Nobelova cena je vec háklivá. Nielen tá za mier. Ani nobelovka za literatúru nie je oslobodená od celosvetových „spoločenských objednávok“. Čitateľ je ostražitý, recenzenti dopredu skeptickí. Len kníhkupci sa tešia z bezplatného marketingu.
Pri ocenenom románe Herty Müllerovej z prostredia lágra na sklonku druhej svetovej vojny je ďalší dôvod na opatrnosť. Baraky za ostnatou hradbou sú takmer povinnou jazdou angažovaného autora. Literatúrou sa práve valí nová vlna katarzie za staré zlyhania.
Müllerová sa venuje osudu rumunských Nemcov odvlečených na sklonku vojny do sovietskych lágrov. Je to teda znovu moderná snaha vidieť veci z druhej strany a pripomenúť, že vinníci sa stávali novými obeťami? Takéto jednoznačné schémy tu našťastie neplatia.
Spisovateľka sa narodila v nemecky hovoriacej rodine v Temešvári. V roku 1987 sa odsťahovala do západného Nemecka. Hoci napísala dvadsať kníh, v slovenčine nevyšla žiadna z nich. Po Cestovnom pase vyšiel v ambicióznom českom preklade Radky Denemarkovej aj Rozhojdaný dych (vyd. Mladá fronta). Základom románu sú spomienky rumunského básnika Oskara Pastiora. Po jeho smrti v roku 1986 sa – ako sama Müllerová píše – rozlúčila s MY a román napísala sama. K deportovaným patrila aj jej matka.
Pre 17ročného Lea Auberga, hlavnú postavu, je deportácia do sovietskeho lágra čiastočne vyslobodením. So svojou homosexualitou riskuje doma problémy, absurdne chce „vykĺznuť z náprstka malomesta“. Jeho štart do dospeláckeho života je sprevádzaný šialenými okolnosťami. Po nekonečnej ceste v dobytčáku pristáva spolu s ostatnými v kolónii utrpenia, bezvýznamnosti a predovšetkým hladu. Leo rýchlo prestáva byť hlavnou postavou, stáva sa ňou práve hlad, lebo „anjel hladu nikdy nechýba, vstúpil do mozgu“ a hoci odíde, vracia sa posilnený.
Obyvatelia tábora postupne otupievajú, hýbu sa len zotrvačnosťou. Jednotlivé veci získavajú mená. Aj tá najmenšia výhoda alebo kúsok ukradnutého chleba sa menia na Udalosť. Dych každého je naozaj rozhojdaný, ešte stále však znamená záchvevy života, ktorý môže čochvíľa zhasnúť a skončiť pochovaný v ruskej stepi.
Lágrová literatúra v podaní Müllerovej je iná, ďaleko od klišé mnohých iných táborových denníkov. Striedanie krátkych a dlhších kapitol predstavuje rozhojdaný dych, ktorý je však nakoniec dosť silný, aby Leo prežil a vrátil sa domov. Nikto sa ho po návrate nič nepýta.
Slovné spojenie lágrový lyrizmus znie ako protiklad, ale román dokazuje, že možný. Müllerovej slovné obrazy sú však miestami až veľmi košaté a nezrozumiteľné.
Existuje podoba života, keď neplatí ani jedna istota a životné rozkoše sú nedostupné. Ešte stále je to život, hoci vykazuje tak málo podobností s tým, čo za život považujeme. Možno je to len dych, holá existencia biologického princípu. Schopnosť rozhojdať sa k budúcnosti je dôkaz človečenskej energie a životaschopnosti ducha. Táto nobelovka nebola omylom ani náhodou.
