V Galérii mesta Bratislavy pokračujú každoročné výstavy slávnych rodákov zo Slovenska. Výstava Yuriho Dojca, ktorý sa radí k fotografom svetového formátu, je nabitá zvláštnou energiou.
Yuri Dojc bol počas augusta 1968 v Londýne na jazykovom kurze. Zo študenta sa o pár týždňov stal emigrant. Dostal sa do Toronta a z dnešného pohľadu sa môže zdať, že sa tam začal plniť jeden ďalších z amerických snov. Nie je to však celkom tak, ako hovorí sám Yuri Dojc o jednom svojom fotografickom projekte, ktorý nazval Americký sen: „Stále môžem fotiť americké sny, lebo v nich nežijem. Žijem v Kanade, tam ešte môžem pokojne snívať ďalej.“
"Nikdy som si nemyslel, že to bolo umenie, a dnes tie snímky majú v národnej galérii v Kanade."
Yuri Dojc
Fotografovať k vyčerpaniu
Výstava Pokušenie, ktorú kurátorsky pripravil Marián Pauer, pozostáva zo siedmich častí. Každá z nich zaváňa osobitou témou, často veľmi rozdielnou, až by sa zdalo, že ide o fotografie siedmich fotografov, a nie jedného.
V žoviálnej atmosfére Dojc hovorí, že sa nemôže a ani sa nechce sústrediť na jedinú tému.
„Jedna veľmi dobrá galeristka z Toronta mi tiež vravela, aby som sa zameral len na tie staré knihy, ktoré fotím, ale ja som jej povedal, že to je pre mňa čosi podobné, ako keby ma nútila nosiť stále iba jedny spodky. Nejde to. Dnes chcú mať umelcov v istých škatuľkách, kategóriách, lebo je to jednoduchšie, ale ja to skrátka neviem.“
Od aktov žien prechádzate cez staré knihy k mestám, Rwande, gýčovým hračkám amerických snov až k úplnému vyčerpaniu, pádu pod umývačku riadu, spod ktorej trčia iba ženské nohy. „Každá fotografia o mne niečo hovorí, ale ja neviem presne čo, na to by som potreboval psychoanalýzu,“ hovorí so smiechom Dojc. Táto jedna dokonale potvrdzuje to, že Dojc naozaj fotografuje do úplného vyčerpania.
„Keď nemám fotoaparát, ani ma nebaví pozerať sa na svet. Musím ho mať stále. Je ako môj pas, dáva mi slobodu. Bez neho by som bol stratený,“ priznáva.
Čo má prísť, príde
„Všetko sa to začalo tak, že prišla jedna modelka, ktorá chcela, aby som ju fotil, a zabudla si šaty,“ hovorí s úsmevom pri prvom tematickom okruhu, ktorý tvoria čiernobiele akty. Pri niektorých sa zastaví a povie, že vznikli iba tak, počas prestávky.
Fotografovanie aktov prirovnáva k tancovaniu, „niečo aj na tých záberoch musí splynúť, ako jing a jang, musí tam čosi do seba zapadať.“ Ku každej snímke má Dojc príbeh. K tomu, aby ste prenikli do jeho záberov ich nepotrebujete, ľahko k vám prídu samé.
V starých knihách možno podobne ako autor vyčítate cintoríny neznámych alebo zrkadlá do duší tých, ktorí ich vlastnili, v záznamoch anonymných miest sú príbehy svetiel, stoviek či tisícok malých detailov, ktoré majú zmysel iba spolu ako stavebnice, letokruhy miest a ľudí.
Hoci sa Dojc najmä v 80. a 90. rokoch preslávil ako fotograf prestížnych reklamných agentúr celého sveta, stále ostáva v prvom rade autorom vlastných umeleckých projektov, hoci on ich tak často nenazýva. Aj Americký sen vraj fotil iba pre zábavu, bez rozmýšľania komponoval fantázie z gýčových hračiek kúpených v Amerike. „Nikdy som si nemyslel, že to bolo umenie, a dnes tie snímky majú v národnej galérii v Kanade,“ hovorí.
Snímky z Rwandy sa zasa radia k viac dokumentárnym. Pohľady na ženu, ktorá prežila genocídu, už nemajú s obrazmi zdanlivo bezstarostných veľkomiest nič – okrem akéhosi odkazu – posolstva spoločné.
To azda ani nie je realita
V poslednej miestnosti sú fotografie nazvané Surreal. Jednu z nich Dojc pomenoval ako tú „najbanálnejšiu kúpeľňu všetkých kúpeľní“. V jednom zábere je jedna udalosť, možno len sekunda, ktorá autora strhla. „Je to ako v New Yorku, to mesto ma priam prosí: Foť ma, foť ma! Každého fotografa si nejaké miesto nájde.“
Už podľa tematického rozsahu výstavy je jasné, že New York nie je zďaleka jediným miestom, ktoré rodáka z Humenného prosilo o záber. Teraz si Yuriho Dojca našla Galéria mesta Bratislavy a až do konca januára nás bude pokúšať. V tomto prípade sa oplatí podľahnúť.
