o a o necelé tri roky zhaslo. Jeho legenda však žije dodnes.
Divadlo na korze patrí k najlepším príkladom, ktoré ukazujú uvoľnenie šesťdesiatych rokov a perverzitu rokov sedemdesiatych. Hoci trvalo len tri roky a jeho činoherný súbor vyprodukoval „len“ osem hier, stále sa o ňom učí na VŠMU, píšu sa o ňom novinové články i vedecké štúdie a divadlo tak trochu žije aspoň v názve divadla Astorka Korzo ´90.
Herecká špička
Dôvodom je možno práve jeho krátky život. Ak niečo podobné vzniklo až po ruskej okupácii a bolo zrušené z politických dôvodov, musí to zákonite priťahovať pozornosť. Podobnú pozornosť však iste vo svojej dobe vzbudzovali aj samotné tituly: od Becketta po Čechova, od modernej (a tiež módnej) absurdnej drámy k ruskej (podobne absurdnej) klasike.
No a nesmieme zabudnúť ani na hercov a ďalších ľudí, spojených s Divadlom na korze, ktorí sa neskôr stali ikonami slovenského divadelníctva: herci Stano Dančiak, Peter Debnár, Zita Furková, Ľubo Gregor, Martin Huba, Milan Kňažko, Zuzana Kocúriková, Zora Kolínska, Juraj Kukura, Marián Labuda, Milan Lasica, Pavol Mikulík, Július Satinský či Magda Vášáryová, režiséri Peter Mikulík, Miloš Pietor, Ján Roháč, dramaturgovia Tomáš Janovic, Martin Porubjak, Vladimír Strnisko, kostýmový výtvarník Milan Čorba a riaditeľ Kornel Földvári. Za pozornosť stojí aj to, že traja z nich vedú alebo viedli iné divadlá.
Šesťdesiate
Šesťdesiate roky znamenali pre slovenské a české divadlo to isté ako pre iné oblasti umenia. Uvoľnenie, ktoré pomaly prichádzalo už od začiatku desaťročia, vyvrcholilo v osudnom roku 1968 a pretrvalo do roku 1969, keď sa nad spoločnosťou a umením začali sťahovať mraky. Pre divadlo to znamenalo jednu vec: svoje miesto na slnku si nachádzali dovtedy tabuizované témy, tituly, autori a tiež nové divadelné formy.
Divadlo na korze síce bolo jedinečné, ale bolo aj súčasťou širšej vlny malých divadiel, ktoré v šesťdesiatych rokoch v Československu vznikali. Pražské scény Reduta, Semafor, Studio Y, ale aj Večerní Brno či Radošinské naivné divadlo vznikli z pocitu intelektuálnej prevahy nad stupídnou mocou.
Ako píše v jednej svoje eseji český teatrológ Přemysl Rut, vznikli z presvedčenia, že aj tú najobludnejšiu absurditu je možné rozložiť zdravým rozumom, ktorého výrazom bol smiech: „akoby označenie vecí pravými menami bolo už krokom na ich nápravu, akoby osoba, postihnutá výsmechom už bola znemožnená vo svojej funkcii“.
Podľa Ruta to však bol optický klam: politický režim práve uvoľnil svoje zovretie. Ešte po okupácii kultúra dostala možnosť vyrásť zo žiackeho posmievačika na odbojného študenta: „Teória Dávida a Goliáša, jemného humoru a hrubej sily, rozhlasu proti tankom sa stala akýmsi návodom na prežitie, od ktorého sa očakávalo veľa, ak nie všetko. Do roka sme tým nádejám začali hovoriť ilúzie.“
Čechovovo Jubileum: Martin Huba, Pavol Mikulík, Stano Dančiak, Juraj Kukura,
Zita Furková, Ľubo Gregor, Marta Rašlová. Premiéra sa konala 10. mája 1970
Sládek odchádza
„V šesťdesiatom siedmom sme sa stretli na divadelnom predstavení v Slovenskom národnom divadle s Maťom Hubom a s Macom Debnárom. Po predstavení sme si povedali, že takéto divadlo nechceme robiť a že treba niečo podniknúť,“ spomínala po rokoch Zita Furková.
Táto trojica v tom nebola sama. Niekdajší dramaturg Divadla na Korze Martin Porubjak spomína napríklad študentské predstavenia v Redute či súbor Sonda, ktorý patril pod Slovenské národné divadlo, kde hrali jeho spolužiaci z VŠMU herci Pavol Mikulík, Marián Labuda a Stano Dančiak, pre ktorých už Beckett, Václav Havel ani Slavomir Mrožek neboli neznámymi autormi.
Zo všetkých menovaných sa nakoniec zrodila nová generačná skupina s vlastnou poetikou. Navyše, v Bratislave v tom čase už niekoľko rokov pôsobili aj priekopníci malých divadelných foriem: dvojica Milan Lasica a Július Satinský a mím Milan Sládek, ktorý viedol svoj Poetický súbor.
Ako spomína Martin Porubjak, iniciatíva na vytvorenie súboru prišla aj od Povereníctva (ministerstva) kultúry, kde dramaturgička a scenáristka Emília Štercová argumentovala tým, že by mohol vzniknúť akýsi konglomerát súborov podľa vzoru pražského Státního divadelního studia. „V tom skamenenom socialistickom systéme vzniklo niečo, čo umožnilo vznik nových divadiel. Každý sa čudoval, že zakladáme divadlo, keď bolo jasné, že to bude končiť,“ hovorí Porubjak.
Všetko sa podarilo v roku 1968, keď už boli hlavní protagonisti späť z vojenskej služby. Prvým riaditeľom sa mal stať mím Milan Sládek. Ten bol však v septembri, teda už po okupácii, so súborom na zájazde vo Švédsku. Vrátil sa v októbri, ale nakoniec emigroval.
V priestoroch bývalého Bristol baru na Sedlárskej ulici tak sezónu 1968/69 začínali tri súbory: činohra, dvojica Lasica a Satinský a divadlo poézie, ktoré tam sídlilo aj predtým, ale ďalšej sezóny sa už nedožilo.
Pavol Mikulík, Peter Debnár a Marián Labuda v Mrožekových Stroskotancoch,
ktorí mali premiéru 8. februára 1969
Absurdita
„Keď sme zakladali naše divadlo, veľa ľudí sa nás pýtalo, kde máme manifest, o akú dramatiku sa chcem opierať a nikto nevedel pochopiť, že potrebu manifestu sme naozaj nikdy nepociťovali a že nemáme žiadny zoznam autorov, ktorých budeme inscenovať a vyznávať,“ napísal v roku 1970 v diskusii Divadelních novin Vladimír Strnisko.
S tým súhlasí aj Martin Porubjak, podľa ktorého si činohra vyberala hry, o ktorých si myslela, „že majú zmysel a tie hry sme inscenovali spôsobom, ktorý nám konvenoval“. Podľa Porubjaka bolo divadlo a repertoár otázkou podobného vkusu, názorov a generačného pocitu:
„Prezentovali sme to aj na škole a chceli sme v tom pokračovať. Páčil sa nám istý druh divadla, bol nám blízky Činoherní klub, pre Lasicu a Satinského to zas boli Voskovec a Werich či Suchý a Šlitr. Skrátka, mali sme podobné zážitky, prežili sme spolu to uvoľnenie i okupáciu. Vnímali sme, že život je plný tragikomických, absurdných situácií.“
To, že šlo o generačné a herecké divadlo, tvrdí v článku Idey a ideály Divadla na korze aj teatrológ Miloš Mistrík. Hoci divadlo vopred nemanifestovalo svoju dramaturgiu, predsa len bola pozoruhodne hutná. Popri autoroch absurdnej drámy ako Beckett či Mrožek to boli ruskí klasici Gogoľ a Čechov.
Ako píše Mistrík: neboli to dve odvrátené tváre jedného repertoáru, ale navzájom sa dopĺňajúce podoby. Veď v obidvoch tých svadbách, jednej u Gogoľa a druhej u Čechova, je rozoznateľná rovnako veľká dávka absurdity medziľudských vzťahov ako u hociktorého z moderných absurdistov.“
V tej istej hre alternovali Magda Vášáryová, Milan Kňažko a Pavol Mikulík. Kocúriková,
Vášáryová i Kukura boli v tom čase ešte študenti
Palachov rok
Súpis premiér Divadla na korze je prekvapivo krátky. V sezóne 68/69 sa malo premiéru Beckettovo Čakanie na Godota, Mrožekove tri krátke dielka Strip-tease, Karol a Stroskotanci a Gogoľova Ženba. V nasledujúcej sezóne divadlo odpremiérovalo hru Arthura Kopita Ach, ocko, chudák ocko, mama ťa zavesila do skrine a ja som z toho strašne smutný, a Čechovove jednoaktovky Jubileum a Svadba. Poslednú, tretiu, sezónu súbor naštudoval hru Alexeja Arbuzova Môj úbohý Marat, hru Georga Büchnera Woyzeck a Ostrovského Les.
Na otázku, čo považuje za najväčší úspech divadla, Martin Porubjak odpovedá, že ak sa to vôbec dá hodnotiť, boli by to pravdepodobne predstavenia Ženba a Čakanie na Godota, ktoré malo aj najviac repríz. Porubjak spomína najmä na predstavenie Godota na zájazde v Prahe v januári roku 1970.
„Godot je kultové dielo, ktoré sa dá inscenovať na tisíc spôsobov – ako klauniáda, ako vážna dráma, ale aj ako tragikomédia, čo bol aj náš princíp. V Bratislave sme mali pomerne mladé publikum, ľudia sa zabávali, ten princíp kontrastov fungoval. Pred pražským predstavením som sa bol prejsť po meste a ako som sa vracal, všimol som si, že všade v oknách boli sviečky. Došlo mi, že bol presne rok od Palachovej smrti. Prišiel som do divadla, bolo nabité. Labuda a Dančiak mali svoje gagy a nikto sa nezasmial, pretože publikum bolo pod dojmom výročia. Bola pauza, bežal som za nimi do šatne, aby som im povedal, aké je to úžasné, a oni sa hrozne hádali. Dančiak obviňoval Labudu, že to hrá blbo, že sa nikto nesmeje a ten hovoril, že to hrá ako doma. Obviňovali sa, kto to kazí, ja som ich upokojoval, ale nedali si povedať. O tom Palachovi nevedeli a aby rozosmiali divákov, hrali do sebazničenia. Tu a v tomto čase to malo úplne iný, tragický, efekt. Keď predstavenie skončilo, divadlo išlo od potlesku spadnúť.“
Zuzana Kocúriková, Juraj Kukura a Martin Huba v divadelnej hre Alexeja Bruzova
Môj úbohý Marat, ktorá mala premiéru 6. decembra 1970
Zatvárame!
K Palachovi sa viaže ešte jedna historka, naznačujúca koniec divadla. Išlo o výstavu fotografií, ktoré zachytávali vývoj od januára 1968, teda od nástupu Alexandra Dubčeka na čelo strany do januára 1969, keď sa Palach upálil. Bol z toho škandál a výstavu museli po týždni demontovať.
Nebol to jediný prípad. Ako pred niekoľkými rokmi spomínal v rozhovore pre SME Kornel Földvári: „Boli sme v ofenzíve asi polovicu roka 1969, potom prišla pohroma. A my sme postupne sami začali chápať, že niektoré veci nemôžeme hrať, lebo by sme narážali hlavou do múru. Museli sme začať uvažovať, čo nehrať, aby sme sa uchránili zbytočných zásahov a na druhej strane sa neodrezali z tela divadla viac, než bolo nevyhnutné.“
Földváriho to však nezachránilo a vo februári 1970 ho odvolali z miesta riaditeľa (viac v rozhovore). O nejaký čas odišli aj Lasica so Satinským.
Postupne pribúdali ďalšie zákazy predstavení i zájazdov. Hoci už boli vytlačené plagáty, nový riaditeľ divadla Borský zakázal na jar roku 1971 súboru zájazd do Prahy. České ministerstvo kultúry pre zmenu zakázalo hosťovanie českých súborov v Divadle na korze.
Od jari vlastne už všetci čakali len na to, kedy príde definitívny zákaz. Porubjak hovorí, že jeden z hercov, Ľubomír Gregor, sa priatelil so sekretárkou nového riaditeľa a „tak sme mali všetky kópie listov, ktoré posielal na ministerstvo. Písal, ako sme ho zase neposlúchli, ako sa snaží, akú má ťažkú situáciu. Tými listami len dokazoval svoju nemohúcnosť. Boli len dve riešenia: buď nám dajú niekoho, kto nás udupe, alebo nás zrušia. A presne to sa stalo.“
Ako oficiálny dôvod poslúžilo zlé vetranie v divadle, regulárny dôvod bol však politický. Nezavážil ani fakt, že divadlo sa malo presťahovať do budovy, kde o dve desaťročia sídlila Astorka.
Ministerstvo dalo hercom i ostatným vedieť, že sa môžu prihlásiť, kde chcú, ale že na Novej scéne im vytvorili podmienky. „Keď sme už vedeli, že nás zlúčenie neminie, argumentovali sme riaditeľovi Novej scény Daliborovi Hegerovi tým, že sa nemusí obávať zlúčenia, že my budeme hrať v Astorke a Nová scéna vo svojej budove,“ hovorí Martin Porubjak.
Nakoniec na Novú scénu prešla väčšina hercov z Korza. Hoci ich spočiatku držali nakrátko, postupne sa tam stali dominantnými postavami.
Pokračovanie?
K tradícii Divadla na korze sa po roku 1989 hlásilo novozaložené Korzo ´90. V roku 1993 sa ale z Divadla Korzo '90 stalo Divadlo Astorka Korzo '90. Ako pri príležitosti dvadsiateho výročia povedala pre Pravdu Zita Furková: „Myslím si, že to bolo správne. Veď z pôvodného Korza tam vlastne zostalo len torzo. Lasica so Satinským mali svoje divadlo. Strnisko, Labuda, Dančiak, Huba, Mikulík, Kňažko už boli v Slovenskom národnom divadle. Zo starého Korza zostal Debnár, Gregor, Kolínska, ja a Vlado Černý, ktorý v Divadle na Korze hosťoval. A potom, čas ukázal, že nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky...“
