Divadlo z Pasáže z Banskej Bystrice nie je len divadlom, ale aj svojráznou komunitou, ktorá sa líši od všetkých ostatných divadiel. Ich trojtýždňové turné bolo sériou bizarných udalostí.
BRATISLAVA. Vybrať sa na turné so skupinou zdravotne postihnutých hercov nie je ľahké, väčšina z nich totiž ani nezvládne cestu lietadlom. Z pätnástich hercov Divadla z Pasáže do Ameriky odcestovali iba siedmi. Ich tri týždne za oceánom zachytáva celovečerný dokument Adama Hanuljaka.
S ponukou na turné po USA prišlo divadlo zo San Antonia. Jedným z mnohých prekvapení bolo, že podobný súbor ako v Banskej Bystrici neexistuje v celej Amerike ani jeden. Vybrali sa naň s premiérovou inscenáciou Chránené územie. Vyjadrujú sa v nej neverbálne, vďaka čomu by mala byť zrozumiteľná kdekoľvek na svete. Autori mnohých vynálezov sú slávni, no vynálezca prvej bariéry je neznámy. A práve bariéram je predstavenie venované.
Nepotrebná angličtina
Viac než samotná inscenácia, ktorá sa na plátno dostala iba v útržkoch, dokument zachytáva strasti, ale aj radosti putovania. Herci mali doma niekoľkomesačný kurz angličtiny, čo však pochopíte len vtedy, ak sa to dozviete zo zákulisia. Viacerí z nich však s komunikáciou nemajú žiaden problém, ten majú iba niektorí Američania. Azda najvtipnejšia scéna v slovenskom filme za posledné desaťročie je práve v tomto dokumente.
Jeden z hercov rozohrá nevinnú konverzáciu s mužom stojacim pri stole s občerstvením. Američan je buď nechápavý, alebo zviazaný úslužnosťou a politickou korektnosťou, pretože na sled absurdných otázok či hravých poznámok reaguje so smrteľne vážnou tvárou. Role sa vďaka tomu menia a hendikepovane pôsobí práve ten, kto je oficiálne v poriadku.
Tí najlepší diváci
Hoci muži ukazujú najmä svoj humor, aj oni majú, podobne ako ich kolegyne, aj slabšie chvíle a každé nové predstavenie prináša riziko, či sa na pódiu objavia v kompletnej zostave. Sú to však profesionáli, a tak sa zákulisné drámy a nálady do ich vystúpení nedostanú.
V porovnaní so Slovenskom bolo americké publikum oveľa otvorenejšie, po predstaveniach nasledovali diskusie, ktoré trvali dve, tri, či dokonca až štyri hodiny. Najväčším zážitkom bolo hrať v Bronxe, kde v publiku sedeli nádherne oblečené černošky, ale aj chlapíci so zlatými reťazami na krku, od ktorých by ste mohli čakať čokoľvek. Namiesto agresivity sa však v ich očiach na konci objavili slzy. Do predstavenia o bariérach, o ktorých vedia svoje, sa vžili oveľa viac než publikum na Slovensku. To Divadlo z Pasáže, ktoré už existuje 15 rokov, azda lepšie spozná až vďaka tomuto dokumentu.
