Takmer tri roky zbierali odborníci zo Spišského múzea v Levoči spolu s kolegami z Múzea Betliar podklady pre výstavu o Levočskej bielej panej. Nebolo to jednoduché. Hlavne v prvých mesiacoch sa zdalo, akoby mnohé archívne materiály o Juliane Korponayovej cielene zmizli. Až postupne sa začali objavovať dokumenty, ktoré umožnili dešifrovať nielen pozadie jej zrady, ale tiež zostaviť obraz posledných dní jej života.
Juliana Korponayová, zrejme najznámejšia „biela pani“ u nás, má od ostatných okultných bytostí v bielom odeve poriadne ďaleko. Neprechádza cez stenu, nezjavuje sa za splnu mesiaca na hradbách, ani sa nikomu nevkráda do snov. A predsa ostáva meno nešťastnej šľachtičnej, ktorú obvinili z vlastizrady a sťali pred tristo rokmi v Györi, legendou. Mnohé fakty z jej pohnutého života sa objavujú postupne.
Legendu stvoril Jókai
Výstava ešte ani nebola nainštalovaná a múzeum už malo v predstihu nahlásené skupiny návštevníkov. „S takým niečím sme sa doteraz nestretli,“ povedala zástupkyňa riaditeľky Spišského múzea Dáša Uharčeková-Pavúková.
Opäť sa potvrdilo, že záhady ľudí priťahujú, čoho dôkazom je aj smutný osud Juliany Korponayovej. Žena, ktorej legendu vzkriesil desaťročia po smrti maďarský spisovateľ Mór Jókai, dráždi našu fantáziu dodnes.
Júlia či Juliana Korponayová bola dcérou Žigmunda Géciho, plukovníka telesnej stráže Imricha Tököliho, a Judity Bakošovej z Oždian.
Do života rodiny výrazne zasiahlo stavovské povstanie Františka II. Rákociho. Júliin manžel Ján Korponay stál spočiatku na strane cisárskeho dvora, no pod vplyvom manželky a jej rodiny prešiel neskôr ku kurucom. Dráma rodu sa začala.
Ovplyvnení Rákocim
František II. Rákoci bol sedmohradský veľmož, vodca posledného protihabsburského stavovského povstania z rokov 1703 – 1711. Povstanie sa skončilo jeho porážkou a uzatvorením szatmárskeho mieru. Ním si dynastia Habsburgovcov zabezpečila dedičnosť koruny, uhorská šľachta si zasa ubránila stavovské výsady.
Strach pred konfiškáciou majetku zrejme donútil aj Júliu Korponayovú k tomu, aby lavírovala a nakoniec na to doplatila životom. Aj keď vinu na kapitulácii Levoče sa jej nikdy nepodarilo priamo dokázať, obvinili ju z vlastizrady a prišla o hlavu. Výstava je svojím spôsobom čiastočnou rehabilitáciou ženy, ktorú stiahlo do svojho stredu koleso dejín. Podtitul výstavy je príznačný: Za bozk zradila krajinu. Za krajinu obetovala svoju hlavu.
Romantickú podobu dal nešťastnej šľachtičnej
spisovateľ Mór Jókai (na dobovom portréte)
Osudné listy vzal dym sviečky
Juliana sa podľa všetkého snažila zachovať majetok pre svojho jediného syna. Po tom, ako sa stala milenkou kuruckého veliteľa Štefana Andrášiho, jej život sa zmenil. Legenda, podľa ktorej mu tajne vzala kľúče od mesta a vpustila cisárske vojská do Levoče, však nemá reálny základ.
Viac pravdy už je na osudových listoch, ktoré jej podľa všetkého podpísali ortieľ. Dôveru cisárskej strany totiž stratila, keď v roku 1712 prijala namiesto otca listy kuruckých emigrantov z Poľska. Tie mali údajne vyzývať na nové povstanie, čo habsburgovskú dynastiu muselo poriadne vyľakať.
Dáša Uharčeková-Pavúková v súvislosti so šľachticmi, ktorí sa raz pridávali na stranu Habsburgovcov a vzápätí k Rákocimu, hovorí, že išlo o akýsi „národný tanec“. Nevyhla sa mu ani Júlia Korponayová, ktorá presúvala svoju podporu od jednej strany k druhej.
„Na základe szatmárskeho mieru mali dostať tí, ktorí sa vzdali a mier uznali, naspäť svoje majetky. Ona o ne bojovala tiež, no v tom čase sa dozvedela, že Rákoci by sa mal z Poľska, kam utiekol, vrátiť a pripraviť nové povstanie. Dostali sa jej do rúk tajné listy, ktoré písal Rákoci uhorským šľachtickým rodinám,“ povedala Uharčeková.
V listoch bola tiež zmienka o manželovi a otcovi Júlie Korponayovej. Listy spálila, no neskôr priznala, že si z nich urobila čiastočné kópie. „V maďarskom štátnom archíve sa uchoval aj zápis z jej vypočúvania. Tu priznala, že listy vzal dym zo sviečky. Do poslednej chvíle zrejme váhala, na ktorú stranu sa pridať,“ dodala zástupkyňa. Aj v memoároch Františka II. Rákociho sa píše, že ani bomby a delá nedokázali zničiť to, čo sa podarilo jednej falošnej žene. Hoci ju priamo neoznačil, z kontextu bolo jasné, že mal na mysli práve Júliu Korponayovú.
Takto vyzerala povestná Juliana Korponayová naozaj. Možno máte pocit, že má ďaleko
od ideálnej krásky. Predstavy o kráse však boli pred troma storočiami iné ako dnes
Mediálna vojna z 18. storočia
Povstalecké napätie tých rokov odzrkadľujú aj jedny z prvých uhorských novín, ktoré vychádzali v Levoči a neskôr v Bardejove. Mercurius Veridicus ex Hungaria – Pravdomluvný posol z Uhorska slúžil záujmom protihabsburského povstania a stál v opozícii proti habsburgovským Wienerisches Diarum.
Aj z ich historického kontextu vyplýva, že Júlia Korponayová mala nepochybne vplyv minimálne cez milenca Andrášiho, pri priamej kapitulácii Levoče však úlohu nezohrala. „Určite neplatí to, čo vieme z legendy. Podľa nej mala vojakom sama otvoriť brány a vpustiť ich dnu. Nie je to pravda.
Levoča kapitulovala vedome, vojská na jednej aj druhej strane sa na to dlho pripravovali. Máme koncept kapitulácie mesta, z ktorého je jasné, že povstalci nemali šancu zvrátiť nepriaznivý vývoj. Už nebolo treba zrádzať,“ dopĺňa Dáša Uharčeková.
Od prestretého stola do podzemia
Spomenuté listy, ku ktorým sa Júlia dostala namiesto svojho otca, jej poriadne skomplikovali život. Raz tvrdila, že ich má, potom to vyvracala. Neskôr hovorila, že ich spálila, no stihla si urobiť kópiu. Zrejme chcela ochrániť otca, ktorému by hrozila poprava a stratil by rodové majetky.
V jednej z miestností výstavy visia na stene aj dobové portréty troch mužov, ktorí sa zaslúžili o jej chytenie, mučenie a sťatie. Boli to predstavitelia šľachty Ján Pálfi, Mikuláš Ilešházi a Štefan Kohári, ktorý sa stal členom delegovaného súdu.
Niekoľko dní pred zatknutím to ešte vyzeralo, že šťastena sa ku Korponayovcom pomaly vracia. Na korunovácii Karola III. sa Júlia zúčastnila ako prominentný hosť. Manželovi napísala, že s majetkami je všetko na dobrej ceste a že sa chystá na návštevu k Pálfimu a Ilešházimu. Počas návštevy na Červenom Kameni sa zrejme preriekla o listoch a zatkli ju.
Od prestretého stola putovala do väzenia. Na Červenom Kameni a neskôr v Györi strávila tri roky, kým ju odviedli na popravisko. „Ani týmto šľachticom nebolo úplne jedno, že musia súdiť ženu zo svojho stavu. Tri roky otáľali, kým nedostali vyčítavý list, že si nedokážu poradiť s jednou ženou,“ povedala Uharčeková. Mučiť ju začali až niekoľko dní pred smrťou. Keď už vedela, že mučeniu sa nevyhne, napísala: „To nebudem hovoriť ja, ale moje bolesti.“
Dáša Uharčeková-Pavúková vysvetľuje príbeh záhadného obrazu, namaľovaného na
dverách. Našiel sa na hradbách v Levoči. Žena v bielom akoby cez plece naznačovala
vojsku, že brány mesta budú otvorené. Kľúč však do zámky vkladá iba symbolicky.
Tajomstvo strateného hrobu
Až do zbierania podkladov pre výstavu nebolo miesto posledného odpočinku Júlie známe. Záujem o jej hrob začal rásť v čase, keď pod kostolom v Ožďanoch pri Rimavskej Sobote objavili v krypte niekoľko pochovaných tiel. Práve z Oždian pochádzala matka Júlie a je veľký predpoklad, že sa tu narodila aj ona. Existovala preto možnosť, že po poprave povolili príbuzným preniesť ju sem.
Ďalšie úvahy sa objavili aj v súvislosti s oždianskym kaštieľom či s kaštieľom v Hronseku, odkiaľ pochádzal jej otec. Ani v jednom prípade sa domienky nepotvrdili. Vylučovacou metódou sa zistilo, že Júliu Korponayovú pochovali bezprostredne po poprave na katedrálnom cintoríne v Györi, ktorý dnes už neexistuje.
„Na námestí v Györi sa robili pred časom aj vykopávky, pri ktorých sa našlo torzo popravného stĺpa. Tu bola Júlia sťatá.“ Pracovníkom múzea sa podarilo zrekonštruovať aj posledné dni a hodiny bielej panej. Keďže bola prominentným väzňom, neumiestnili ju do väzenia, ale do podzemia mestskej radnice. Nekonečne dlhé dni prežívala v malej kobke, akejsi diere v zemi, bez okien. Dnes už nie je zachovaný portál dverí, cez ktoré ju vyviedli z cely na popravisko. Je už iba na dobových zobrazeniach, na fasáde zvonka nie je viditeľný, ale je rozpoznateľný zvnútra.
V blízkosti katedrálneho kostola sa v 18. storočí nachádzal cintorín, ktorý zrušili za čias Márie Terézie. Dnes je tento priestor vydláždený, no presne sa dá lokalizovať miesto, kde Júliu pochovali. Dáša Uharčeková hovorí: „V úmrtnej knihe sa podarilo nájsť záznam z 25. septembra 1714, ktorý je dokumentom o tom, že Júliu sťali pred zrakom ľudu. Pochoval ju farár František Kopcsinai.“
Mučenie ju nezlomilo
Do poslednej chvíle života Júlia Korponayová verila, že sa potupnej smrti vyhne. Nezlomilo ju ani mučenie, s ktorým začali na nátlak cisára až tri dni pred smrťou. Z väzenia sa zachovali listy manželovi, jej posledná vôľa a modlitba, ktorú sama napísala. Sú dôkazom, že Júlia bola mimoriadne vzdelaná žena.
„Drahý môj muž, prosím vás, nesmúťte za mnou. Nech vás drží myšlienka, že žijem v presvedčení, aby môj otec nikdy netrpel. Radšej nech na mňa siahne ruka katova,“ napísala v liste Jánovi Korponayovi. Žiadala tiež, aby jej drahokamy boli umiestnené na oltároch v kostoloch. Zlatú retiazku chcela dať odniesť na oltár do Cordóby, no nesplnilo sa jej to. Iba deň pred smrťou napísala na úvod dlhej modlitby: „Podporte ma kvetmi, obklopte ma plodmi, lebo ja som z lásky zvädla.“
Stredoveká Levoča je na romantické a tajuplné príbehy ako stvorená.
V Chráme svätého Jakuba sa podľa legendy dodnes zachovala
kostolná lavica, kde Juliana Korponayová sedávala.
Kráska z tmavých dverí?
Levočskú bielu pani máme zväčša v predstavách ako krásnu ženu z románu Móra Jókaia, ktorá odvedie muža zbožnej Žofii Serédiovej z hradu Krásna Hôrka. V skutočnosti sa však Júlia Korponayová zamilovala do Andrášiho až v čase, keď bola Serédiová niekoľko rokov po smrti. Jediným problémom tak bol fakt, že Levočská biela pani bola v čase vzťahu s Andrášim vydatá. Manžel Ján jej podľa všetkého neveru odpustil a podľa listovej dokumentácie sa pokúšal o jej záchranu. Po jej smrti sa už neoženil.
Predstavu o tajomnej žene v bielych šatách pestuje dodnes aj záhadný obraz, ktorý sa našiel v 19. storočí na mohutnom opevnení Levoče. Postava krásnej, útlej ženy v dlhých bielych šatách je namaľovaná na tmavých dverách. Pozerá cez plece, akoby naznačovala vojakom, že ich vpustí dnu. Jednu ruku má nasmerovanú k zámke, kľúč však v ruke nedrží.
Bola však Júlia Korponayová naozaj taká krásna, ako nám to vnucuje romantický obraz? Výstava predstavuje po prvýkrát aj jej verný portrét z roku 1706. Namaľoval ho maliar Johannes Czirok ešte počas jej života a ide podľa všetkého o autentické vyobrazenie šľachtičnej. Zrejme v nej mnohí návštevníci darmo budú hľadať osudovú ženu, ktorá tvorila dejiny. Aj keď na druhej strane treba povedať, že predstavy o kráse dnes a v 18. storočí sa diametrálne odlišujú.
Legendy nezomierajú
Gróf Emanuel Andráši, historik Kálmán Thaly a spisovateľ Mór Jókai. Traja muži, vďaka ktorým legenda, presnejšie jej romantická podoba, prežila dodnes. Na pozvanie grófa Emanuela Andrássyho prišli začiatkom 20. storočia na Krásnu Hôrku a do Levoče. Hoci výsledkom ich ciest bol román založený z väčšej časti na fikcii, jeho základ vychádzal z reality.
Kálmán Thaly sa zaoberal práve históriou okolo Rákociho povstania, a tak vytiahol na svetlo sveta už takmer zabudnutý súdny spis Júlie Korponayovej. „Mal prístup k mnohým dokumentom, ktoré dnes poznáme iba z jeho prepisov. Musíme veriť, že tieto dokumenty skutočne existovali. Nevrátil ich do maďarského archívu, nenašli sa ani v jeho pozostalosti,“ vysvetľuje Dáša Uharčeková.
V roku 1909 zorganizoval Thaly v Maďarsku prednášku o Júlii Korponayovej. Podľa záznamu z prednášky predstavil jej obraz, listy a viaceré historické dokumenty. Bolo toho viac, než majú odborníci v rukách dnes a nie je známe, či ešte niekde tieto dokumenty môžu byť. Zaujímavým poznaním však je, že s pomenovaním Júlie ako Levočskej bielej panej neprišiel Mór Jókai, ale Kálmán Thaly. O osude budúceho románu a o jeho autorovi povedal: „Vymyslel som mu názov, aj tému som mu ponúkol. Teraz je na rade jeho pero, aby z toho urobil príbeh.“
Mohutné hradby Levoče mesto neuchránili, Biela pani však vojská doň nevpustila.
Na týchto hradbách sa našli aj dvere s tajomnou ženou.
Dvere k záhade
Dlhý čas sa historici nevedeli zjednotiť na tom, či vznikol skôr román Móra Jókaia, alebo tajomný obraz na dverách ukotvených v mestských hradbách. Mnohí boli presvedčení, že biela postava z obrazu vznikla až podľa romantických predstáv Jókaia. Nový výskum potvrdil, že obraz vznikol ešte pred románom. Dáša Uharčeková hovorí: „Keď prišiel Mór Jókai do Levoče, obraz už existoval. Funkčné dvere, na ktorých je obraz namaľovaný, našli na levočských hradbách.“
Odborníci predpokladajú, že obraz dal vyhotoviť jeden z členov rodiny Probstnerovcov, levočských kultúrnych mecenášov na prelome 18. a 19. storočia. Pracoval pre nich aj jeden z najznámejších spišských maliarov Jozef Czauczik, ktorý namaľoval niekoľko portrétov spišských šľachticov. Obraz z hradieb je s veľkou pravdepodobnosťou autorstvom tohto umelca.
Probstnerovci patrili k bohatým rodinám. Na časti hradieb, ktorú si kúpili, dali urobiť otvor a umiestnili sem dvere s maľbou. Podarilo sa im tak vytvoriť zvláštnu ilúziu. V čase, keď Jókai Levoču navštívil, bol hosťom práve u Probstnerovcov. Možno sa preto domnievať, že Probstner legendu živil a Jókai na nej postavil príbeh. Už v čase jeho návštevy bol obraz poškodený a museli ho reštaurovať. Poslednou veľkou obnovou prešiel v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Do kostola vchádzala posledná
Dojímavo pôsobí na výstave aj fragment šiat, ktoré múzeum pred časom kúpilo od zberateľa. Malo by ísť o látku z odevu, ktorý mala Júlia Korponayová na sebe. Údajne sa rada pekne obliekala a do Chrámu svätého Jakuba na impozantnom levočskom námestí zvykla prísť posledná. Vraj preto, aby sa všetky zraky upierali na ňu. V kostole je dodnes zachovaná pôvodná lavica, v ktorej podľa legendy sedávala.
Výstava predstavuje aj ďalšie vzácne exponáty zo zbierok slovenských múzeí a šiestich maďarských inštitúcií. Nájdete tu aj drevenú plastiku z 19. storočia, na ktorej je biela pani zobrazená s tradičnými atribútmi. Kľúčom od mestských hradieb a lampášom, keďže zrada sa mala odohrať v noci.
Zachoval sa tiež prvý knižný originál románu Móra Jókaia, ktorý ilustrovala jeho manželka Rozália, či stošesť originálov ilustrácií - kompletný konvolut knihy od maliara Jána Hálu z Blatnej. Chýba iba jediný, aby bola ojedinelá zbierka úplná. Paradoxne, o živote záhadnej ženy vznikol iba jediný hraný film z roku 1976. Hlavné postavy si v ňom zahrali populárna maďarská herečka Mari Töröcsiková a jej milenca Andrášiho Štefan Kvietik.
Biela a čierna
Biela či čierna pani je vo všeobecnosti veľmi obľúbená postava a nemôže chýbať takmer na žiadnom hrade u nás či v zahraničí. Ak známemu hradu nejaké to biele alebo čierne strašidlo chýba, treba si ho vymyslieť, pretože strach sa dobre predáva. V Kežmarku, ktorý je od Levoče na skok, majú napríklad čiernu pani. Ide o zradnú kľučiarku, ktorú preklial hradný pán.
Z histórie je známa tiež turnianska biela pani, zjavujúca sa počas mesačných nocí na hradbách. Ide o ducha Kristíny Bebekovej, ktorá zo žiarlivosti vraždila. Usvedčila ju vraj sama obeť. Keď sa k mŕtvole priblížila, rana sa otvorila a začala krvácať.
Čierna pani bratislavská sa zasa mala zjavovať v bývalom sklárskom dome na Zelenej ulici, čo sa strachu týka, určite ju predstihol prízrak darmstadskej čiernej dámy. Ak sa k vám táto žena priblíži v dlhom čiernom závoji, v jej pätách ide smrť.
Čiernu pani má tiež Oravský hrad. Prísna Alžbeta Czoborová sa služobníctvu neraz vyhrážala, že ich bude kontrolovať nielen za života, ale aj po smrti. Sľub dodržala a niekedy vraj schádza z portrétu v čiernych šatách a bielom čepci.
Ako by to bolo, keby nemal záhadné postavy zámok, na ktorom majú každoročne stretnutie všetky strašidlá sveta. Nemýlite sa, Bojnice majú tú výsadu, že sa môžu pochváliť čiernou i bielou paňou. Biela narieka za svojím milým po chodbách v čase, keď vonku kvíli vietor a jej čierny náprotivok obchádza vežu. Je to miesto, z ktorého musela nešťastná žena skočiť do priepasti po tom, čo ju manžel falošne obvinil z nevery.
