O svojich umelcov sa musíte vždy postarať

Rozhovor s renomovaným českým galeristom Jiřím Švestkom o kurátorstve, súkromných galériách a obchode s umením.

Jiří Švestka (1955) v roku 1981 emigroval do Nemecka, kde pôsobil ako kurátor v galériách v Berlíne, Kolíne nad Rýnom, vo Freiburgu, viedol düsseldorfský Kunstverein a Kunstmuseum Wolfsburg. V roku 1995 si v Prahe založil vlastnú galériu a pred rokom otvo(Zdroj: RENE VOLFIK - ČTK)

Študoval estetiku a dejiny umenia, a ako väčšina absolventov aj on smeroval k vedeckej pozícii kdesi v štátnej inštitúcii. Keď začiatkom 80. rokov emigroval do Nemecka, zistil, že práca s živým umením v galérii môže byť aj zaujímavá. Zakrátko už pripravoval výstavy v Nationalgalerie v Západnom Berlíne, šesť rokov viedol düsseldorfský Kunstverein, neskôr bol šéfkurátorom múzea umenia vo Wolfsburgu. Kým sa stal najvýznamnejším českým galeristom uplynulo niekoľko rokov. A ako sám vraví, ešte ich asi niekoľko uplynie, kým to aj u nás bude s umením fungovať tak, ako v západnom svete.


Ako sa z 31­ročného emigranta stal šéfkurátor Kunstvereinu v Düsseldorfe?

„Jednoducho - vyhral som konkurz asi zo stopäťdesiatich uchádzačov. Presvedčil som zrejme tým, že som bol trochu iný. V tej dobe mohlo byť práve to, že som bol emigrantom a mal som iný pohľad na veci, výhodou. Navyše mi to sadlo - mal som dobrú prax, bol som zvyknutý stretávať sa s mladými umelcami a mal som dobré referencie."

Začalo sa už vtedy meniť rozmýšľanie kurátora na rozmýšľanie galeristu?

„Kunstverein bola najväčšia súkromná kunsthalle svojho typu v Nemecku, ktorá si svojím spôsobom tiež privyrábala na prevádzku. Predávala grafické diela a multiply zväčša mladých autorov za špeciálne ceny svojim členom. Tí, ktorí si vtedy od nás zakúpili napríklad fotografie Andreasa Gurskeho, majú dnes dielo svetoznámeho umelca, ktorého cena je stonásobne vyššia. Keď som tam bol asi tretí rok, urobili sme obrat viac ako milión mariek, čo bolo neskutočné. Začali sme mať problém s finančným úradom, ktorý nám chcel zobrať status neziskovej inštitúcie. Pričuchol som k tomu. Najviac asi preto, že som bol v neustálom kontakte s umelcami, pozývali ma na rôzne prehliadky a debaty. Vtedy som však ešte netušil, že za prácou galeristu je tak veľa roboty."

V čom je hlavný rozdiel medzi kurátorom a galeristom?

„Najväčší je v tom, že galerista je za svojho umelca zodpovedný. Kurátor mu urobí jednu-dve výstavy, kým galerista sa oňho musí postarať. Keď sa umelcovi darí, je to dobré. Ale keď to nejde, musí ho podržať, podporiť alebo usúdiť, že spolupráca nebude pokračovať. Ten vzťah je veľmi komplikovaný a oveľa užší než s kurátorom."

Preto má galerista päťdesiatpercentnú províziu z každého predaného diela?

„Áno a je to oprávnené. Umelci vedia, že im vytvárame marketing, vozíme ich na medzinárodné veľtrhy do Bazileja, New Yorku, Paríža, podporujeme ich. Vždy mám v hlave portfóliá svojich autorov a keď niekde som, automaticky analyzujem, koho by som komu ponúkol."

Vzťahy medzi umelcami a galeristami sú založené na dôvere alebo na zmluvách?

„V anglosaskom systéme majú umelci s galeristami často zmluvy, ktoré vypracúvajú najlepší právnici. V našom európskom systéme to nebýva celkom zvykom. Najdôležitejšia je vždy ústna dohoda, dôvera. To mám na tom veľmi rád, je to dnes čosi výnimočné. S niektorými umelcami mám aj písomnú zmluvu, ale tá najdôležitejšia je vždy ústna dohoda Nedokážem si predstaviť, že by som išiel proti nejakému umelcovi súdnou cestou. A pritom sa stáva, že niektoré galérie umelca vybudujú, dajú doňho veľa peňazí, energie, on začne zarábať a odíde. Dôverujem tomu, že umelci chápu moju rolu a dokážu ju oceniť."

Nikdy sa vám nestalo, že by od vás nejaký umelec odišiel?

„Stalo, raz. Je to priam bolestný zážitok. Prvýkrát som v Európe vystavil Američana Douga Aitkena, ktorý neskôr získal cenu na bienále v Benátkach a stal sa slávnym. Dohodli sme sa na spolupráci, no vyfúkli mi ho bohatšie galérie z Londýna a Zürichu, čo im mám doteraz za zlé a oni mne, lebo sme sa veľmi pohádali. Na druhej strane je pravda, že v tej fáze by som ho už nemohol ďalej podporovať, jeho diela boli finančne náročné."

V roku 1995 ste sa vrátili do Prahy a založili si vlastnú galériu. Nebol to risk?

„Možno keby som vedel, aké to bude tvrdé, nešiel by som do toho. Galéria má pätnásť rokov, čo je celkom dosť. Až pred piatimi rokmi začala ekonomicky fungovať tak, ako som si to predstavoval. Potom prišla kríza a zase sme sa niekam vrátili."

Čiže neplatí to, že kríza umeniu pomohla?

„V niečom pomohla a v niečom nie. Táto moja galéria by sa v Prahe iba so súčasným umením nikdy neuživila. To nie je možné, aj keď robíme svetové umenie. Najmä v začiatkoch a dlho bol našou hlavnou ekonomickou činnosťou tzv. secondary market - obchodovali sme s obrazmi českého kubizmu, surrealizmu, ale i s reštituovanými dielami svetových umelcov. Na Slovensku sme rozbehli dobrý trh s dielami Andyho Warhola, a nielen to. No kríza nás zasiahla, nemôžem povedať, že nie.

Keby ste fungovali iba v Nemecku, bolo by to iné?

„Nie. Aj keď na aukciách padajú stále rekordné sumy, keď sa pozriete bližšie, celkový objem trhu sa zmenšil. Že sa na trh dostávajú špičkové veci, je iba vďaka kríze. Je to presúvanie majetku. Nám to pomohlo, keď sme boli v New Yorku na veľtrhu Armory Show. Výborne sme predávali diela mladých českých a východoeurópskych umelcov, napríklad Kintera, Bujnowskeho, Ioanu Nemes. Zastavili sa u nás zberatelia, ktorí by normálne nakupovali o jednu cenovú triedu vyššie, ale nemôžu. Napriek tomu, majú v sebe zberateľskú vášeň a vedia si vybrať."

Je práca galeristu tiež vášňou?

„Áno, je. A tiež to trochu vidím ako poslanie. Ešte stále dúfam, že mi raz v Prahe postavia pomník (smiech). Galerista je u nás stále videný iba ako obchodník, ten, čo zjednáva ceny. Väčšina mojej práce úzko súvisí s kultúrou, osvetou, výchovou k umeniu. Aj u nás sú vášniví zberatelia, ale často nemajú prostriedky. Alebo im chýba vášeň. Úspechom galeristu je, keď dokáže urobiť umenie takým zaujímavým, že sa naň vrhnú aj tí, ktorí sú od neho často profesionálne veľmi vzdialení."

Ako sa to dá dosiahnuť?

„Ľudia umenie istým spôsobom potrebujú, či už ako reprezentatívny prvok v kancelárii, keď im príde zahraničná návšteva, alebo z vnútornej potreby. Mojím najväčším prianím je, aby pochopili, že keď investujú do umenia, musia si zavolať odborníka, tak ako to funguje aj v akejkoľvek inej sfére. Riadiť sa osobným vkusom nie je zlé, ani dať si poradiť od známych, ale chce to profesionála, čo je v našom československom prostredí stále problém. Že ľuďom radím, aký obraz majú kúpiť, neznamená, že zbadám človeka v balíku a vrhnem sa naňho, lebo chcem z neho vytĺcť peniaze. Chcem mu dobre poradiť, získať si ho pre budúcnosť. Kvalitné umenie nemusí automaticky znamenať obrovské prostriedky. Chce to znalosť, vtip a možno trochu odvahy."

Zmýlili ste sa už v umelcovi?

„Viackrát, ale mená nepoviem. A som si istý, že sa mi to bude stávať aj ďalej. Je to samozrejmé, pretože na začiatku spolupráce je vždy v prvom rade odvaha. Musím ísť do rizika, dať umelcovi slobodu. Keď som robil prvú výstavu s Michalem Pěchoučkem, dlho sme diskutovali, on to chcel urobiť podľa seba. Nechal som ho, aj keď som s ním nesúhlasil. O rok však prišiel a povedal, že som mal pravdu. Nehovorím, že stopercentne viem, čo bude dobré, ale mám už skúsenosť."

Môže sa stať aj opačná situácia?

„Áno, to je presne aj prípad s Michalem Pěchoučkem. Viem, že ide skutočne o autora európskeho formátu, a ja stále nie som schopný ho viac presadiť. Vždy vznikne nejaký problém. Prestížne svetové galérie rokujú o kúpe jeho diel, ale nakoniec nekúpia. Niekde je chyba a ja viem, že nie u Michala, ale pravdepodobne na mojej strane. Niektorí galeristi mi hovoria, aby som vydržal, že to chce ešte čas, uvidím."

Čo vás o umelcovi presvedčí?

„Autenticita. Keď ide o osobnosť spätú s dielom, z ktorej necítiť žiadnu faloš, kalkul. Ale okrem toho musí mať umelec na to, aby spolupracoval s galeristom a dosiahol úspech aj ďalšie vlastnosti - usilovnosť, pracovitosť, vytrvalosť, spoľahlivosť. Zväčša si ich s umelcami nespájame, ale pre spoluprácu s galeristom sú nevyhnutné."

Kedy sa situácia súkromných galérií a galeristov u nás zmení?

„Keby ste sa spýtali v roku 1995, keď som tú galériu v Prahe zakladal, povedal by som, že to bude trvať maximálne desať rokov. Desať rokov prešlo, aj ďalších päť, no stále je to komplikované."

Je to aj chyba kurátorov?

„Áno, ale je to najmä tým, že sú k tomu vychovávaní - sú viac vedci ako komunikátori. Ja som istý antipríklad, nemyslím si totiž, že práve kurátor by mal byť zároveň zakladateľom galérie."

Pred rokom ste otvorili pobočku svojej galérie aj v Berlíne. Prečo?

„Potreboval som to veľmi osobne. O veciach, ktoré robím, dielach ktoré predávam, potrebujem dostať erudovaný názor, spätnú väzbu. To je pre mňa veľmi dôležité a u nás sa mi toho nedostáva. Zároveň je to veľmi dôležité pre mojich umelcov. Berlín nie je až také dobré miesto na predaj umenia, ale medzi návštevníkmi tam a tu je obrovský rozdiel. Veľmi názorne poviem, že keď sa v Prahe na vernisáži vypije šesťdesiat litrov vína, a keby bolo viac vypilo by sa aj viac, kým v Berlíne sa nevypije ani šesť litrov. Tí v Prahe si prejdú výstavu, vezmú nejaký leták a odídu. V Berlíne sa čo najviac o dielach rozprávajú."

Ako vidíte galérie na Slovensku?

„Na Slovensko nedám dopustiť. Myslím, že vaše prostredie je súčasnému umeniu oveľa viac otvorené ako v Čechách. Možno preto, že klasická moderna tu nebola taká silná, ako u nás. Máte oveľa väčšiu odvahu vnímať aktuálne umenie. Zároveň máte umelca, ktorý oveľa presiahol všetkých československých umelcov, Romana Ondáka. A pritom, všetko si vybudoval tu, neštudoval v zahraničí. Rovnako Július Koller - takého my nemáme. V tomto je slovenské a české prostredie úplne iné. Jediná vec, ktorá tu chýba, sú dobré súkromné galérie. Keď počujem, že mladí talentovaní umelci často ponúkajú svoje diela verejnosti prostredníctvom aukčných domov, chápem to, ale nemá to pre ne žiadnu perspektívu. Možno by sami mali iniciovať vznik nejakej galérie."

Koho z našich umelcov zastupujete?

„Petru Feriancovú, a to už dosť dlho. Zdala sa mi dobrá ešte vo chvíli, keď to nebolo celkom rozpoznateľné. Teraz musím povedať, že som sa nemýlil, je výborná. Má medzinárodný presah, v jej dielach je rozlet. České i slovenské súčasné umenie trochu trpí uzatvoreným priestorom, aj veľký talent môže zaniknúť. Mladí umelci musia ísť aspoň na chvíľu von, odraziť sa."

Pomohlo by, keby k nám prichádzalo viac súčasného umenia zo sveta?

„Áno, ale to nie je výlučne úlohou súkromných galérií, ale štátnych inštitúcií. Bohužiaľ, väčšina z nich to v Čechách nerobí. Ja sa práve teraz chystám rozširovať svoje slovenské portfólio. S najslávnejšou berlínskou galériou Contemporary Fine Arts chystáme vo februári výstavu mladých umelcov z Čiech a Slovenska. To bol aj dôvod mojej návštevy Bratislavy, pozrieť si ateliéry, vybrať nové mená."

A vybrali ste?

„Prešiel som nejaké galérie, ateliéry a musím povedať, že som bol skutočne nadšený."

Prezradíte, ktorí umelci to sú?

„Neprezradím, výber pre výstavu ešte nie je celkom hotový. Ale som si istý, že diela mladých autorov ako sú Katarína Morháčová, Magda Stanová alebo Andrej Dúbravský by na výstave chýbať nemali."

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Profesijný rast študentov médií sa začína už počas vysokej školy
  2. Paneurópska vysoká škola otvára špecializované kurzy IT
  3. Medzinárodná súťaž FIRST LEGO League na Fakulte informatiky PEVŠ
  4. S profesorom Michalom Miovským o prevencii závislostí
  5. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  6. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  7. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  8. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  9. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  10. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 136
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 7 702
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 6 936
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 287
  5. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 146
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 972
  7. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 4 764
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 4 694
  9. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 495
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 887

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, slovenské Cargo v súťaži neuspelo

Štátny nákladný prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo o subdodávkach na slovenskom a českom úseku.

PLUS

Mnohí mlčia, on nie. Služba vlasti z neho spravila lovca ľudí

Tóth tvrdí, že si z vojenčiny priniesol domov traumu.

EKONOMIKA

Kotleba zamestnával načierno

Kraj prišiel o vyše 20 miliónov eur z eurofondov.

EKONOMIKA

Slovenka hľadá startupy v Keni či Vietname

Naša predstava o treťom svete je mylná.

Neprehliadnite tiež

Černošskí herci a Oscary, to je jednoduchá matematika

Tipnite si počet afroamerických hercov, ktorí získali Oscara za hlavnú úlohu

Viac Oscarov pre černochov? To nie je to, čo potrebujeme

Režiséri Matrixu sa zmenili z bratov Wachovských na sestry Wachovské. V Hollywoode je to detail.

Žalovali ho, že vykrádal cudzí hrob. Nový autor Millenia v tom úspešne pokračuje

Slávne severské krimi zarába milióny, do kníhkupectiev príde už piaty raz.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop