Namiesto chlebíčkami kŕmil Miro Nicz divákov na svojich vernisážach už aj mrkvou, cibuľovými chlebmi, tvarohovými tortami a grilovanými kurencami.
Na podstavec, kde dlhé roky stála socha Lenina, umiestnil kravu, „je to predsa užitočnejší tvor ako akýkoľvek politik, ktorému by sme mali vzdávať poctu,“ hovorí výtvarník.
Priebeh jeho performancií a happeningov je detailne opísaný iba na papieri, ale aj tak máte pocit, že ho sledujete v priamom prenose. Tak sa kniha o umelcovi aj volá: Miroslav Nicz – V priamom prenose (vyd. KK Bagala).
Lepšie ako pôvodná vízia
Rozmery, a najmä hmotnosť knihy o tvorbe konceptualistu Miroslava Nicza, nepatria k obľúbeným ani k praktickým. Ani výtvarné umenie sa často neteší mohutným prejavom náklonnosti a tiež to môže mať na svedomí nejednoznačná predstava o tom, na čo nám vlastne je.
O to je vzácnejší a odvážnejší krok knihy, ktorá sa spolu s hlavným „hrdinom“ tak často pýta to isté. „Načo nám je umenie?“
Kunsthistorička Mira Sikorová Putišová prišla za Mirom Niczom s pôvodnou ideou – urobiť „taký väčší katalóg.“ Štyrom historičkám umenia Eve Kapsovej, Mire Sikorovej-Putišovej, Lucii Stachovej a Alene Vrbanovej, ktoré napísali jednotlivé kapitoly, sa to, našťastie, tak celkom nepodarilo. Máloktoré tlačené dielo by si totiž vymenilo svoj osud s osudom desiatok zabudnutých katalógov k výstavám.
Do textov sa začítate ako do sci-fi románu, možno preto, že „malými sci-fi“ nazýva Nicz aj mnohé zo svojich performancií.
In Ego Veritas, Nitra, 2000, interaktívna videoinštalácia
A kto vie, ako sa má žiť?
Ak ste stihli poslednú Niczovu výstavu Pokus 0 v Žiline, tiež ste boli v paľbe otázok aj zdanlivých odpovedí. „Je umenie chodiť na výstavy? Vzduch, ktorý práve dýchate, je umenie, Všetko, na čo práve teraz myslíte, je umenie...,“ hlásali videoinštalácie.
Nicz, ktorý vo veľkej miere pracuje s redukciou hmoty na minimum, hovorí: „Nech sú moje odkazy akokoľvek zmysluplné, stále zostáva na konci ten kollerovský otáznik. Ja sám predsa neviem, ako má vyzerať umenie, ako sa máme správať, alebo ako máme žiť.“
Meno výtvarníka sa najviac spája s Nitrou. Možno sa domácim pripomenie aj vtedy, keď len kráčajú pešou zónou k námestiu.
Stena v pešej zóne
Začiatkom 90. rokov sa totiž práve tam diali mnohé akcie, happeningy a performancie, ktoré Nicz uskutočňoval. Prevažne s inými umelcami alebo študentmi, až do roku 2000 v spolupráci s festivalom Divadelná Nitra.
Takmer trojmetrová stena, ktorú v roku 1992 postavil zo siahovíc dreva uprostred pešej zóny, sa nedotýkala iba festivalových návštevníkov. Dvoma dverami, ktoré umiestnil po stranách steny, musel prejsť každý, kto mal v úmysle pokračovať v ceste.
Reakcie? Vraj zmiešané. „Asi by som bol zlý umelec, keby som si myslel, že moje diela dopadnú v interakcii s divákmi presne tak, ako ja chcem. Je v tom dávka adrenalínu, keď čakám, ktorým smerom sa situácia môže zvrtnúť. Samozrejme, rátam aj s tým, že ma nepochopí nikto.“
Priznáva však, že urobiť niečo podobné by sa už dnes nedalo, a ak, tak iba s desiatkami, či skôr so stovkami rôznych povolení a príkazov.
Davová trombóza, Nitra, 1992
Nech žije video
V súčasnosti sa Nicz tiež venuje živým vystúpeniam, spája ich s videami, hovorí, že jeho výstavy by pokojne mohli trvať len niekoľko minút či hodín: „Ide o zážitok, o moment prekvapenia, sebairónie aj márnosti. Je to hra, boj autora, ktorý má rovnaké problémy ako divák, len o nich inak rozpráva.“
Výhodou je, že Miroslava Nicza dávajú V priamom prenose každý deň. Neprepínajte, stačí otáčať. Čudná televízia – žiadne nafúknuté senzácie, žiadne škandály, a predsa je to dobré. Je to umenie?
