Ak budeme ignorovať desaťročia prekladov do češtiny, večný čakateľ na Nobelovu cenu Philip Roth začal na Slovensku existovať až pred štyrmi rokmi, keď sa ho konečne ujalo vydavateľstvo Slovart. Zameralo sa na jeho najnovšie prózy, ktoré vychádzajú relatívne krátko po americkom vydaní, čo platí aj o najnovšom preklade do slovenčiny.
Pokorenie je už tridsiata Rothova kniha (v angličtine vyšla vlani, medzitým pred mesiacom vydal nový román Nemesis). Sprevádzalo ju protirečivé prijatie, široké spektrum názorov sa dá nájsť v textoch profesionálnych kritikov aj na internetových diskusiách.
Roth je už roky posadnutý sexom a smrťou. S pribúdajúcimi rokmi to prvé ustupuje na úkor toho druhého, čo platí aj pre útly román Pokorenie. Príde síce aj na jednu či dve sexuálne scény, predchádzajú im však desiatky strán plné ubolených nárekov starnúceho herca, ktorého ego nabúral prostý fakt, že po šesťdesiatke stratil talent a schopnosť stáť na javisku. To ho na pár týždňov priviedlo až na psychiatrickú kliniku.
Jeho sebaľútosť a sebastrednosť sú koncentrované najmä v prvej tretine knihy, ustupujú až po nástupe novej femme fatale, dcére jeho starých priateľov. Simon má šesťdesiatpäť a autor románu mu doprial len pár riadkov, aby vysvetlil, prečo ho po dvadsiatich rokoch opustila manželka. Táto dejová línia Rotha nezaujíma, pretože už má pre svojho hrdinu vyhliadnutú mladšiu a vitálnejšiu partnerku.
Je to scenár, aký mal vždy rád. Dnes, keď už má 77 rokov, mu však mnohí vyčítajú, že sa až príliš venuje svojim stareckým sexuálnym fantáziám. Tie však vždy patrili medzi Rothove najsilnejšie zbrane, takže by bolo hlúpe sa ich vzdávať.
Nositeľ Bookerovej ceny Aravind Adiga vyhlásil Rothovu prózu za najzábavnejší depresívny román roka, pomedzi prsty sa možno na neho pozerá Woody Allen, ktorý si na opakovaní svojich obsedantných tém postavil celý imidž a teraz sa môže cítiť ohrozený. Obaja už majú za sebou významnejšie diela a ich hlavnou tvorivou silou je dnes písanie o sebe samých a mladých ženách.
Allen našiel odvahu na to, aby fantáziu premenil na skutočnosť, keď začal žiť so svojou adoptívnou dcérou, Roth aspoň vo svojom románe experimentuje s Pegeen, dlhoročnou lesbičkou, ktorá sa rozhodne vrátiť k mužom. Simon ju pozná od narodenia a ako sa ukáže, staré putá dokážu pekelne skomplikovať život.
Podobne ako Kundera, aj Roth sa po sedemdesiatke pustil do písania útlych románov, s ktorými majú kritici problém už len preto, že je nenáležité tieto miniatúry porovnávať s ich najslávnejšími dielami s oveľa väčším tematickým aj psychologickým záberom. Pri Pokorení môže mať čitateľ dojem, že autor knihu napísal za tri večery, podstatné však je, že ešte stále z nej cítiť chuť písať.
RECENZIA / KNIHA
Philip Roth: Pokorenie
Preložil Ján Vilikovský
136 strán
Vydal Slovart, 2010
