Činohra SND ponúkla grotesknú verziu jednej z najsmutnejších Čechovových hier. Hrať Ivanova nie je objavné, ale stále aktuálne.
RECENZIA / DIVADLO
IVANOV
Réžia: József Czajlik. l Dramaturgia: Miro Dacho
Hrajú: Robert Roth, Monika Hilmerová, Juraj Slezáček,
Zuzana Kocúriková/Soňa Valentová–Hasprová,
Mária Kráľovičová a ďalší.
Premiéra: 27. 11. a 8. 12. v Novej budove SND.
Ivanov je citlivý, vzdelaný a predsa - či práve preto? - prepadá zúfalstvu, sebectvu, beznádeji až krutosti. Jeho blízkym je málo platné, že najviac zo všetkého ubližuje sám sebe, pričom z letargie ho nedokáže vytiahnuť už ani úprimná láska krásnej mladej ženy.
Silné herecké zážitky
Robert Roth ide v tejto postave až nadoraz, ale s nadhľadom, jeho nasadenie je opäť mimoriadne. Svojím výkonom presvedčil, že ďalšiu titulnú rolu v rade nedostal len zo zvyku. Monológ, ktorý herec prednáša takmer v tme, je skutočným zážitkom. Monika Hilmerová sa ukázala ako zrelá herečka. V postave židovskej manželky Sáry prechádza vývojom od zvodnej ryšavej krásky vhodnej do obrazov Rossettiho po zbiedenú, umierajúcu ženu. Scéna, v ktorej sa Sára a Ivanov nedokážu vyhnúť zraňovaniu, patrí k najsilnejším, aké som v divadle naposledy videla.
Mladučká Saša bola v prvej scéne štylizovaná ako bábika, neskôr jej jazdeckým oblekom pomohli k emancipovanejšej polohe. Alena Ďuránová zvládla úlohu ženy túžiacej po činorodej láske presvedčivo a bez afektu. Juraj Slezáček ako starý gróf Šabeľskij komentuje situácie svojím neprekonateľným ironizujúcim štýlom. Hosťujúci Oliver Bolgodhy bol svojím civilným humorom ako slabošský Lebedev vítaným oživením domácej zostavy Národného divadla.
Bez oslích mostíkov
Ondrej Kovaľ mal ako podnikavý správca Borkin možnosť prezentovať celú škálu svojho komediantstva. Zuzana Kocúriková ponúkla mimoriadne vydarenú štúdiu lakomej Lebedevovej, dobré typy prezentovali aj nestarnúca Mária Kráľovičová či Anna Maľová.
Vladimír Kobielsky bol možno herecky menej tvárny, charakter lekára priveľmi zdôrazňujúceho svoju čestnosť však vytvoril.
Režisér József Czajlik neukázal po prvý raz, že vie dobre čítať repliky aj navodiť atmosféru. Niektoré scény mu síce zanikli v grotesknom chaose, na iných zas priveľmi cítiť strojenosť, mnohé situácie však dopriali divákovi vítané uvoľnenie sa z ivanovovských depresií.
Realistickejšie sú v jeho réžii viac intonácie a emócie než mizanscény. Ku grotesknému štýlu inscenácie prispievajú výrazne posunuté kostýmy Eriky Gadusovej. Hudba Róberta Lakatosa má východný ráz, možno až priveľmi.
Vďaka Čechovovej genialite a novému prekladu Jána Štrassera si netreba pri tejto hre vymýšľať umelé oslie mostíky k problémom súčasnosti. Celú produkciu možno s mierou zveličenia chápať ako reklamu na antidepresíva. Trochu viac serotonínu v krvi, a možno by Ivanov a jeho blízki neskončili tak, ako skončili.
Potom by to už nebolo divadlo, ktoré sa nás existenciálne dotýka.
