. Ľudia, ktorí by editorov mohli robiť, robia radšej niečo iné a na literatúre to vidno.
Nelákalo vás niekedy písať scenáre k televíznym seriálom?
Nie, nemyslím si, že máme kvalitnú seriálovú tvorbu. Keby prišla dobrá ponuka, nehovorím, že by som to nezvažoval, ale písať pre Ordináciu ma neláka. Ničím. Ja si zarábam aj reklamou a v poslednom čase učím ľudí z rôznych firiem písať. To je mi bližšie ako televízia.
Čo ich učíte?
Na Slovensku je celkovo nízka úroveň textov. V novinách, na webe, v reklame aj v korporátnom svete. Mnohí ľudia sú vo vysokých funkciách, majú množstvo písomnej komunikácie a nikdy predtým to nerobili. Tak sa ich zopár obrátilo na mňa. Pomáham im redigovať, editovať texty, hovorím im, ako to robiť. Nemá to byť o jazykovom purizme, ale o zrozumiteľnosti posolstva. Zistil som, že ma baví učiť písanie.
Rozprávame sa spolu sedemnásteho novembra. Ako po dvadsaťjeden rokoch hodnotíte rok 1989?
Fantastická vec. Nikdy nezabudnem, ako som šestnásteho novembra šiel k babke na Palisády a videl som na Mierku mladých študentov. Pre moju generáciu to bol veľký dar a skladám poklonu pred ľuďmi, ktorí sa do toho pustili. Dnes som rád, že som komunizmus krátko ešte zažil, ale zároveň som rád, že som v ňom neprežil celé dospievanie alebo nebodaj život.
V našom veku sme sa nestihli zašpiniť.
To tiež, ale boli sme aj ušetrení šikanovania. Bol to veľký moment našich dejín.
Pred šiestimi rokmi ste v jednom rozhovore hovorili o tom, že tu neexistuje generačný pocit.
Vo svete tvorivých ľudí v Bratislave došlo k posunu. Deje sa tu veľmi veľa. Či sú to dizajnéri, výtvarníci, šperkári, maliari... Veľa ľudí to robí ako svoje hlavné povolanie. Moja generácia je už staršia, skončili sme školy, boli sme vrhnutí do života, musíme si na seba zarábať a napriek tomu niektorí zostali verní svojej profesii a neodišli do reklamy či korporácií. Tvorí tu čoraz viac ľudí, ktorí majú medzinárodnú skúsenosť. Bežne vystavujú v Nemecku, hrajú divadlo na veľkých festivaloch a napriek tomu prichádzajú domov. Problém vidím v tom, že s výnimkou jedného rádia, Rádia_FM, sa mladá generácia nemá kde prezentovať, nemá svoje časopisy, nemá priestor v mainstreamových médiách. Chýba aj záujem širšieho publika. Ja mám šťastie, že som v bežnej knižnej distribúcii a tá sa veľmi rozrástla, kníhkupectvá pribúdajú, ale o tom, že sú tu malé galérie a divadlá vie malý okruh ľudí a to je tak trochu hanba Bratislavy. Stále je to provinčné mesto.
A krajina?
Táto krajina si málo váži ľudí, ktorí sa snažia nakrúcať filmy, písať romány, robiť výstavy. Neexistuje živý diskurz o kultúre. Tomu by som sa chcel viac venovať v publicistike. Tu už pomaly nemá kto udeľovať divadelnú cenu, pretože tu nie je nikto, kto by si pozrel predstavenia za celú sezónu. Vznikne nová opera a človek by čakal, že vyvolá diskusiu. Ale tu sa za úspech považuje aj to, že sa vôbec napíše jediná recenzia, ktorá má hlavu a pätu. To je tristné.
Opera sa mnohým spája s nudou a tučnými speváčkami, ktoré sa hrajú na zaľúbené dvadsiatky. Vy ste známy tým, že máte operu rád. Čo vás na nej láka?
Opera je „Gesamtkunstwerk“, spája rozmanité tvorivé oblasti a profesie. Pri vydarenej kombinácii zložiek vie poskytnúť jedinečný zážitok. Návšteva opery je malý sviatok, na ktorý sa niekoľko dní predtým teším a niekoľko dní z neho ešte čerpám. Je to vybočenie zo všednosti.
Vaši kritici hovoria, že váš úspech je založený aj na tom, že sa viete dobre predať. Je to tak?
Myslím si, že by som sa azda vedel predať lepšie, keby som na tom viac pracoval. Ja som od začiatku nepodceňoval publikum. Hľadal som ho, chodil som za ním a prezentoval som mu, čo robím. Niekto to nazýva predávaním, podľa mňa to jednoducho patrí k spisovateľskej práci. No viem, že veľa ľudí u nás sa na to pozerá cez prsty. Som na to zvyknutý. Všetci nadávajú, že sa mladá slovenská literatúra nečíta, a keď sa konečne číta, tak je to tiež zle. Mne by bolo ľúto, keby som vydal knihu a predal by som z nej sedemdesiat kusov. Takto predám za pol roka štyritisíc výtlačkov Dunaja. Iste mohol by som predať desaťtisíc, keby som robil iné veci, ale mám svoje hranice.
Čo to znamená nepodceňovať publikum?
Keď som vydal prvú knižku, moje meno absolútne nikto nepoznal. Vedel som, že keď ju chcem predať, musím urobiť krst a kampaň, ktoré budú nezvyčajné. Prvý krst bola moja doteraz najväčšia akcia. Hrali tam dve české kapely, hrali štyria dídžeji, bolo to veľké podujatie. To vtedy nik zo slovenských literátov nerobieval. Teraz som mal s Dunajom najdlhšie turné vo svojom živote. Pochodil som mnohé mestá a mestečká. Venoval som svoj čas a energiu tomu, aby som ľuďom z knižky čítal, aby som o nej rozprával. A ľudia oceňovali, že som prišiel do Revúcej či do Rožňavy a že sa im snažím niečo zo seba dať. A v ten večer sa naozaj snažím dať im zo seba všetko.
Kto tvorí vaše publikum? Na krste Dunaja v Amerike som si všimol najmä ženy od dvadsať do tridsať.
Myslím si, že knihy Pastiersky list a Dunaj v Amerike moje publikum výrazne rozšírili. Na čítačky chodia rôzni ľudia. Samozrejme, keď je to v bratislavskom klube, prídu skôr mladí ľudia. V Univerzitnej knižnici je to iné a do knižnice v malom meste príde trebárs štyridsať dôchodcov. Publiku musím vždy prispôsobiť, čo predvediem. Mám pocit, že starší ľudia ma poznajú skôr cez novinové fejtóny a glosy a mladší čítajú skôr moje knižky, ale na Dunaj mi prišli reakcie aj od dôchodcov.
Prečo tie čítačky nerobia aj iní spisovatelia?
Začína sa to robiť viac. Ale veľa ľudí na to jednoducho nemá chuť. Ja to chápem. Zaberá to veľa času, nie každého baví predčítať. Pre mňa je to veľmi dôležitá súčasť toho, čo robím. Rád predčítam nahlas a mám rád aj čítania iných autorov. Keď som šiel na prvé turné do Nemecka, driloval som prednes v nemčine. Spätná väzba od ľudí je dôležitá. Včera som sedel so študentmi Prvého literárneho gymnázia v Revúcej. Cestoval som štyri hodiny tam a štyri naspäť. Ten deň som mohol využiť aj inak, ale tým mladým ľuďom veľmi chýba kontakt so súčasným písaním. Robím to vo svojom voľnom čase a zadarmo, ak to niekto považuje za predávanie sa, vidí sa mi to absurdné.
Vo svojich textoch sa často vyjadrujete k politike. Prečo?
Nemám pocit, že by som to robil až tak často. Teraz sa ma dvaja kandidáti pokúšali presvedčiť, aby som ich podporoval v bratislavských primátorských voľbách, ale oboch som odmietol.
Alojz Hlina to asi nebol.
(Smiech.) Ten nie. Som občan, mám svoj hlas a keď cítim potrebu vyjadriť sa, tak to urobím. Ale rozhodol som sa písať o politike menej, pretože to robia mnohí a snažím sa nájsť si témy, ktoré si iní nevšímajú. Slovensko je krajina, ktorá ešte potrebuje veľa angažovanosti. Ja si myslím, že sme pasívni. Čakal by som štrajkovú atmosféru na univerzitách v súvislosti so vzdelávacím systémom a som šokovaný, že študenti pasívne prijímajú zúfalý stav školstva.
Kedy máte tú potrebu vyjadriť sa?
Zväčša, keď sa naštvem. Naposledy, keď ministerstvo kultúry prezentovalo zámer zrušiť Rádio_FM. Tam som cítil, že je ohrozené aj moje médium, rádio, ktoré mám rád, a že je to donebavolajúca hlúposť. Politici už trošku dajú aj na blogy.
Ako hodnotíte ministra kultúry?
Zatiaľ som sklamaný, ale ani som nemal vysoké očakávania. Obrovská agenda verejnoprávnych médií ťahá ten úrad už desaťročia dole a brzdí reálne riešenia v iných oblastiach kultúry. Na Slovensku neprebehla reforma kultúry, každý minister má zviazané ruky a malú vôľu pustiť sa do niečoho naozaj radikálneho, napríklad do reformy SND. My literáti sme boli ponechaní napospas knižnému trhu. Štát na moje knihy neprispieva ani eurom, ale sú tu kolosy, ktoré sú financované ako za „starých dobrých čias“. Prerozdeľovanie financií je úplne chybné, ľudia, ktorí kultúru reálne tvoria, dostávajú z toho balíčka najmenej. Všetkým tým, ktorí kritizujú akúsi moju komerčnosť, odporúčam, aby skúsili žiť tri mesiace bez platu.
Pred polrokom sa vám narodil syn, zmenilo vás to?
Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale také niečo zmení každého muža. Je to fantastická skúsenosť a niečo radikálne nové v mojom živote. Veľa ľudí mi hovorilo, že sa mi zosype starý svet, ale nemám ten pocit. Dokážem sa oveľa lepšie koncentrovať. Keď si sadnem k počítaču, nestrácam čas. Musel som si vytvoriť ešte prísnejšiu disciplínu.
Michal Hvorecký (1976)
Spisovateľ a publicista. Vyštudoval estetiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2004 absolvoval semester na spisovateľskej Univerzite v Iowa City v USA. Dlhší čas strávil v Belgicku, Rakúsku a Nemecku. V roku 1998 mu vyšla prvá zbierka poviedok Silný pocit čistoty, o tri roky neskôr zbierka Lovci & zberači. Hvorecký napísal štyri romány: Posledný hit (2003), Plyš (2005), Eskorta (2007) a Dunaj v Amerike (2010). Pravidelne publikuje v SME, zbierka jeho novinových článkov Pastiersky list vyšla v roku 2008. Hvorecký napísal aj divadelnú hru Slovenský inštitút, jedna komédia, ktorú uvádzalo Theater Forum Schwechat v Rakúsku. Jeho knihy vyšli aj v nemeckom, talianskom, poľskom a českom jazyku. Pred niekoľkými týždňami si prevzal Cenu Tatra banky za umenie.
