Hrať s orchestrom sa stalo v poslednom čase módou. Urobili to Sting, Peter Gabriel, u nás Meky Žbirka i Desmod. Marián Varga je však úplne iný prípad.
BRATISLAVA. Dlho sám hovoril len o „výlete do klasiky", no dnes ju robí oveľa intenzívnejšie ako bigbít. Dokázali to aj nové skladby, ktoré Marián Varga napísal pre koncerty so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu.
Nie je aranžér ako aranžérVäčšina hudobníkov sa spojí s orchestrom preto, lebo chce ukázať, že ich pesničky sú klasikou, alebo preto, že si myslí, že ich tak povýši na umenie. Varga je v klasike doma už od detstva. Aj s orchestrom už viackrát spolupracoval, takže dva avizované večery v Slovenskom rozhlase sprvu vyzerali ako pokračovanie jeho nepísanej tradície predvianočných „klasických" koncertov. Ale pre premiéry sa z nich stali špeciálne koncerty.
Pôvodne mali zaznieť štyri nové skladby. Avizované Sláčikové kvarteto č. 4 je hotové, no organizátori sa zľakli 20 minút navyše, a tak diváci oň prišli. Škoda, lebo koncert takto trval o štvrtinu menej ako väčšina nových filmov.
Ešte väčšia škoda je, že úpravy Vargových skladieb vyzneli rozpačito. Pokúšali sa o to už mnohí, ale toto bolo jednoznačne najslabšie. Matej Háasz je mladý skladateľ, ktorý sa venuje hudbe rôznych žánrov, no nevyznelo to tak. Hommage á J. S. Bach skrátil a zjednodušil natoľko, že to miestami znelo až ako estráda. Viac mu sadla Ulica plná plášťov do dažďa, no Tóno Popovič sa ako aranžér v minulosti prenikol do Vargových skladieb omnoho hlbšie. Urobil ich menej „oficiálne".
O úpravy dvoch pesničiek sa postaral Dr. Pezynskyj, čo je pseudonym riaditeľa Centra hudby Slovenského rozhlasu Rudolfa Pepuchu. Čiernu ružu ešte spracoval relatívne slušne, no krásu balady Ľalia poľná pochoval. Čudný bol už inštrumentálny úvod, ktorý znel ako z Orientu, z klenutých harmónií a postupnej gradácie originálu nezostalo takmer nič. Nevedela sa chytiť ani Jana Kirschner, aj detský zbor mohol dostať väčší priestor.
Svoj ideálny deň nemal, žiaľ, ani zvukár. Postarať sa o dokonalé vyváženie orchestra s Vargovými klávesami a hlasmi hostí je samozrejme veľmi ťažké, ale treba urobiť pre to maximum. Svetelný park bol neslovensky výpravný, no na začiatku večera rušil zvuk v reproduktoroch a neskôr zase tých efektov bolo až priveľa. K hudbe, ktorá má bližšie ku klasike než k bigbítu, sa príliš nehodili. Hudobníci občas nevideli noty a Koncertná sieň Slovenského rozhlasu asi ešte nikdy nevidela v akcii dymostroj.
Nebolo to prvýkrátCelý večer vyznel ako nevyužitá šanca. Akoby organizátori nemali dosť času na prípravu a potom to chceli mať čím skôr za sebou, no zároveň urobiť to bombasticky.
Pritom orchester, ktorý sa nedávno vrátil z veľkého turné v Japonsku, hral veľmi dobre, aj Marián Varga je v slušnej forme. Ako skladateľ, aj ako hudobník. Rozpaky z Pastorále pre flautu (je veľa lepších sólových nástrojov) zmizli po prvých tónoch ďalšej premiéry. Punctum contra punctum má niečo, čo niektorým novým Vargovým „klasickým" skladbám chýba - napriek odkazom na starých majstrov stále spoznáte, že ju napísal on. Má v sebe ľahkosť, vtip aj uvoľnené pohrávanie sa so zvukom a formou.
Vežová hudba s citátom od Góreckého vyznela po nedávnej smrti slávneho poľského skladateľa ako ďalšia pocta. Varga v nej nezápasil s technikou, naopak, mal ju úplne pod kontrolou. No predovšetkým sa rozohral k tak sústredenej a nápaditej improvizácii, ako už dlho nie. Stredná časť bola vrcholom celého koncertu. Silný bol aj jeho sólový prídavok. Jadrný odzemok na motívy ľudovej piesne Zagajduj, gajdoše, ktorý tiež znel o dosť inak, ako na platni z roku 2003.
Tento text vznikol po prvom koncerte, na druhom už niektoré veci mohli byť inak. Pravdepodobne však neboli. Na Slovensku je dosť schopných a talentovaných ľudí, ale väčšina vecí sa robí v poslednej chvíli, s minimálnou prípravou, čo je na výsledku poznať. Tento zvláštny trend sa objavil na našej scéne v 90. rokoch a za deň nezmizne.
