V Slovenskom centre dizajnu vyšla kniha ĽUBOMÍRA LONGAUERA O sebe a o svojej práci.
Nedávno sa zrodila šanca, že areál Hurbanových kasární v Bratislave, ktorý sa má zmeniť na kultúrne centrum, by mohol byť aj miestom budúceho umeleckopriemyselného múzea. Ste iniciátorom a neúnavným propagátorom myšlienky jeho vzniku, vnímate to ako reálnu šancu?
„Od prvého článku vo vašich novinách som znepokojený. Zriadiť v bývalých kasárňach kultúrnu inštitúciu je vynikajúca myšlienka, ale ak sa z prvotného hmlistého nápadu črtajú kontúry spojeného velenia kultúrneho úradu, mám obavy. A úplná podstata veci: predaj zbytočných budov. Už pred rokmi, keď som sa angažoval za Slovenské centrum dizajnu, sa tým šibrinkovalo v argumentáciách ministerských úradníkov. Chceme začať skromne, je kríza, chceme zastaviť prepad, všetko trvácne v slovenskej kultúre sa začalo takto."
Editorka knihy Katarína Hubová vás charakterizovala ako vizionára, ktorého videnie budúcnosti však nikdy netrpelo idealistickými predstavami...
„Ja by som ju spresnil. Neškodí idealizmus, škodia ilúzie. Nemôžem povedať, že som nikdy ilúzie nemal. Bol som vychovávaný v 'idealistickom svetonázore'. Od puberty som neveril 'vedeckým' predpovediam marxistov, podopretých 'železnou logikou vývoja'. Zrejme nejakou zakrpatenou formou idealizmu trpím."
Je priestor budúceho múzea hlavným problémom jeho vzniku?
„Nie. Sú to sebecké a skupinové záujmy konkrétnych ľudí. Najmä potenciálni kandidáti na riaditeľstvo v tzv. Kunsthalle sa cítili ohrození vo svojich záujmoch. Bratislava veľmi potrebuje priestor na výstavy súčasného umenia, a teda aj inštitúciu, aká je v každom väčšom nemeckom meste. Chcel som spoločný postup v týchto veciach, navrhoval som, aby sme prevádzkovali Dom umenia tak, že spodné poschodie by užívali tzv. voľní a horné tzv. užiťáci. Nepochodil som, nechceli sa so mnou ani len rozprávať."
Kedy ste si začali akútne uvedomovať potrebu umeleckopriemyselného múzea? Má to priamy súvis s vašou druhou súčasnou profesijnou doménou, ktorou je výskum a zhromažďovanie materiálu o histórii grafického dizajnu a jeho zúročenie v príprave výstav a písaní kníh?
„Isteže. Pre Slovenskú národnú galériu bolo zbieranie úžitkového umenia len príveskom a v poslednom období túto - aj tak už nedostatočnú činnosť - veľmi zanedbala. Smutné. Chcel som najprv aktivovať jej činnosť v tejto oblasti, ale stroskotal som."
Dá sa porovnať práca na knihe o Benkovi Prvý dizajnér národného mýtu s prípravou knihy o vás?
„Práca o Benkovi bola oveľa náročnejšia."
Osobitné miesto v knihe a vo vašom živote má patafyzická Skupina 29, ktorú od stredoškolských čias udržujete až dodnes. Je to milá hra, nostalgia, či aj pocit, že patafyzika má u nás čo povedať aj dnes?
„Patafyzika rastie z pôdy reálneho života. Táto pôda je stále hnojená arogantnou hlúposťou mocných a slávnych. Nemám pocit, že by sa arogancii a hlúposti u nás darilo zle. Skupine 29 však nikdy nešlo o to, či má (alebo nemá) čo povedať na Slovensku. Už v marci 1971, v čase krízy v Skupine 29, konštatoval jej prvý tajomník Vladimír Červený, že 'Skupina žiadne roly nikomu neposkytuje, že práve Ona je jedinou a veľkou rolou, nekonečným monológom, ktorému načúvame, ktorému rozumieme a ktorý je nám blízky'."
Napriek sympatickému faktu, že v knihe píšete aj o zložitých udalostiach namiesto nariekania a hromženia vecne až s humorom, pre človeka „prvých hodín revolúcie" muselo byť náročné vyrovnať sa napríklad s pomermi vo VPN.
„Práve v tých prvých minútach v Umeleckej besede som hovoril o následnom kroku. Považujem húfne podpisovanie anticharty v roku 1977 za hanbu slovenskej kultúry. Chcel som, aby sme zvolali kultúrnu obec do PKO a tam tento poklesok odčinili nejakým vyhlásením a tým vyvolali zmeny. Nastalo trápne ticho. Daniel Fischer mi potom povedal: Juj, toto si nemal hovoriť, viac ako polovica týchto ľudí podpísala antichartu. A to bol základný problém VPN. Počet zaslúžilých bojovníkov proti komunizmu prevyšoval zásluhy."
V knihe je nečakane málo fotografií z prvých okamihov revolúcie. Prečo?
„Chcel som do svojej knihy fotografie z prvých minút. Keď som čítal vyhlásenie, cvakali fotoaparáty ako na tlačovej konferencii, videl som tam kameru, videl som mikrofóny. Nič som však nezohnal. To mám za trest, že som sa pechoril k sláve, nuž, žiadna sláva sa nekoná. Kde to všetko je? Jediné uverejnené fotografie z prvého dňa v publikáciách pri 20. výročí boli od Jozefa Jankoviča, požičal mi ich šesť. To sú overené fotografie z prvých hodín, snažil som sa ich opísať a identifikovať na nich ľudí, ktorých poznám."
Dvadsať rokov zasa nie je tak veľa, aby sa mnohé podstatné postrácalo.
„Aj ja som urobil chybu. Keď som vymenoval v knihe 11 ľudí, ktorí boli u Miroslava Cipára, vypadlo mi meno Petra Horvátha, ktorý bol veľmi dôležitým hýbateľom prvých hodín. To ja som ho tam telefónom zavolal. Peter bol z dokumentačných materiálov prvých hodín systematicky vynechávaný, veď on viedol prvú veľkú demonštráciu VPN na Hviezdoslavovom námestí. Vytiahol som kópie podpisových hárkov z prvého dňa. Dal mi ich človek, ktorý vedel, kde sú originály. Odkiaľ by mal kópie? Verejnosť už takéto veci nezaujímajú, ale historikov by mali. Nechcem byť ako partizán, ktorý sa vyťahuje na besede o SNP pred pioniermi. Preto som doteraz o mnohom mlčal."
O desaťročie neskôr došlo k ďalšiemu zlomu, keď sa situácia na VŠVU, kde ste vybudovali Katedru grafického dizajnu a vychovali mnoho skvelých umelcov, vyhrotila až tak, že ste razantne odišli.
„Ani v škole to nebol raj na zemi, tie isté problémy ako inde. A môj odchod žiadnym zlomom nebol, to narastalo postupne."
Vaša cesta ku grafickému dizajnu nebola naplánovaná, k štúdiu úžitkovej grafiky ste sa dostali nechtiac. Ako sa časom menil váš vzťah k dizajnu, ako sa pozeráte na jeho dnešné postavenie v rámci výtvarného umenia, ako by mal nažívať v spoločnosti s reklamou či voľným umením?
„Cítim sa ako výtvarník, študoval som na výtvarných školách, nie na masmediálnych fakultách, ktorých je dnes ako maku. Venujem sa aj voľnému umeniu. Knižná obálka je reklama obsahu knihy, aj kvalitný filmový plagát je reklamou filmu. Bez reklamy to proste nejde. Lezie mi na nervy prax mnohých reklamných agentúr, ale v tomto nie som sám."
Aké je renomé slovenského dizajnu v medzinárodnom kontexte? A výtvarného umenia vôbec?
„Nikdy som nedosiahol výšin, z ktorých by som videl slovenský dizajn v spomínaných kontextoch. Nemám ten vzlet orla, ktorého sú schopní veľduchovia. Nepoznám žiadneho slovenského veľducha, poznám však na Slovensku ľudí, ktorí vedia výšku svojho nadhľadu predstierať. A z takého New Yorku sa to Slovensko javí bezvýznamné a úbohé. Nie je nič ľahšie, ako povedať, že to tu nestojí za nič. Ani z môjho nízkeho postavenia to nevyzerá bohvieako. Chýba nám sebaúcta, práve preto tak potrebujeme to múzeum a hodnotenie."
