Výtvarník Ivan Csudai: Maľbou sa nedá kričať opatrne

Boli časy, keď to vyzeralo, že maľba v umení dožíva. Do hry ju vrátili osemdesiate roky, a to v sýtych farbách na veľkom plátne. Aj u nás mladí výtvarníci zistili, že kričať sa nedá potichu.

IVAN CSUDAI je maľbe verný dodnes, tak ako hudbe, ktorú dokumentuje osem vydaných albumov.

Máte umelecký rukopis zreteľný aj laikom. Zmierili ste sa s nálepkou „ten, ktorý maľuje medvede a mikymauzov“?

Nijako mi to neprekáža, skôr to považujem za plus. Dnešný svet je nastavený tak, že veci sa rýchlo dejú a zostarnú. Byť označovaný niečím, čo je pre mňa typické, je z praktického hľadiska lepšie, než sa tomu brániť.

Odkiaľ títo vizuálni maskoti?

Postava medveďa pochádza z marginálnych skiciek v starej encyklopédii. Tie som obohatil o jazyk počítača, ktorý obkresľuje spôsobom, že vo vektoroch zachytí, čo je dôležité a vypustí, čo je zanedbateľné. Vznikne čosi ako kaligrafická kresba, ktorá ma fascinuje.

Grafik sa bez počítača nepohne, ale čo má s počítačmi maľba štetcom na plátno?

Príprava na monitore je mentálna skúška toho, aké významy nesú výtvarné objekty. S akými elementmi sa spájajú a čo to celé spôsobuje v rámci obrazu. Možno je to rovnaké ako v hudbe. Máte počítačový program, ktorý obsahuje všetky možné prostriedky, predsa s nimi dokážete robiť muziku, ktorá vás charakterizuje. Ak počítačové nástroje zoberie do ruky hocikto iný, nikdy s nimi nevyrobí to isté, čo vyrobím ja. Ide o selekciu, hoci to nie je ruka, ale hlava, ktorá vyberá. Záleží na výbere zdroja, ktorý používate, na následnej tradícii v práci, usilovnom rozvíjaní jednej línie. To však môže robiť len ten, kto sa o to zaujíma, alebo sa vyzná v jednom, alebo v druhom. V maľbe alebo v práci, v grafických programoch.

obr_1.jpg

Krst monografie Ivan Csudai: Vita Brevis, Ars Longa, ktorej autorom
je estetik a filozof Peter Michalovič (vľavo). V pozadí vydavateľ knihy
Juraj Heger, v popredí na tričku britský spevák a pesničkár Morrisey

Patríte k silnej generácii výtvarníkov, ktorá maľbu objavila v osemdesiatych rokoch. Ako na ne spomínate?

Uvoľňovali sa zábrany. Možno to bolo aj tým, že generácia, ktorá sa dostávala do politiky, bola viac pragmatická. Zdalo sa im, že umenie, nech je akékoľvek, nemá silu do politiky vážnejšie zasiahnuť. Zároveň musím podotknúť, že povoľovanie neznamenalo podporu. Oni nás nechali – nech sa páči, robte si, ale s minimálnou podporou. Boli to partizánske kúsky na polceste k tomu, čo si dnes predstavujeme pod kultúrnym podujatím.

Príkladom je vašej prvej výstavy – psychiatrická liečebňa.

Laco Teren bol namiesto vojne v Kroměříži a zoznámil sa s lekárom, ktorý bol milovníkom umenia. Keď lekári povedali, že urobia výstavku pre pacientov v nemocnici, bolo to povolené. Keďže do kamenných inštitúcií sme sa nevedeli prepracovať, výstavky na netypickej pôde boli pre nás v tých rokoch jednou z mála možností. V životopise ju však poctivo píšem, lebo si vážim, že vôbec bola. Bolo to srdečné a pre mladého začínajúceho umelca to bola dobrá príležitosť.

Páčili sa obrazy pacientom?

Prišli za mnou, diskutovali a mali veľa otázok. Bolo to možno zaujímavejšie ako profesionálne výstavy, kam si ľudia chodia vypiť víno, vybaviť kšefty a málokoho zaujímajú samotné diela. Pritom výstava je príležitosť pýtať sa umelca. U nás sú ľudia buď hanbliví, alebo sa nechcú podkladať umelcovi, priznať, že niečo nevedia. Radšej sa tvária, že vedia všetko. Všade inde vo svete som zažil opačné reakcie a ľudia za mnou na výstave chodili – napríklad v Moskve až prekvapivo zainteresovane.

Čo je za tým? Naučená bariéra, vžitý odstup?

Možno aj to, že umelcovi úspech nedoprajú. Odpor k tomu, že sa niekomu niečo podarilo, je na Slovensku neskrývaný. Pritom to, že sa diskutuje o Národnej galérii a o inštitúciách, ktoré niečo znamenajú, sa začína tu, pri obyčajnom záujme. Na podujatie buď idem so záujmom, alebo tam nejdem vôbec.

obr_2.jpg

S výtvarníkom Lacom Terenom – dvaja zo silnej generácie postmodernej maľby

Vaša cesta k modernému umeniu musela byť kľukatá. Na strednej škole úžitková fotografia, na vysokej reštaurovanie.

Fotografiu na škole som prežil a nakoniec sa mi hodí, keď si dokumentujem diela. Reštaurovanie mi zase pripadalo najviac schodné z hľadiska väzby na vtedajší spôsob fungovania vo výtvarnom umení, bolo to útočisko, kde sa dalo zaoberať niečím objektívnym – opravovať staré diela. Na maľbe by ma trápili témami, ktoré boli diktované a nie dvakrát sympatické. Najprv som mal veľkú lásku ku grafike, kam som sa aj hlásil, potom som si uvedomil, že to nebude priechodné, o vychytený odbor bol obrovský záujem. Reštaurovanie si žiadalo zručnosť, precíznosť, čo mi celkom vychádzalo.

Čo z toho pretrvalo dodnes?

Láska k starým obrazom. Baterky si najlepšie nabíjam v starých múzeách a zbierkach. Keď sa vrátite ďaleko od súčasnosti, lepšie a viac otvorene vidíte kontext, odhodlanie umelca niečo zachytiť.

Je reštaurovanie docenené remeslo?

Nie je, tak ako všetko, čo je náročnejšie a čo treba vydrieť. V tomto zaostávame za dielami, ktoré sa dajú lepšie predať. Ale to je možno kultúrno-politická záležitosť, že sa nemyslí na tých, čo robia ťažšiu časť kultúry. Zábavný priemysel je dôležitý, ale jeho produkty, ktoré sú dnes preferované, sú veľmi krátkodobé.

Keď sa zdalo, že maľba v umení živorí, v osemdesiatych rokoch odrazu prekvapivo ožila, u nás aj vo svete. Prečo vy a plátno?

Boli v tom rôzne vplyvy. Sám seba som totiž nevytvoril, vytvorila ma doba, prostredie, reakcie, úspechy, výstavy – a najmä záujem iných. Ten prináša motiváciu a nadšenie. Predstavte si niekoho, o koho dielo neprejaví niekto záujem. Čo urobí? Zmení sa v ňom niečo? Prestane tvoriť? Ale čo ak ho tvorba baví a vychádza z vnútorného presvedčenia? Tým chcem povedať, že k úlohe umelca patrí vedieť odhadnúť možnosti a svoju úlohu.

Veľké plátno nie je práve praktický formát pre zlé časy. Vyžaduje ateliér aj výstavný priestor, maľbu ťažko prenášať a utajiť.

Ale je aj viditeľnejšia. Kričať sa nedá opatrne, menšími formátmi ťažko niekoho dojmete. Forma patrila k obsahu a ten bol provokatívny. Dovolia vám prejaviť názor, tak pritlačíte a k tomu patrí aj forma a prezentácia. O to viac, ak sa všetko deje v skupine. Keď sa niekto postaví s tým, že má galériu alebo prezentuje diela, čo vyhranene zasahujú do spoločenského a politického života, môže vyzerať smiešne, ak je sám. Skupina mladých umelcov dokáže lepšie kadečo odovzdať.

obr_3.jpg

So skladateľom Martinom Burlasom na koncerte v Čunove v roku 1988

Českí výtvarníci sa združujú bežne, Slováci nie. Prečo?

To som si tiež všimol. Mladým výtvarníkom prízvukujem, že by bolo dobre, keby sa dali dokopy aspoň na nejakú prezentáciu, ale víťazí v nich individualizmus. Doteraz som presvedčený, že skupina pomôže, dodá kredit a, samozrejme, uľahčí organizovanie. Keď vidíte skupinu, ako s umením vystúpi na verejnosti, nemáte pocit, že im ide o kšeft. V jednotlivcovi, naopak, publikum často vidí megalomana, ktorý si chce nahrabať.

Za rok vytvoríte desiatky obrazov. Maľujete jeden za druhým alebo viac zároveň?

Zároveň. Mám rozrobenú tému, na počítači vytváram prípravné fázy. Keď už uznám za vhodné, alebo to už nevydržím odďaľovať, pustím sa do maľby na plátno. Snažím sa vytvárať obrazové cykly. Sú pre mňa začiatkom a koncom záujmu o tému a zároveň pomáhajú dopovedať, čo chýba z jednotlivého diela. Občas vidíte „urozprávané“ obrazy, kde chce autor povedať všetko naraz. Tie mi nie sú v tomto sympatické.

Funguje potom obraz, ak je v zbierke jediný a chýba mu kontext?

Práve ste povedali slovo kontext. Myslím, že súčasný svet už s tým počíta a moje dielo tiež vnímajú cez kontext. Sú autori, u ktorých nájdeme len minimálne odkazy na hlavnú líniu diela. To sa mi páči. Vytvoriť akýsi klon diela. Niečo, čo nie je kompletným dielom, len časťou, ktorá nesie stopu.

Aktívnych a úspešných výtvarníkov je na Slovensku viac, no nik z nich sa nemôže pochváliť diskografiou ôsmich hudobných albumov ako vy – pod svojím menom či vo dvojici so skladateľom Martinom Burlasom. Ako sa u vás dopĺňa maľovanie so skladaním?

Nechcem vymýšľať poučky, ale sám na sebe som spozoroval zvláštnu vec. Výtvarné umenie na hudbu nemalo vplyv, ale opačne áno. Niečo muzikálne, usporiadanie, vrstvy, priebeh, som uplatnil v nových, uvoľnených výtvarných veciach. Ale naopak som o tom neuvažoval. Hudbu som bral vždy osve a ako osobnú výpoveď. Je to pre mňa načrtnutie pocitu. Človek chce niečo fixovať. A keď má možnosť a ovláda nástroj, pokúsi sa to urobiť.

Aké boli hudobné začiatky? Nechýbala školská kapela, garáž?

Ešte dávno, v Komárne, som hral v detskej kapele. A je zvláštne, aký je svet malý, lebo mojím spoluhráčom bol napríklad známy klavirista a hudobník Miky Škuta. No kým oni boli vzdelaní muzikanti, ja som s hudbou vyrastal podomácky. Len trochu privátne som chodil na gitaru.

Kedy vzniklo kultové duo s Martinom Burlasom?

Bolo to možno v roku 1983 na zakázaných burzách platní v Medickej záhrade. Odtiaľ sa šlo vždy na kávičku. S Maťkom sme boli generační kamaráti a zistili jeden o druhom, že skladáme pesničky. On vtedy stále menil formácie – prvá bola Ospalý pohyb – tak som sa k nim pridružil na basgitare. Potom sme začali fungovať a vystupovať spolu dvaja. Jedného dňa som sa úplne nenápadne prejavil aj ako skladateľ a začal som písať pesničky.

obr_4.jpg

Kolegovia výtvarníci a teoretici. Vľavo výtvarný teoretik Jiří Olič, vpravo výtvarníci
Rudolf
Fila, Jozef Jankovič a Juraj Mojžiš (2004)

Burlas je titulovaný za praotca slovenskej alternatívnej hudby, hoci alternatívu nikdy nemal v pláne. To len nenormálny režim odsunul normálnu hudbu mimo hlavného prúdu.

Alternatíva je pomocné označenie. Kto ho vytvára? Asi označuje hudbu, ktorá sa nesnaží liezť niekam bežnému poslucháčovi. V televíznom seriáli o bigbíte si môžete všimnúť, že slovenská hudba sa končí u Mariána Vargu. Burlas neexistuje. No možno sme aj my na vine, že sme sa hudbe nestihli intenzívne venovať. Žiaľ, ak nekoncertujete, nie ste, a naše publikum bolo vždy maličké – pár ľudí u nás a možno v Česku. Keď už pre nič iné, pre hudobnú scénu bol rozpad Československa negatívny.

Pamätáte si výročný rebríček rešpektovaného českého časopisu Rock&Pop z roku 1992? Album Csudai / Burlas 9 Easy Peaces and Other Songs je počtom hviezdičiek na treťom mieste – hneď za U2 a Nirvanou.

To určite nasadilo chrobáka do hlavy mnohým českým poslucháčom. Občas sa dožadujú nosičov, svoje cédečká som videl aj v obchode na Václaváku.

Tie pesničky pritom označujú aj ako pop. Škoda, že ich nehrajú v rádiách?

Voľakedy ich aj hrali, hoci málo. Najvtipnejšie je práve to kategorizovanie. Mne nikdy nešlo o experiment. Šlo o postoj, ktorý viedol k tomu výsledku. Všetko, čo som chcel, bolo zložiť normálnu slušnú pesničku.

Mnohí z vašej generácie po revolúcii čakali od médií pluralitu a potom ich sklamali komerčné rádiá, ktorých je veľa, no jedno zameniteľné za druhé. Váš názor?

Je to zvláštne, ak človek ide do špajzy pre štangľu salámy a vráti sa s konzervou. (Smiech.) Napríklad v taxíku sa snažím nesústrediť na hudbu, pretože mávajú pustené to, čo je najdostupnejšie a úplne odpudivé. Niečo príšerné, čo nebolo ani v osemdesiatych rokoch. Netušil som, že sa tento nevkus ešte vráti. Že dekadencia, ktorá bola kedysi odstrašujúca, je dnes príťažlivá!

Čo vaše hudobné plány? Chystáte ďalšie albumy?

Od toho posledného – Broken Hearts Lost Souls – som urobil niekoľko nových pesničiek. Pár z nich, aj variácie niektorých starých, sme nahrali s Maťkom Burlasom. Koketujem s tým uzavrieť jednu etapu prierezovým albumom a potom začať s novým materiálom. Možno by stálo za hriech oprášiť niečo staré na koncertoch. Len keď si pomyslím, koľko času by mohla pohltiť iba výtvarná profesia, bolo by treba dva životy na ďalšie remeslo. No vravím si, že je to aj skvelý spôsob obživy, robiť, čo ma baví.

Dvadsať rokov pôsobíte na vysokej škole a z vášho maliarskeho ateliéru vychádzajú pozoruhodné osobnosti. Ako sa menia študenti?

Na škole už roky prebieha diskusia, mňa baví byť pri tom, vnímať rôzne názory a zaoberať sa niečím v stave zrodu. No dnešní študenti sú už kompletne iné tvory, ako sme boli my.

Otvárate budúcim výtvarníkom obzory aj v hudbe?

Nesnažím sa ich hudbou dotovať, lebo to neberú. Keď im pustím prvé pesničkové albumy Briana Ena, tak sa na nich smejú. Na druhej strane sú viac ako naša generácia odolní proti vstupu do reklamy. Pre nás bola po prevrate reklama príťažlivá, pretože propagovala predtým nedostupné tovary a značky. Teraz sa mladí selektujú – jedni reklamou až pohŕdajú, cítia, že je to oblasť, kam nepatria. V agentúrach končia zase tí, ktorí chcú zarobiť dobré peniaze aj za cenu toho, že ich vygumujú ako individuality.

Bežný je názor o reklame ako o prestupnej stanici. Najprv zárobok, potom umenie.

To som počul tisíckrát. Lenže čo sa týka umenia a tvorivej roboty, nesmiete nikdy nič sľubovať. Musíte to urobiť a hotovo. Nikdy som nechcel o tom moralizovať. Skôr ide o normálne pochopenie toho, že v umení aj v reklame je činnosť aktívna. Ak opustíte maliarsku scénu, tak ak by ste sa z reklamy vrátili v rovnako dobrej kondícii, čo nie je pravda, lebo výpadok je regres, ani to by nestačilo, lebo tí, čo tam zostali, sú už posunutí inam. Keby som tvrdil, že sa dá absencia na scéne dohnať za päť minút, spochybnil by som energiu potrebnú na úspech, čo vynaložili iní. Pritom robiť dobrú reklamu a byť v nej akceptovaný, nie je morálna prehra. Len nech niekto po dvadsiatich rokoch strávených v reklame o sebe nehovorí, že je maliar.

Prof. Ivan Csudai akad. mal. (1959)

Výtvarník, pedagóg, hudobník. Vyrastal v Komárne. Vyštudoval reštaurovanie na VŠVU v Bratislave, ale venuje sa maľbe. Na scénu slovenského umenia vstúpil v polovici osemdesiatych rokov. Je významnou postavou generácie, ktorú priraďujú k postmoderne. Za sebou má štipendijný pobyt vo Viedni u maliara Arnulfa Reinera a vyše päťdesiat samostatných výstav doma a v zahraničí. Od roku 1990 a posledných päť rokov ako profesor pôsobí na VŠVU. Vedie ateliér, odkiaľ vyšli viaceré osobnosti mladej slovenskej maľby. Venuje sa aj knižnej grafike, novinkou je jeho monografia, ktorej autorom je estetik Peter Michalovič. Ako hudobník (so skladateľom Martinom Burlasom) nahral dohromady osem albumov. Žije a tvorí v Bratislave.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. 10 faktov o ovocí a zelenine, ktoré musíte vedieť!
  2. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  3. Montážne konferencie - Novinky aj vzdelávanie o suchej výstavbe
  4. Profesijný rast študentov médií sa začína už počas vysokej školy
  5. Paneurópska vysoká škola otvára špecializované kurzy IT
  6. Medzinárodná súťaž FIRST LEGO League na Fakulte informatiky PEVŠ
  7. S profesorom Michalom Miovským o prevencii závislostí
  8. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  9. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  10. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 9 548
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 8 112
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 7 388
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 457
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 390
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 870
  7. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 4 583
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 441
  9. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 4 435
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 859

Téma: TV Oko


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

SaS sa približuje k antisystémovému voličovi, odchodom Mihála stráca výhodu

Z mnohých výrazných osobností, ktoré boli v strane od jej vzniku v roku 2009, v nej dnes zostávajú už len niekoľkí.

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, Cargo neuspelo

Štátny prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo.

KOMENTÁRE

Aby nás z čara prieskumov nevytrhol ľud v uliciach

Kaliňák je stále ministrom, Bašternák na slobode.

SVET

Keď už sa dostanete do štádia hladomoru, je príliš neskoro

OSN po šiestich rokoch znovu vyhlásila hladomor.

Neprehliadnite tiež

Černošskí herci a Oscary, to je jednoduchá matematika

Tipnite si počet afroamerických hercov, ktorí získali Oscara za hlavnú úlohu

Viac Oscarov pre černochov? To nie je to, čo potrebujeme

Režiséri Matrixu sa zmenili z bratov Wachovských na sestry Wachovské. V Hollywoode je to detail.

Žalovali ho, že vykrádal cudzí hrob. Nový autor Millenia v tom úspešne pokračuje

Slávne severské krimi zarába milióny, do kníhkupectiev príde už piaty raz.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop