Recenzia
Anna Ondrejková: Izolda: sny, listy Tristanovi.
Modrý Peter, Levoča 2010.
Anna Ondrejková v najnovšej zbierke aktualizuje stredoveký príbeh Tristana a Izoldy. Téma oddanej - osobu (pri komplexnejšom čítaní však vidíme, že nie osobnosť) obetujúcej a partnerov navzájom i jednotlivo skúšajúcej - lásky bola prítomná v autorkinej tvorbe už predtým.
V recenzovanej knihe nadobudla prostredníctvom drásavého príbehu večnej osudovej príťažlivosti jednak vyhrotenú podobu individuálneho „milovania sa za hrob", jednak nadčasovú a nadindividuálnu podobu „nad hrobmi" sa klenúcej lásky ako takej: „Môžeme / prežiť? cudzích / náručiach? v cudzích telách?"
V prípade Ondrejkovej sa vysúvajú do popredia oba významy milovania: tak duševný, ako aj telesný: „Tvoje stigmy: srdce, / pohlavie."
Telesnosť je výraznou črtou jej básnenia, a to hlavne prostredníctvom erotických a zraňujúcich motívov, ktoré prepiato, nie však hystericky obkresľujú (tu i pre vonkajšie okolnosti) neharmonickú podobu partnerského súžitia: „Kto iný ťa stvorí / na tvoj / obraz: / kto iný / ti ublíži: zraní ťa / do môjho / srdca."
V tomto oddanom („žijem ťa: preto / žijem"), zároveň však rovnocennosť hľadajúcom spojení je autorkina poézia blízka veršom Mily Haugovej. S tou ju spája napríklad aj funkčná práca s interpunkciou: zdvojovanie, resp. znejasňovanie významov pomocou zátvorky či lomky, zvyšovanie napätia cez prerývanie výpovede dvojbodkami, „slabikovanie bolesti" atď.
Taktiež napájanie výpovede na mytologické, náboženské a kultúrne odkazy (tu pozri aj Danu Podrackú, ktorá má k Ondrejkovej blízko aj sakralizáciou utrpenia). Každá z autoriek si však svoju poetiku rozvíja svojbytne.
Verše knihy tvoria jednoliaty celok, dielo je skôr skladbou než zbierkou samostatných básní. Jednotlivé oddiely tak svojou zdanlivou autonómnosťou zintenzívňujú previazanosť textov a ich monotónnu, súčasne však jemne sa modifikujúcu podobu valiacej sa „rozkošo-bolesti".
Chvíľami hrozí únava z priehrštia ú/trpných a zranených emócií. Pri pozornejšom čítaní však postrehneme v textoch prekvapivý pokoj. Verše sú totiž emocionálne a citovo vypäté, opakovane a stále „nanovo" tematizujú monodrámu jednej lásky. Napredujú k vopred známemu cieľu.
Ak ich však vedome spomalíme, postrehneme precíznu aj racionálnu prácu s jazykovým materiálom a odstup od témy. Tak prostredníctvom sna a samotného príbehu, ktorý bol spracovaný inými autormi, ako aj prostredníctvom jazykových ambivalencií.
Vďaka tomu sa dá kniha, ktorá sa nepokúša posunúť hranice súčasnej poézie, skôr ňou autorka prehlbuje svoje relevantné miesto v slovenskej literatúre, čítať dvojako. Rýchlejšie, vtedy nás omráči alebo pomalšie: vtedy nás zaujme a ponúkne hlbšie body svojej poetiky, pretože hrdinka miluje muža, no autorka (aj) písanie: „Maľované rany: nič / predstierané: hra, stále hra."
Autor: Derek Rebro
