Paľo Bielik. Z Jánošíka režisér

Volali ho Jánošíkom nášho filmu aj potom, ako zo zbojníka pred kamerou vyrástol prvý slovenský režisér. Pred sto rokmi sa narodil filmár a herec Paľo Bielik.

Jánošík v Bielikovom podaní ostal v pamäti mnohých divákov.(Zdroj: ČTK)



Kto prvý nakrútil celovečerný hraný slovenský film? Záleží na tom, čo za film pre nás bude dostatočne slovenský a výnimočne nejde o to kádrovať dobrých a zlých Slovákov. Rozhodujú praktické veci, produkcia. Bratia Siakeľovci nakrútili nemého Jánošíka už v roku 1921, lenže to k nám štáb, nápad aj kapitál prišli zo zámoria. Skutočne domáci celovečerný film je čosi, na čo museli Slováci ešte desaťročia čakať.

Kto bol prvý

Dočkali sa v roku 1948. Vlčie diery nakrútil Paľo Bielik, keď mal tridsaťosem rokov a za sebou kariéru ozajstnej hereckej hviezdy. S prípravou sa začalo len mesiace po skončení vojny, súčasťou sú autentické zábery z Povstania. Zaujímavý je však film nielen ako dobový dokument. Dodnes funguje ako dráma a neurazí ani súčasných prieberčivých divákov.

Už tu je pohromade azda všetko, čo je pre Bielika ako filmára typické. Slovenský vidiek, strmé hory, írečité dialógy, chlapské reči a činy, inými slovami stereotypy, s akými moderné mestské Slovensko viac-menej bojuje. Na obranu režiséra však treba doplniť, že stereotypmi bez obsahu sa stali až neskôr.

Život ako film

Bielikov život je príbeh ako z Hollywoodu a novinári z neho už od začiatku vytesali legendu. Príbehov je dokonca niekoľko. Ako ochotník dedinského divadla stvárni Jánošíka vo filme, stane sa hereckou hviezdou, a po rokoch nakrúti vlastnú verziu legendy o zbojníkovi, ktorú v kinách uvidia milióny.

Selfmademan, ktorý to s jednoduchým pôvodom dotiahne na profesionála vo filme, ktorý u nás nemá tradíciu. Alebo: dokumentarista v službách slovenského štátu, ktorý sa zapojí do Povstania a neskôr ho vypočúva gestapo. A napokon: umelec ovenčený vyznamenaniami štátu, ktorý prežil aktívny aj päťdesiate roky, pričom nikdy nebol členom komunistickej strany.

Aktuálne výročie Paľa Bielika pripomína aj čerstvá, výborná monografia Petry Hanákovej, z ktorej miestami citujeme. Okrem nej nás zaujímalo aj to, aký bol Bielik podľa pamätníkov človek.

Dedinský ochotník

268820145396.jpgNarodil sa v roku 1910 v Senici (nie na Záhorí, ale v dedine pri Banskej Bystrici, ktorá je dnes súčasťou mesta). Rodičia neboli manželia, otca, bohatého statkára z okolia Bystrice, videl v živote azda len raz. Vyrastal s mamou, ktorá bola podnikavej povahy. Keď sa neskôr vydala, postavila aj s pomocou syna dom s pohostinstvom na prízemí. Nie náhodou je krčma prostredím, ktoré nájdeme takmer vo všetkých Bielikových filmoch.

Nie je vôbec „prízemné“ začínať Bielikov životopis faktom jeho fyzickej výšky. Necelé dva metre mu totiž okrem záujmu žien prihrali aj osudovú úlohu Jánošíka vo filme Martina Friča. Výška sa stala centrom mnohých legiend a po čase aj symbolom – Paľo Bielik ako zakladateľská osobnosť, v našom filme obor a impozantná postava. Hoci k dvom metrom chýbali dva centimetre, fakt je, že k legende viac pasujú okrúhle čísla.

Bielik vyštudoval kovoobrobnú priemyslovku v Banskej Bystrici. Po vojenčine dlho hľadal zamestnanie a neskôr sa dal k četníkom. Popritom hrával ochotnícke divadlo a postava obra ho predurčila na úlohy chlapov - hôrnych zbojníkov. Pravdepodobne na súťaži ochotníckych divadiel v Martine si ho všimol česko-slovenský renesančný umelec Karol Plicka. Kľúčové je, že na Bielika upozornil českého režiséra Martina Friča, ktorý na Slovensku hľadal do svojho filmu Jánošíka.

Jánošík superstar

Bolo v tom čosi osudové. Ako by sa slovenský film vyvíjal, nebyť toho stretnutia? Keď dnes Česku závidíme plné kiná na domácich filmoch, treba pripomenúť Československo medzi dvoma vojnami. Filmový priemysel fungoval podľa amerického vzoru, produkoval desiatky celovečerných filmov za rok a vo svojich časoch patril k najrozvinutejším na svete. Jeho centrum však bolo v Česku. Slovenský filmový priemysel neexistoval a až na výnimky film v celovečernej dĺžke na Slovensku nevznikol až do konca štyridsiatych rokov. Chýbali ateliéry, technika, celé profesie, zavedené filmové spoločnosti.

Slovensko tých čias bolo pre filmárov skôr akýmsi terénom, exotickou kulisou. Až Jánošík Martina „Maca“ Friča (spomeňme jeho filmy s Vlastom Burianom, Voskovcom a Werichom či Hugom Haasom) bol filmom, kde sa slovenský podiel dal nahmatať aj inak - v ikone Paľa Bielika. Jánošík v jeho podaní je zbojníckym kapitánom, ako sa zobrazuje doteraz: vysoký ako jedľa, v širáku, širokom opasku a s vrkočmi.

Petra Hanáková si všíma herecký výkon Bielika, ktorý nespočíval v mimike, dialógoch, skôr v samom tele, ktoré malo vo filme najmä „vyzerať“. Postava obra a film z Bielika urobili hrdinu – kulturistu, akým bol v USA obľúbený filmový predstaviteľ Tarzana Johnny Weissmuller, píše Hanáková. Jánošík sa u nás prebil na obálky obrázkových magazínov, Bielika obliehali médiá, poskytoval rozhovory. Bol hviezdou a pritom povolaním stále iba radovým četníkom.

Povstanie zblízka

Bielika sláva sčasti unavovala a občas ju bral s iróniou. Ako svedčia listy režisérovi Fričovi, v dvadsaťpäťročnom mladíkovi však filmovačka skôr ako túžbu po hereckej kariére prebudila niečo iné - záujem o remeslo režiséra. Napriek tomu to najprv ešte skúsil s herectvom. V Bratislave sa prihlásil na konzervatórium a na tri sezóny 1939 - 1942 získal angažmán v Slovenskom národnom divadle. Pritom písal filmové scenáre.

Šance sa chopil v roku 1942, keď vzniká štátna filmová spoločnosť Nástup. V jej produkcii vznikali dokumentárne filmy na zákazky štátu, teda režimu blízkemu fašistickému Nemecku. Po vojne preto zohralo pre Bielika úlohu to, že nikdy nenakrúcal hrubé agitky a účasť v Nástupe akoby odčinil účasťou v Povstaní. So štábom sa aj s kamerami prihlásili u vzbúrencov a nakrúcali priebeh bojov. Na ústupe pred Nemcami zábery zakopali a v Bratislave mal potom Bielik za účasť v Povstaní problém s gestapom. Dva a pol mesiaca ho väznili.

Po vojne silnie úsilie za filmový priemysel na Slovensku. Teraz už remeselne podkutý Bielik obnovuje spoluprácu s Martinom Fričom. Na polceste ku skutočne „slovenskému“ filmu je Varúj...! z roku 1946. Bielik je autorom scenára, vo filme hrá a režíruje, i keď hlavný režisér je ešte stále Frič. Prvý slovenský celovečerný film je však už na dosah.

Ľaľa mozole!

Spomínané Vlčie diery sa do kín dostali v nešťastnom roku 1948, no pravdou je, že ich nakrúcali ešte pred komunistickým prevratom. Aj preto je Bielikova verzia Povstania bližšia realite. Monopol na vzburu nemá komunistická strana, povstali najmä obyčajní dedinčania. Príbeh bratov Svrčinovcov umožnil obsadiť vtedy ešte nie známych priateľov Bielika z divadla, ako bol Karol L. Zachar či Ladislav Chudík.

Odmyslite si írečité dialógy („Stáť! Doklady! - Ľaľa – mozole!“), makety tankov z papiera a Vlčie diery obstoja aj dnes. Reakcie divákov po rokoch na filme oceňujú to, čo ich predchodcovia. Diabolského esesáka netypicky obsadeného inak komediálnym typom Františka Dibarboru, šokujúci výjav streľby do kŕdľa detí, napínavú akčnú scénu, keď nezostane nič iné ako odseknúť končatinu sekerou. Úlohu krásky - blondíny, ktorá za slobodu položí život, hrá Bielikova manželka Marta Černická.

Kapitolou, ktorú nie je ľahké zhodnotiť, sú päťdesiate roky. Aj Bielik má za sebou budovateľské filmy v jedinom prípustnom štýle, ktorým bol socialistický realizmus. Priehrada (1950), Lazy sa pohli (1952) aj menej ideologická na Bielika netypická mestská komédia V piatok trinásteho (1953) sú filmy, ktoré v porovnaní s jeho ostatnými azda najviac zostarli.

Petra Hanáková v knihe o Bielikovi však upozorňuje, že nevykonával ideologickú nadprácu, čo sa o iných povedať nedá. Ťažké roky v podstate vydržal a nikdy nevstúpil do komunistickej strany. Ako potom mohol nakrúcať? Vysvetlením môže byť jeho úloha v slovenskej kultúre, ktorou bolo ťažko otriasť. Domáci film bol v plienkach a Bielikovi mohlo uvoľňovať ruky aj to, že ho nemal kto nahradiť.

Manžel a otec

V momente, keď sa z herca stal režisér, ku ktorému vzhliada celý národ, a pripravuje po rokoch najlepšie hodnotené filmy Štyridsaťštyri (1957) a Kapitán Dabač (1959), sa vynára iná otázka. Aký bol Paľo Bielik v súkromí? Ako si ho pamätá jeho rodina?

Marta Černická po jeho boku zostala až do smrti, no manželstvo bolo bezdetné. Jediná Bielikova dcéra Katarína nepochádzala z manželského zväzku. Jej matkou je Anna Marcineková. „Mama spievala v zbore opery a bola krásnou ženou, aké sa otcovi vždy páčili. Bola z toho veľká láska. Písal jej nádherné listy a obsadil ju do hlavnej úlohy filmu Lazy sa pohli,“ spomína právnička na dôchodku Katarína Bieliková. Priezvisko po otcovi, ako si on sám želal, prijala až nedávno.

Vzťahy v rodine síce neboli práve jednoduché (v rovnakom čase ako Paľo Bielik mala vážny pomer mimo manželstva aj jeho manželka Marta Černická), no dcéra a jej pôvod nikdy neboli tajomstvom. Katarína Bieliková hovorí: „S Martou Černickou sme dobre vychádzali a trávila som u nich veľa času.“ Aký bol v súkromí národný umelec? Mal rád červené víno, mal zmysel pre humor.

Na slávu si nepotrpel, na dobré oblečenie áno. „K tomu patrila biela košeľa, vyšitý monogram a hodvábne vreckovky. Nebol však márnivý a hoci mohol, nepostavil dom. Vilu nad hradom, kde bývali, mali v podnájme.“ Dcéra koriguje aj bielikovské legendy: „Hovorí sa, že po meste chodieval s bakuľou a so psom Šuhajom ako bača. Bakuľu používal na pľaci, keď režíroval, no v uliciach som ho s ňou nikdy nevidela.“

Ľudová výchova

Jeho sklon vychovávať potomkov v národnom duchu zažila dcéra Katarína aj jej syn, Bielikov vnuk, známy výtvarník Viktor Frešo. „Otec zbožňoval ľudovú tvorbu, aj autíčka deťom kupoval drevené, z ÚĽUV-u. Ak by sa dožil vnučky, mojej dcéry Kataríny, aj tá by sa asi hrávala s handrovými bábikami.“ Katarína Bieliková spomína aj nezverejnené listy Paľa Bielika v dedičstve, no hovorí, že vzhľadom na chúlostivé informácie o žijúcich osobách čas na ich knižné vydanie ešte len príde.

O práci a filme vraj Paľo Bielik doma veľa nerozprával. Výnimkou je obdobie, keď s trpkosťou znášal kritiku filmu Majster kat (1966). Aj to je dôkazom, ako rýchlo napreduje vývoj vo filmovom umení.

Bielik a nová vlna

V štyridsiatych rokoch slovenský film takmer neexistoval. V päťdesiatych ho Paľo Bielik pomáhal zakladať a nakrútil najlepšie filmy. Desaťročie neskôr? Všetko je inak. Pozornosť na seba púta nová generácia filmárov a z bielikovskej dediny sa stáva čosi zastaralé, spiatočnícke. Čosi, od čoho sa treba odpútať. Československej novej vlne Bielik nerozumel (pritom mladý režisér Stanislav Barabáš práve uňho začínal ako pomocný režisér) a zase Bielikovi prestali rozumieť kritici očarení novou vlnou.

Z tohto hľadiska je najväčším paradoxom Bielikov dvojdielny Jánošík (1962 - 1963). Film ako tento Slovensko ešte nepoznalo: výprava, ohromujúci komparz, prestrelky ako z westernu. Prvý farebný širokouhlý slovenský film je dodnes jedným z divácky najúspešnejších v našej filmovej histórii, v kinách ho videli milióny. Kritika a diváci dnes to už možno vidia inak. Problémy s ním, paradoxne, mali aj ideológovia. Výstižne o tom píše Petra Hanáková - kým v čase vzniku sa socialistický Jánošík zdal príliš žánrový, dnes sa zdá žánrový Jánošík príliš socialistický.

Rovnako dopadol spomínaný Majster kat. Farebný film na pomedzí historického filmu a rozprávky ponúkol exotiku aj akciu a do kina prilákal na dnešné pomery neuveriteľné štyri milióny divákov. Napriek tomu sa vyskytli prirovnania ku gýču. Bielikov film v kinách síce zarábal, no na porovnanie, rok 1966 je v našom filme rokom, keď Juraj Jakubisko chystá umelecky ambiciózne Kristove roky. Film, tak veľmi vzdialený svetu Bielika a jeho Majstra kata.

Aj kritika bola dôvodom, že sa Paľo Bielik až do smrti z filmu stiahol. Výnimkou sú len Traja svedkovia (1968) a pár scenárov nakrútených inými režisérmi.

Socha na Kolibe

Paľo Bielik zomrel po dlhej chorobe 23. apríla 1983 a pochovaný je po boku iných národných umelcov v bratislavskom krematóriu. V našom filme napriek tomu žije nielen ako zakladateľ. Videli ste domáci kinohit roku 2008 Pokoj v duši? Chlapské dusno, neskrotná príroda – režisér Vlado Balko netají, že ho inšpiruje generácia starších kolegov, najmä Martin Hollý a cez neho, v pozadí, aj Paľo Bielik.

Toho dodnes pripomína bronzová socha na bratislavskej Kolibe, pred areálom, kde bývali filmové štúdiá. Je to trochu paradox. Štúdiá, o ktoré sa zaslúžil (mimochodom, slávnostne ich otváral práve Bielikov film) v deväťdesiatych rokoch rozkradli privatizátori. Dnes tu sídli komerčná televízia. V knihe Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra Petra Hanáková cituje rozhovor s pamätníkom Milanom Kordošom: „Čo sa Bielikovi a mnohým ďalším podarilo po malých krôčikoch pre slovenský film vydobyť, na to už môžeme iba nostalgicky spomínať.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  3. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  5. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  6. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  7. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  10. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  2. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  3. Cíťte sa v priestore príjemne
  4. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  7. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  8. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  9. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  10. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  1. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 5 502
  2. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 735
  3. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 3 777
  4. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 3 770
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 628
  6. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 114
  7. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 3 037
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 008
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 018
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl? 950

Téma: TV Oko


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Čudne rozdelené peniaze siahajú ku Kaliňákovmu známemu

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

DOMOV

Sieť čelí exekúciám, dlžoby nespláca ani SDKÚ

Sieť nezaplatila vyše 500-tisíc eur, pre ktoré ju naháňajú exekútori.

KOMENTÁRE

Človek nie je rýchlovarná kanvica

Mzda slovenských zamestnancov nehovorí o ich pracovnom nasadení.

Neprehliadnite tiež

Dedečkove skutočné stavby sme ešte nevideli. SNG by mohla byť prvou

Veľká monografia otvára dielo architekta, ktorého sme nedokázali doceniť.

Socialistickú architektúru opľúvame. Dědeček vám preto neotvorí

Raper Vladimír 518 chce dokumentárnym seriálom rehabilitovať socialistickú architektúru.

Netflix má film o anorexii. Psychológovia pred ním varujú

Režisérka sa vo filme To the Bone vyrovnáva s vlastnými skúsenosťami.

Džezáky zverejnili svoje hviezdy. Do Bratislavy príde Marcus Miller

Najväčší slovenský džezový festival sa bude konať koncom októbra.