kú komédiu.
Pred niekoľkými týždňami vysielala televízia Joj päťstú časť seriálu Panelák. Ste spokojný?
Nikdy nie som spokojný, pretože si myslím, že na každom projekte je vždy čo zlepšovať. Panelák nie je výnimka. Každá ďalšia séria, každá ďalšia časť prinesie nejaké problémy a vždy, keď si myslím, že to vieme robiť dokonale, zistím, že to má nejakú chybičku, ktorú sme urobili.
Čiže nespokojnosť?
Ale nie. Spokojný som s tým, že jeho sledovanosť kontinuálne rastie. Tá nespokojnosť je taká tvorivá. Je to niečo, čo nás ženie vpred a burcuje nás k tomu, aby sme našli nové motívy a linky. Vždy na začiatku sezóny vládne medzi tvorcami veľké nadšenie. Po prestávke máme kopec nápadov, ako ďalšiu sériu postaviť lepšie. Trochu mi však potom prekáža, že to obrovské nadšenie začne časom upadávať. Možno je to aj tým, že čísla sledovanosti sú dobré. Našťastie sa nikdy nedostaneme do fázy, že by sme chytili nejakú rutinu. Stále tam vládne kreatívne ovzdušie.
Ako sa vlastne vyrába denný seriál?
Fenomén denného seriálu vo svete existuje už dlho. My sme však nešli cestou, že by sme zobrali nejakú knihu či bibliu, ako sa robí denný seriál. Niečo som sa, podobne ako Paľo Bob, ktorý je producentom v Továrni, naučil už pri prvom pokuse o denný seriál Medzi nami. Dnes sme sa dostali niekde tam, kde sú tie múdre knihy, ale prepracovali sme sa k tomu sami.
Čiže dôležité boli vlastné chyby?
Myslím, že tak je to lepšie. Keby sme mali tú múdru knižku, asi by to šlo, ale bolo by to pravdepodobne veľmi sterilné.
Máte nejaký systém?
Autorský tím sa musí stretávať pravidelne, čo sme doteraz nerobili. Stretli sme sa len vtedy, keď nám odchádzali nejaké dejové linky a nevedeli sme, čo s tým. Teraz sa každý pondelok stretne celý autorský tím, povieme si dejové linky, ja to potom s kolegyňou dávam do „storylajnov“, tie sa rozhodia scenáristom a potom sa to všetko vráti ku mne. Som posledný, cez ktorého tie scenáre prejdú. Podľa toho sa to nakrúca. K tomuto systému sme sa dopracovali po troch rokoch. Najvyšší čas. (Smiech.)
Hudobník a novinár Marián Jaslovský, humorista Rasťo Piško a Andy Kraus
v programe Literárne revy v roku 2004
Úspech ste mali aj predtým. To bola náhoda?
Prvá séria bola o tom, že sme sa trafili do požiadavky divákov, ktorí si asi takto predstavovali denný seriál. No nebolo to o tom, že by sme to vedeli. Robili sme to spontánne. S Tomášom Jančom sme si povedali, že chceme robiť seriál, ktorý by sa páčil nám dvom a väčšinový divák bol pravdepodobne naladený na tú istú frekvenciu. Druhý moment, ktorý sme zistili až spätne, bol, že sme vytiahli neznáme tváre. Ľudia si na ne veľmi rýchlo zvykli, získali k nim vzťah. Denný seriál má tú výhodu, že keď sa dobre naštartuje, veľmi rýchlo dokážete vyvolať divácky návyk. Dôležitý je aj fakt, že náš autorský tím zostal od začiatku kompaktný. Sme komunita piatich – šiestich ľudí a ja som ten, kto to dozoruje. Keby sme sa raz dostali do fázy, že by som už vôbec nepísal (čo je môj sen), chcel by som zostať v supervízii. Pri dlhodobých seriáloch je dôležité, aby tam bol jeden človek, ktorý povie: toto áno, toto nie. A keď urobí chybu, zodpovedá za ňu on.
Nemali ste žiadny vzor?
Dá sa veľa odkukať, ale Panelák je veľmi slovenský. Úprimne poviem, že ani nepoznám zahraničné denné seriály, ktoré by som dlhodobo sledoval a už vôbec nie s tým, aby som sa na nich chcel učiť, ako sa to píše. Jednoducho sme sa to naučili sami. Existujú tri veci, ktoré musia fungovať vo všetkých seriáloch, a to je napätie, emócie a humor. Potom je to len na vás, ako to percentuálne namiešate. V Paneláku boli na začiatku skôr emócie a napätie, postupne pridávame humor.
Tak to chcú diváci?
Prispôsobujeme sa divákom. Na základe prieskumov zistíme, že chcú viac humoru, tak ho dáme viac. Ja som skôr ten mixér, ktorý nastaví, do akej miery ktorú zložku budeme v Paneláku používať. Keď zistíme, že ľudia chcú viac emócií, tak ich tam pridáme, v tomto sme tak trochu prostitútky. (Smiech.) Keď chceme väčšinového diváka, musíme mu dať to, čo chce, a nepresviedčať ho o svojej pravde.
Ako vyzerá taký prieskum?
Joj si robí prieskumy, kam si aj my tvorcovia zadáme otázky, ktoré nás v súvislosti s nadchádzajúcou sériou zaujímajú. Je to prospešné, ale dôležité je vedieť tie prieskumy správne čítať.
Skúste konkrétne.
Výskumy sú ideálne vtedy, keď máte vnútorný pocit, že niečo by mohlo byť tak a tak a prieskum vám to potvrdí. Vtedy ideme na sto percent do toho. No už sme boli aj v situácii, keď sme boli o niečom presvedčení, ale u divákov to vyšlo inak. Vtedy si postavíme hlavu a povieme si, že to urobíme podľa seba. Divák si potrebuje na niektoré veci zvyknúť a keď mu to budeme dávať dlhodobo, tak si zvykne a dokonca si to obľúbi.
Konkrétne?
Keď sme obsadili Romana Luknára do úlohy Dušana Janča, diváci ho prijali s veľkou nevôľou. Ale my sme boli presvedčení, že Roman Luknár je dobrý herec, preto sme upravili jeho charakter. Ešte stále je to mrzutý človek, ale má už nejaký nadhľad, ktorý mu možno predtým chýbal. A zrazu sa tá postava stala jednou z najobľúbenejších. Keby sme poslúchli prieskum, tak postava Dušana Janča už neexistuje.
Peter Marcin a Andy Kraus viackrát bodovali v ankete Televízna osobnosť Markízy.
V roku 2006 vyhrali s programom Hurikán kategóriu najlepšia zábavná relácia
Sledujete aj píplmetrové merania, kedy diváci prepínajú?
Až takto do hĺbky nejdeme. Zabil by som veľa času, keby som každú časť takto sledoval. Zaujímavé je sledovať súboj o diváka s Ordináciou. Poslednú sezónu sú tieto dva seriály vyrovnané. Niekedy sa podarí vyhrať Paneláku, niekedy Ordinácii. V poslednom čase ich porážame pravidelne. Existuje veľa divákov, ktorí sledujú oba seriály, a závisí od momentálnej kondície tej-ktorej časti, kam prepnú. Keď tvorca zistí, čo ľudí zaujalo v Ordinácii, môže im niečo podobné ponúknuť aj on. V ostatných dňoch tie porovnávania nemôžu byť, pretože na Markíze je vždy iný film a bojovať proti Modrému z neba denným seriálom sa nedá.
Asi v tom máte málo emócií...
Raz sme ich porazili, ale to nie je naša méta. Súboj s Ordináciou je zaujímavý a dá sa ísť do detailov, sledovať, kedy divák odišiel a kedy sa vrátil. To je niečo, na čom sa dá stavať.
Určite nebudem prvý, kto sa vás spýta, či nemáte vyššie ambície ako Panelák.
Ak sa televízny autor nechce dostať do tvorivej schizofrénie, v istom momente by sa mal rozhodnúť, či chce robiť komerciu, alebo pre menšinového diváka. Jedno aj druhé sa jednoducho nedá. Ja som sa rozhodol, že idem do šoubiznisu, že idem robiť pre väčšinového diváka a väčšinový divák je menej náročný ako ten menšinový. Kým bude nenáročnejších divákov viac, budem robiť pre nich. To však neznamená, že chcem klesnúť niekam na dno.
Pýtam sa pre seriál Keby bolo keby. To bola vyššia ambícia?
Už som to kdesi povedal, ale myslím, že je to výstižné: Panelák je seriál pre väčšinového diváka, ktorý sa snažíme robiť tak, aby neurazil toho menšinového. KBK je seriál pre náročného diváka, ktorý však musíme robiť tak, aby ho prijal aj menej náročný divák. Prvá séria KBK nemala viac divákov ako Panelák, ale ohlas v médiách a od kritiky bol úplne iný. Kým na Panelák sa pozerajú cez prsty, KBK chválili.
Ako ste na tom s druhou sériou?
Už je nakrútená. V druhej sérii sme dali priestor hercom, ktorí nám fungovali v menších úlohách v prvej sérii, ako napríklad Marko Igonda, Janko Kroner, pribudne nová postava, ktorú stvárni Monika Hilmerová. Ideálne by bolo, keby seriál robil rekordnú sledovanosť a uznala by ho aj kritika. Nebudem sa tváriť, že mi je úplne jedno, čo o mne píšu. Pri Paneláku som si na to zvykol. Beriem ho vyslovene ako niečo, čo ma živí, je hlavným zdrojom môjho príjmu, ale netajím sa ani tým, že mám ambíciu napísať film.
To znie odvážne.
Bol by som klamár, keby som povedal, že by som sa nepotešil, keby ten film získal aj cenu. Či už na Slovensku, alebo Oscara. Nemám rád, keď si ľudia nedávajú vysoké ciele. Nemám rád našich olympionikov, ktorí keď idú na olympiádu hovoria, že budú radi, keď sa umiestnia do siedmeho miesta. Veď na olympiádu sa chodí vyhrávať. Je jedno, že tam je aj Bolt, mal by som ho ísť poraziť. Keby som raz išiel robiť film, chcel by som, aby bol komerčne úspešný, ale aby aj nejakým spôsobom zarezonoval.
Máte konkrétnu predstavu?
Určite by som chcel robiť komédiu. Mám predstavu o česko-slovenskom filme, pretože český trh dáva možnosť aj niečo zarobiť. Ale bude to nejaký kompromis, v Česku funguje diametrálne odlišný humor, Slovensko je zvyknuté skôr na ten nenáročný.
Andy Kraus odovzdáva cenu Metla roka pre najhoršie oblečeného interpreta kontro-
verznej speváčke s menom Ramada na slávnostnom udeľovaní cien Slávik 2005
Myslíte?
Keď si zoberiete ich komédie, nie sú prvoplánové.
No, Zdeněk Troška...
Troškov Kameňák..., to je Uragán, to už mám za sebou. No české komédie, ktoré som vnímal v poslednom období, často riešia komunizmus a podobné ťažké témy. Riešia to s nadhľadom, ale stále je to spoločenská satira a nie sú to bohapusté žarty ako tie komédie s Janžurkou či Kopeckým.
Pocit vyhorenia sa ešte nedostavil?
Ešte nie. Možno to raz príde, ale tým, že je nás viac a že v rámci našich stretnutí dokážeme vymyslieť silné linky, tak s tým ešte nie je problém. Vždy ma podržal tím, keby som robil sám, možno by som už dávno vyhorel. Scenáristi potom začínajú vymýšľať veľmi nepravdepodobné veci. Keď v Paneláku pristane UFO, to je začiatok konca...
Nie je to únavné, stále niekoho dávať dokopy s niekým iným?
Ľudí zaujímajú vzťahy. Keď tam nie sú vzťahy a pocity, ľudí to prestane zaujímať. Lenže v televízii je každý vzťah zaujímavý, len keď nie je ideálny. Ideálna fáza bude baviť divákov tri týždne, ale čo potom? Tých motívov až tak veľa nie je: nejaké tehotenstvo, nejaká nevera, nejaká interrupcia, problém v práci, klamstvo... Tých problémov je možno desať, a keď ich v tej dvojici miniete, musíte ich dať od seba a treba ich zamotať s niekým iným. Nám vyčítajú, že v Paneláku paktuje každý s každým, ale keby sme tam nechali pôvodné vzťahy, nikto by to už nepozeral.
Dlho ste boli tvárou Markízy, teraz ste na Jojke. Ako by im ublížilo, keby ste odišli?
Tou tvárou už veľmi nie som.
Tak menom.
Príliš ma neprekvapila reakcia novín, že môj odchod z Markízy bola akási zrada. No ja som jednoducho skončil u jedného zamestnávateľa a dohodol som sa s iným. Keď niekomu príde lepšia ponuka, tak sa v poďakuje a odíde a nikto ho nebude považovať za zradcu. To bol aj môj prípad, lenže tým, že je to v mediálnom svete, bolo okolo toho veľmi veľké haló. A ako by to ublížilo Jojke, keby som odišiel? Neviem. Nemám dôvod z televízie odchádzať, mám tam niečo, čo funguje, a bol by obrovský risk vyskočiť z dobre rozbehnutého vlaku. Je otázka, či po takom niečom túžim a či by mi ten risk stál za to, a odpovedám si, že asi nie. Sme tam ako firma Továreň. Museli by sme odísť všetci traja, ja, Tomáš Jančo a Paľo Bob. Ale taká ponuka ešte neprišla a ja takú aktivitu sám od seba vyvíjať nebudem.
Prešli ste STV, Markízou aj Jojkou. Ako sa na ne pozeráte?
Každý, kto to trochu sleduje, vidí, že kým pred piatimi rokmi bola Markíza jednoznačným lídrom, Joj a STV sa bili o druhú pozíciu. Dnes je STV tam, kde je, a Jojka sa postupne doťahuje na Markízu. Nepovedal som nič nové, ale vnímam to a myslím si, že sme Jojke Panelákom určite pomohli. Čo sa týka profesionality, najkomfortnejšie podmienky máme práve v Jojke, kde najmenej cítime nejaké zásahy do našej práce. V STV to bolo najmarkantnejšie, všetci tí dramaturgovia do toho zasahovali a veľakrát tam nastali problémy. Na Jojke je dobré a profesionálne, že vie, kedy zasiahnuť a kedy nechať veci plynúť.
Kedysi ste boli úspešný s Uragánom a so Susedmi. Myslíte si, že dnes by ešte fungoval maďarský prízvuk a prezliekanie sa do ženských šiat?
Divácky vkus sa vyvíja. To pochopili aj televízie. Posledný mohykán tohto humoru bol Drišľak, ktorý v rámci STV fungoval veľmi dobre. Myslím, že keby STV bola v lepšej kondícii, ako za čias Uragánu, aj Drišľak by mal lepšiu sledovanosť. Problém je, že na STV by aj dobrý kabaretný program prepadol. Tá televízia je taká slabá, že na ňu nikto neprepne ani náhodou. Ešte aj Doktor House, ktorý funguje všade na svete, u nich nefunguje.
Andy Kraus, Dara Rolins a Peter Marcin pri generálke posledného
vydania programu Uragán v Štúdiu L + S v decembri 2005
A Susedia?
Neviem, čo by urobili, pretože aj sitkom sa už posunul niekam inam, dnes skôr fungujú Profesionáli. Susedia by to mali ťažké, asi by museli prejsť nejakým refreshom.
Koho zo svojich konkurentov si vážite?
Dana Dangla, ktorý má čuch na to, čo divákov zaujme. V prípade Partičky prišiel s niečím na Slovensku novým. Je to divadelný projekt a bol risk, či to zaujme aj na obrazovke. Uznávam aj Adrianu Kronerovú, ktorá dokázala uchopiť Ordináciu tak, aby upútala diváka. Myslím si, že keby do projektu nenastúpila, seriál by mal veľké problémy. Seriálmi bojujeme proti sebe, ale keď sa stretneme, nešetríme úsmevmi.
Vyštudovali ste herectvo. Hrať sa vám už nechce?
Ešte bude dlho trvať, kým si ma diváci oddelia od Lászla. Navyše, nepovažujem sa za dobrého herca. Ani sa necítim dobre pred kamerou, teda kým nemám nalepené fúzy a nehovorím maďarským prízvukom. Netvrdím, že už nikdy, ale pár rokov to ešte potrvá.
Nie je to škoda?
Nie. Ja som už v škole nechcel robiť divadelné herectvo. Už počas školy som robil inscenácie, to bolo fajn. Ale skončil som v osemdesiatom deviatom, keď sa inscenácie v podstate prestali robiť. Som tá nešťastná generácia hercov, ktorí na desať rokov vypadli z televízneho herectva, a veľmi ťažko sa im vracalo nazad.
V tom čase ste sa venovali všeličomu, robili ste napríklad moderátora rádia Twist. Nebola to frustrácia?
Taká boli časy. Pochopil som, že keď sa chcem uživiť, musím robiť veci, ktoré sú k dispozícii. Keď prišla ponuka z rádia, povedal som si, že to má aspoň nejaký súvis s herectvom. Rádiu som vďačný, pretože tam sa začala rozvíjať moja scenáristická danosť. Tam vznikol Twister, od ktorého sa všetko odvíjalo. Zaujímavé bolo, že v Twisteri boli tie isté scénky ako v Uragáne, ale kým Twister bol považovaný za kultový program, Uragán bol vnímaný ako podpásový humor. Možno ešte v STV nás novinári vnímali pozitívne, ale keď sme prešli na Markízu, hodili nás na najhlbšie dno. Tam však bola požiadavka podchytiť čo najväčšie množstvo divákov, museli sme pridať a od kabaretu sa to pohlo k ľudovej zábave.
Pred štyrmi rokmi bolo pre mnohých prekvapivé vaše angažmán v predvolebnej kampani Smeru.
Ja som sa nad tým ani nepozastavoval,. Skôr ma prekvapilo, že reakcia bola taká silná. Hlavne, že nás tak veľmi spájali so Smerom, ako keby sme boli nebodaj kandidáti. My sme s Uragánom chodili po celom Slovensku, objednávali si nás firmy na rôzne akcie a vtedy si nás objednala politická strana. Keď sme sedeli s Petrom Marcinom, ani sme to neriešili. Zahrali sme svoje scénky a tým to zhaslo. Viem, že je to asi slabá obrana pre rozvášnený dav. (Smiech)
Malacky 1. apríl 2006. Dvojica humoristov (vpravo)
začala predvolebnú kampaň Smeru (vľavo)
Mňa prekvapil ten rozpor Twist, jasne protimečiarovské rádio, a Smer, ktorý zobral do vlády Mečiarovo HZDS.
V tom čase nebolo jasné, s kým pôjdu do vlády. Otázka je, či by sme do toho išli, keby sme o tom vedeli. Ale to neviem povedať. Mňa to povolebné usporiadanie nemilo prekvapilo. Na druhej strane – politiku sledujem len okrajovo a myslím si že je dosť jedno, kto je vo vláde.
Azda je rozdiel medzi treťou Mečiarovou vládou a ostatnými.
Určite, ale ani tretia Mečiarova vláda ma v mojej práci neovplyvnila. Možno, keby bola aj štvrtá alebo keby tá tretia trvala dlhšie, už by to ovplyvnilo aj mňa. (Smiech.)
Andrej (Andy) Kraus (1967)
Herec, scenárista a moderátor. Narodil sa v Bojniciach, vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Svoju kariéru odštartoval v rozhlasovom programe Twister, ktorý vysielalo rádio Twist. Neskôr vystupoval v televízii v zábavných programoch Uragán a Hurikán. Veľký úspech dosiahol so sitkomami Susedia a Kutyil s. r. o., ktoré vysielala TV Markíza. V súčasnosti pripravuje pre televíziu Joj nekonečný denný seriál Panelák a tiež druhú sériu seriálu Keby bolo keby. Je ženatý, má dve deti.
