Podobne ako Lucia Poppová a Edita Gruberová sa po rokoch vrátila pred slovenské publikum na festivale BHS aj Ľubica Orgonášová.
Viac než dvadsaťpäť rokov uplynulo odvtedy, čo sopranistka Ľubica Orgonášová z javiska banskobystrickej opery naposledy zaspievala pre slovenské publikum, aby rozbehla pozoruhodnú medzinárodnú kariéru.
Jej prvým významným míľnikom bolo angažmán vo viedenskej Volksoper a následný debut v susednej Štátnej opere. Speváčkin definitívny prielom na veľké scény spôsobil slávny dirigent Herbert von Karajan, ktorý ju angažoval ako Marcelinu do salzburského Fidelia (1990).
Odvtedy Ľubica Orgonášová hosťovala v mnohých renomovaných operných domoch v Európe i zámorí - v Paríži, Berlíne, Viedni, Mníchove, Londýne, Madride, Barcelone, Miláne, Chicagu, New Yorku, Tokiu. Spievala lyrické party predromantického i romantického repertoáru, no absolútnou dominantnou jej speváckeho kalendára sa stal Mozart.
A práve s Mozartom sa po štvrťstoročí konečne postavila pred svojich rodákov ako hosť 46. ročníka Bratislavských hudobných slávností. Teda na rovnakej pôde, na ktorej svoj triumfálny návrat pred rokmi slávili Lucia Poppová a Edita Gruberová.
V sobotňajšom programe pre fajnšmekrov neponúkla populárne operné čísla, ale na výraz a techniku chúlostivé koncertné árie. Dokázala v nich, že hoci má jej soprán v stredoch a v nižšej polohe menej lesku než v rokoch zenitu, s delikátnym rukopisom geniálneho skladateľa si skvele rozumie.
Ľubicu Orgonášovú sprevádzal štýlovo a s mladistvým espritom hrajúci komorný súbor Camerata Salzburg pod vedením Alexandra Janiczeka, ktorý zahral aj dve orchestrálne čísla - Haffnerovu symfóniu a Rondo pre husle a orchester B dur.
