Nadávali jej na ulici, aj držali palce. Hedviga (úryvok z knihy Marie Vrabcovej)

Prečítajte si tretí úryvok z knihy, terapeut Hedvigy Malinovej opisuje, prečo nemal dôvod jej neveriť. Od jej napadnutia ubehlo desať rokov.

Úryvky z knihy Marie Vrabcovej Hedviga uverejňujeme so súhlasom vydavateľa.

Jozef Hašto: Tajomstvá duše

Keď som sa dozvedel, že v Nitre prepadli maďarskú študentku, prvé, čo ma zaujímalo, bolo, ako sa k veci postaví nová slovenská vláda. O necelé tri týždne som v rozhlase počul ako premiér Robert Fico povedal, že dievčina si to celé vymyslela, lebo nechcela ísť na skúšku, a preto neváhala poškodiť dobré meno Slovenska.

Vec ma zarazila, očakával by som, že ak sa aj vyskytnú nejaké pochybnosti, premiér nebude ďalej stupňovať národnostné napätie, ale budú nasadení najlepší vyšetrovatelia, aby prípad čo najskôr objasnili. Namiesto toho vyšetrovanie zastavili, a vedúci politici štátu informovali verejnosť o klamstvách študentky.

Preblesklo mi hlavou, že čosi také sa hádam odvážili urobiť len na základe nespochybniteľných dôkazov, a ak je to tak, študentka musí mať vážnu poruchu osobnosti. Z odborného hľadiska ma začalo zaujímať, aká osobnosť to môže byť. Vedel som si predstaviť, že by to mohla byť amorálna notorická klamárka v zmysle antisociálnej poruchy, alebo má histriónsku poruchu osobnosti, čiže neustále vzbudzuje pozornosť, je teatrálna.

Takáto osoba má sklony všetko dramatizovať, aby bola stredobodom záujmu, ale to by o nej muselo jej okolie vedieť. To, že by si na popud iných ublížila sama, sa mi nezdalo pravdepodobné.

S manželkou, ktorá je tiež psychiatrička, sme sa často rozprávali o prípade a rozhodli sme sa, že ho budeme pozorne sledovať. Na druhý deň sme si v televízii pozreli tlačovú konferenciu, na ktorej sa vyjadrovala Hedviga a mne sa zdalo, že hovorí úprimne, nič nehrá, dokonca sa snaží ovládať svoje city.

Vzbudila vo mne ešte väčší záujem, a začal som uvažovať aj o tom, že prípad sa stal práve v čase, keď bol Smer najväčšmi kritizovaný zahraničím, že vytvoril koalíciu so slovenskými nacionalistami.

Zdalo sa celkom pravdepodobné, že premiér a jeho kolegovia sú zainteresovaní na tom, aby prípad riešili tak, že sa vôbec nestal. Bol som si istý, že štátne orgány si vyžiadajú odborný psychiatrický posudok dievčaťa, takže niektorý z mojich kolegov ju vyšetrí, a časom vysvitne, kto hovoril pravdu.

hastosirka_res.jpg

JOZEF HAŠTO

  • psychiater, psychoterapeut
  • Narodil sa 8. mája 1949.
  • Vyštudoval Fakultu všeobecného lekárstva Univerzity Karlovej v Prahe, lekársky diplom získal v roku 1973.
  • V roku 2005 PhD. na Trnavskej univerzite.

Od roku 2006 pôsobí ako hosťujúci docent Slovenskej zdravotníckej Univerzity, prednáša tiež na Trenčianskej univerzite a Vysokej školy sv. Alžbety.

Je autorom mnohých odborných publikácií, členom redakčných rád odborných časopisov, školiteľom vo viacerých psychoterapeutických metódach, prednáša na domácich a zahraničných vedeckých konferenciách .

Od roku 1982 je primárom psychiatrického oddelenia, neskôr prednostom Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Trenčíne.

V roku 2009 mu za dôslednú obhajobu ľudských práv a dôstojného života Hedvigy Malinovej udelila Aliancia Fair-play a Centrum pre práva občana Via Iuris ocenenie Biela vrana

To mi ani na um nezišlo, že psychiatrom Hedvigy budem ja. Bol som prekvapený, keď mi 16. septembra 2006 zavolal kolega Peter Breier, primár Psychiatrickej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity a zakladateľ Ligy za duševné zdravie, že by sa so mnou o Hedvige Malinovej chcel rozprávať jeden známy advokát.

Meno Romana Kvasnicu som si nedokázal spojiť s ničím, len sa mi marilo, že niekde som už o ňom čítal. Kolega Breier povedal, že si na mňa spomenul preto, lebo na základe toho, čo mu povedal doktor Kvasnica, to vyzerá tak, že študentka prežila psychickú traumu a ja sa roky zaoberám touto problematikou.

Potom prevzal telefón doktor Kvasnica a poprosil ma o stretnutie, lebo by sa chcel poradiť s odborníkom o duševnom stave dievčiny, hlavne o tom, že si nepamätá niektoré momenty útoku. Povedal som mu, že môže prísť hoci aj hneď, a o dve hodiny už u nás zvonil.

Začal tým, že nás nezdrží viac ako pol hodinu, napokon sme spolu strávili celé popoludnie. Porozprával, že vypočul Hedvigu a keď ju žiadal, aby popísala, čo sa stalo, dievčina sa začala triasť, bola napätá, mala bolesti na miestach, kde mala predtým pomliaždeniny, a neskôr bola unavená. To sú jednoznačné príznaky akútnej stresovej poruchy: zakaždým, keď si dotyčná osoba vybaví traumu, ktorá ju postihla, znova prežíva rovnakú hrôzu. Doktorovi Kvasnicovi som položil rad ďalších otázok a vysvitlo, že je veľmi dobrý pozorovateľ.

Urobil na mňa dojem mimoriadne inteligentného človeka, získal si ma svojím logickým uvažovaním, zodpovedným prístupom, a tým, že nemal predsudky, nechal si otvorené všetky možnosti. S konečnou platnosťou ma presvedčila jeho veta, že by právne zastupovanie študentky nevzal, keby neveril, že hovorí pravdu. Keďže na základe počutého sa zdalo, že tu jeden bezbranný občan stojí zoči-voči štátnym inštitúciám, bola mi sympatická aj tá občianska odvaha, s ktorou šiel Hedvigu brániť. Videl som, že si je presne vedomý toho, na čo sa dal, a predsa ho to nevyľakalo - týmto si už pri prvom stretnutí získal môj obdiv.

Z toho, čo doktor Kvasnica povedal, som si aj sám urobil predbežný záver, že Hedviga neklame.

Všetky psychické a fyzické príznaky, o ktorých som zatiaľ vedel len sprostredkovane, poukazovali na to, že dievčina prežila vážnu psychotraumu. Samozrejme, na základe myšlienkovej disciplíny, ktorú psychiater musí dodržiavať, som si nechal v mysli otvorené aj možnosti, že dievča simuluje, že má skrytú poruchu osobnosti, alebo je nebodaj agentka tajnej služby, lebo som nemal k dispozícii všetky informácie, ktoré by mohli vyvrátiť hypotézu, že hovorí pravdu.

Teoreticky som s nimi počítal, pretože pri každej hypotéze musí človek zvažovať aj veci, ktoré svedčia proti nej.

Na otázku, čo mohlo spôsobiť výpadok pamäti, sme vtedy ešte nenašli presnú odpoveď, lebo sme nepoznali lekárske nálezy.

Ponúkalo sa viacero možností: otras mozgu v dôsledku silného úderu, prechodné zlyhanie krvného obehu v dôsledku podráždenia parasympatikového vegetatívneho nervového systému, alebo tzv. disociatívna amnézia, keď udalosti, ktoré sa odohrali v extrémne nebezpečnej situácii uskladňuje mozog v hlbších, bežnému spomínaniu nedostupných vrstvách pamäti.

O tom všetkom sme s doktorom Kvasnicom hovorili, ale otázku sme nechali otvorenú. Rozišli sme sa s tým, že keď sa Hedvigin psychický stav behom niekoľkých týždňov nezlepší, teda prejde do posttraumatického stresového syndrómu, môže sa na mňa s dôverou obrátiť.

Už vtedy som mu povedal, že vzhľadom na chúlostivosť celej záležitosti by som rád zostal v pozadí, lebo sa chcem venovať svojej práci, a nie chodiť na výsluchy. Paradoxne neskôr, keď som predstúpil pred verejnosť, nastala situácia, že ma nechceli a nechcú vypočuť.

18. septembra 2006 Hedviga Malinová zložila s výborným výsledkom štátne záverečné skúšky a rozhodla sa, že sa vráti do Nitry.

Štátne orgány sa však stále držali svojej predstavy, že si útok vymyslela preto, lebo mala obavy zo skúšky.

V tlači sa rad zaradom objavovali rôzne dohady, že Hedviga je v spojení s extrémistickými skupinami v Maďarsku a útok zaranžovala na ich pokyn, alebo že je to práca maďarskej tajnej služby.

Vo viacerých denníkoch sa objavila správa, že študentku pre klamstvo vylúčia z Univerzity Konštantína Filozofa, ale vedúca katedry maďarského jazyka a rektor univerzity zotrvali na stanovisku, že vina Hedvigy Malinovej nie je dokázaná, takže môže pokračovať v štúdiách.

Hedviga Malinová: So sklonenou hlavou

Katedra maďarského jazyka vyhovela mojej žiadosti, aby som mohla štátnu skúšku robiť 18. septembra. Špeciálne kvôli mne sa zišli všetci sedmi členovia skúšobnej komisie, pripravili zelený stôl, otázky, všetko. To mi padlo veľmi dobre.

Vtedy som sa im ani nestihla poriadne poďakovať, chcela som to mať čím skôr za sebou. Neopakovala som si nič, na skúšku som išla s tými istými vedomosťami, ako tri týždne predtým, v deň útoku, ale aj to stačilo, lebo vtedy som bola dobre pripravená. Do Nitry ma bral otec, čakal na chodbe, kým som neskončila. Nežiadala som čas na prípravu, vytiahla som si otázku a hneď som odpovedala.

Potom vyhodnotili moje odpovede, všetko prebiehalo v oficiálnom ovzduší, až keď sa to celé skončilo, prišla reč na to, čo sa mi stalo a čo sa deje odvtedy. Všetci som mnou súcitili a to mi padlo azda ešte lepšie ako fakt, že som skúšku urobila.

Vtedy som pokladala za samozrejmé, že Peter pri mne vytrval do konca, ale dnes viem, čo to znamená. V čase útoku na mňa sme spolu chodili len poldruha roka, to nie je až taký dlhý čas, taký vážny záväzok, aby deväťdesiatdeväť zo sto mužov nepovedalo: mám dosť tej bláznivej baby. Ale Peter zostal, a mne až jeden slovenský novinár otvoril oči, aký dôkaz lásky to z jeho strany bol. Ani raz nezapochyboval, do konca bol pri mne, podporoval ma, trpel zmeny mojich nálad.

Som mu za to nekonečne vďačná. Spočiatku som pred ním chcela hrať, že som silná, že to dobre znášam, ale nie vždy sa mi to darilo. Stalo sa, že som sa mu posťažovala ako ma celá tá vec trápi, aj som pred ním plakala, ale keď som videla ako ho to zarmucuje, o dve minúty som bola v poriadku, a už som ja utešovala jeho.

Pre nás všetkých bolo toto obdobie ako jazda na desivej citovej húsenkovej dráhe, ale on ako Slovák musel citovo spracúvať ešte aj to, že mi ubližujú Slováci. Obviňoval sám seba, že nebol vtedy so mnou. Som si istá, že táto skúška ovplyvní náš vzťah na celý život, lebo už vieme, akú silu dáva, ak sa môžeme jeden na druhého v ťažkostiach spoľahnúť.

Doma som sa o svoje trápenia delila s mamou. Všetky novinové správy sme s ňou rozoberali, ona ma vypočula, utešovala, upokojovala aj posmeľovala, pritakávala mi, rozčuľovala sa a plakala spolu so mnou. Len teraz, keď som aj ja matkou viem ako veľmi ju muselo trápiť, že jej dieťaťu ubližujú a ona mu nedokáže pomôcť.

Sestra Renáta je o dva roky mladšia ako ja, a máme veľmi dobrý vzťah. Viem, že bola hlboko otrasená tým, čo sa mi stalo, ale usilovala sa správať tak, aby s ňou neboli problémy. V tom čase sa všetko krútilo okolo mňa a ona bola v úzadí. Ona je aj inak introvertný typ, ale my sme si vždy rozumeli aj bez slov. Otca sme sa spoločne usilovali uchrániť pred zlými správami, lebo sme vedeli, ako ho rozhorčuje nespravodlivosť. Od nemohúcnosti mával preňho úplne netypické výbuchy zlosti, len čo zazrel v televízii nejakého politika. Nič sme pred ním nezatajovali, ale všetko sme mu podávali v nadľahčenej forme, a vždy sme dodali, že mňa to vôbec netrápi, lebo aj advokát povedal, že je to bezvýznamné.

V tretí septembrový týždeň som sa vrátila do Nitry, lebo začínal semester a ja som sa už nechcela doma zožierať. Bolo dobré, že učenie ma zamestnávalo, ale samotný pobyt v Nitre bol pre mňa ťažkou skúškou. Každú nedeľu som sa do Nitry vracala so stiahnutým žalúdkom a celý týždeň som počítala dni, kedy sa už budem môcť vrátiť domov. Neustále som sa obávala, že sa znova stretnem s útočníkmi a nebudem sa môcť ubrániť, alebo že mi budú chcieť ublížiť a pohaniť ma iní.

Keď sa autobus približoval k Nitre, cítila som, že sa vo mne dvíha odpor zmiešaný s úzkosťou, a keď sme tam došli, sotva som sa vedela donútiť, aby som vystúpila. Obzvlášť zaťažko mi padlo, že keď som sa chcela dostať zo stanice na katedru maďarčiny, musela som prejsť cez brezový hájik, kde ma prepadli. Nedal sa nijako obísť, preto som si vymyslela, že keď tadiaľ pôjdem, budem si hovoriť básničky alebo spievať, aby som odpútala myšlienky od toho, čo sa mi tam stalo.

Aj doktor Hašto mi potvrdil, že to je dobrá stratégia, takže dodnes túto metódu používam na odplašenie nepríjemných myšlienok. Po čase sme sa aj v jeho ordinácii dostali tam, že traumatizujúce zážitky sme spolu presunuli do takých hĺbok pamäti, kde už nevyvolávali až také búrlivé city. Porozprávala som mu všetko, čo som si o útoku pamätala a medzitým som cítila, že už ma to až natoľko nerozrušuje ako kedysi, hoci moja duševná rovnováha bola ešte veľmi krehká.

Hlavne v Nitre som sa cítila úplne bezbranná a vydaná vonkajšiemu svetu napospas, každý tam strávený deň bol pre mňa boj a utrpenie. Dávala som si ciele, aby som sa z jedného bodu dostala do druhého, na ulici som si všetkých premeriavala, kto sa na mňa pozerá a ako, ani na chvíľku som nemala pocit bezpečia. Po meste som chodila so sklonenou hlavou, na hlave som mala stále kapucňu, najradšej by som sa bola stala neviditeľnou, pretože ma mnohí spoznali a obzerali si ma.

Terčom otvorených útokov som bola iba dva razy, ale tie boli strašné. Raz ma v Tescu spoznali dve ženy a začali nahlas vykrikovať, či sa nehanbím, aká som klamárka. Cítila som sa, ako keby ma pred tými zástupmi zákazníkov vyzliekli donaha. Druhý prípad bol ešte horší, lebo vtedy som bola sama. Prechádzala som cez cestu pred internátom smerom k univerzite, keď pri mne zastalo auto. Stiahli okienko a oslovili ma: „Hedviga!" Zrýchlila som krok a oni za mnou kričali: „Ty kurva!" Srdce mi bilo až kdesi v hrdle.

Odvtedy som už nikdy nikam nechodila sama. Jediný raz som mala aj pozitívny zážitok: jeden pán v strednom veku sa ma na ulici po slovensky opýtal, či som to ja. Povedala som mu, že neviem, na koho myslí, na čo on, že vie, kto som, a rád by mi povedal iba toľko, že mi drží palce. Stisol mi ruku a objal ma, bol to veľmi dobrý pocit, že aj takíto ľudia existujú, a ešte k tomu v Nitre.

Inak som sa upokojila len na internáte a na univerzite, vedela som, že tam sa mi nemôže stať nič zlé. Na katedre maďarčiny všetci prejavovali spoluúčasť, aj pedagógovia ma ubezpečovali o svojej podpore - v ich očiach som videla bolesť, keď na mňa hľadeli. Nič som im nemusela vysvetľovať, lebo všetko vedeli, ľudsky stáli pri mne a to mi stačilo.

Čiastočne sa mi podarilo vrátiť do starých koľají, mala som vytýčené vlastné ciele, z času na čas som dokázala zabudnúť, že som štvaná zver. Na katedre nemčiny ma však obklopovalo podozrievavé ticho. Za mojím chrbtom si vymieňali pohľady, šepkali si. Otvorene nepovedali nič, ani sa na nič nepýtali, tvárili sa, ako keby som ani nebola tá Hedviga Malinová, o ktorej neustále píšu v novinách.

Pritom by som radšej prijala, keby sa mi postavili zoči-voči a opýtali sa: počúvaj, čo sa to vlastne stalo? V tomto mlčaní som cítila nejaké falošné podozrievanie, hoci možno väčšina len nevedela, ako sa má správať.

V tom čase som sa na internáte spriatelila s Martou, ktorá mala nádor na mozgu a vynechala jeden ročník. Dnes už je, chvalabohu, v poriadku a začala nový život. Len preto ju nemenujem plným menom, lebo nepotrebuje, aby ju niekto ľutoval. Vtedy sa po liečbe vrátila holohlavá, stále nosila šatku, čiže každý vedel, že má rakovinu, ale každý sa jej radšej vyhol, než by sa jej opýtal, ako sa má.

V tom sme si boli podobné, možno aj preto sme sa tak zblížili. Marta ma všade sprevádzala, hoci som ju o to nikdy neprosila, lebo som sa bála, že aj jej by kvôli mne mohol niekto ublížiť. Ani ona sa nič nepýtala, ale vždy si ma vypočula a chápala, bolo celkom prirodzené, že postupne sme sa stali nerozlučnou dvojicou a dodnes je mojou dobrou priateľkou.

Aj ostatní boli zlatí, usilovali sa, aby som na tie strašné chvíle zabudla. I keď sme sa stále o tom nerozprávali, vedela som, že mi veria, že v nich nie je ani zrnko pochybnosti.

Sklamala som sa len v jednej osobe, v tej, ktorú som pokladala za najlepšiu priateľku, a s ktorou som predtým bývala na podnájme. Po útoku mi ešte plačúc zavolala, že počula, čo sa mi stalo, a ako ma ľutuje. Potom, keď odvysielali tlačovú besedu ministra vnútra, som jej zavolala, lebo som sa s ňou chcela o veci pozhovárať, no povedala, že je v Győri, a že mi neskôr zavolá.

Tri týždne sa neozvala a keď som ju hľadala, že sa vraciam do Nitry, povedala, že moje miesto na priváte je už obsadené. Nepýtala som sa jej na nič, ani na to, prečo mi nevolala vtedy, keď som ju potrebovala, ale keď som zmenila číslo telefónu, nové som jej neposlala. Uplynul asi rok, a keď sme sa znova stretli, zavesila sa mi na krk a opakovala ako veľmi sa teší, že ma vidí, ale ja som cítila, že už nemáme nič spoločné.

Nehnevám sa na ňu, ale po tom, čo som prežila, sa už nechcem obklopovať ľuďmi, ktorí mi nedôverujú, a ktorým nemôžem dôverovať ani ja. Keby mi vtedy nepomohol dekan Béla László a nevybavil mi, že som v kolégiu reformovanej cirkvi dostala v štvorposteľovej izbe miesto ako piata, nemohla by som sa do Nitry vrátiť. S vlastným menom som v tomto meste nemohla hľadať podnájom, lebo hneď, ako by som sa predstavila, by mi zabuchli dvere pred nosom.

Roman Kvasnica: Vždy ku mne chodili potme

Keď šla Hedviga prvý raz za doktorom Haštom, odprevadil som ju aj ja. Pri ich rozhovore som nebol prítomný, ale po ňom som chcel počuť názor doktora Hašta, veď som riskoval celú svoju existenciu a bezpečnosť vlastnej rodiny.

Povedal mi, že podľa jeho názoru dievča neklame, ide o zrelú, inteligentnú osobnosť, ktorá však prežila veľmi veľkú traumu a potrebuje liečenie. Ihneď zistil, že Hedviga má čiastkové výpadky pamäti, aj preto je zarážajúce, že ho do dnešného dňa nevypočuli. Od tej chvíle som mu Hedvigu zveril, ale aj my sme sa týždenne stretávali.

Chodili ku mne s rodičmi vždy večer, potme, aby ich nikto nevidel, trávili sme spolu dlhé hodiny, a neraz sme spolu sedeli až do hlbokej noci. Videl som, ako rodičov poznačilo to, čo sa stalo s ich dcérou. Plakali iba oni, Hedviga nikdy, lebo vedela, že by im spôsobovala ešte väčšiu bolesť. Tvrdo sa držala, ešte ona utešovala rodičov - neraz som bol toho svedkom a vyvolávalo to vo mne záchvaty hnevu. Pochopil som, že tí, čo to naplánovali, si vybrali slabé dievča, ktorého otec je robotník, mama úradníčka a nemajú nijakú možnosť obrániť sa.

Netušili, aká politická špina nás obklopuje, v akom hroznom stave je polícia, súdnictvo, tajné služby, aké metódy používajú, a ako ďaleko sú schopní zájsť. To všetko som im musel povedať, ale tak, aby v nich ešte zostala nádej, že veci sa urovnajú, a aby vedeli normálne žiť. Lebo to, ako žili vtedy, možno nazvať všeličím, len normálnym životom nie.

kvasnica_res_res.jpgHedviga nemohla spávať, bála sa vychádzať z domu. Jej mama sa stále obávala toho, že jej zase ublížia, otec sa utiekal k práci, lebo toľká nehanebnosť bola nad jeho chápanie. Raz sa ma s plačom opýtal, či sa to nedá urobiť tak, že by on všetko prevzal na seba, len aby dcéra už viac netrpela. Neviem, na čo myslel, ale rozumel som tej strašnej bolesti, ktorú cíti otec, keď ubližujú jeho dieťaťu, a on ho nedokáže ochrániť.

Hlboko som s ním súcitil, ale nedovolil som si, aby som to navonok prejavil, pretože negatívne emócie uberajú človeku sily. Upokojil som ich, že ak budú opatrní a nebudú komunikovať s tlačou, tlak zoslabne, len to chce trpezlivosť. Aj Hedvige som poradil, aby novinárom radšej nič nehovorila, lebo všetko môžu prekrútiť. Za mimoriadne dôležité som pokladal, aby sa vyhýbala situáciám, pri ktorých by ju mohli spájať s politickými stranami. Hrozilo tu nebezpečenstvo, že jednotliví politici ju budú chcieť zneužiť na vlastné ciele, preto som jej i rodičom vysvetlil, že bude najlepšie, ak od politiky zostanú čo najďalej.

Za najdôležitejšie som pokladal tri veci: aby sa napriek tomu, čo sa im stalo tešili zo života, aby vždy pred sebou videli nejaké riešenie, a aby vedeli, že nie sú sami. Myslím, že veľa zavážil aj fakt, že ako Slovák som sa postavil na ich stranu. Videl som, že mi bezvýhradne dôverujú, a to bola obrovská zodpovednosť - okrem profesionálnej už aj ľudská.

Aj pre mňa bol tento prípad vážna skúška síl, v prvých mesiacoch som na ňom pracoval desať hodín denne, analyzoval som detaily, aby som vôbec pochopil, čo sa tu deje. Keď už som sa sám dostal tam, že od neprestajného stresu som nemohol spávať, prestal som fajčiť. Všetci sme sa do normálnych koľají dostali až po tom, keď sme už vedeli, s kým máme do činenia a čo môžeme očakávať. Súčasne sme si totiž museli uvedomiť aj to, že to bude dlhý boj a že musíme vystačiť so silami.

Z rozhovorov s Hedvigou som zistil, že najviac ju ťaží bezvýchodiskovosť jej situácie. Usiloval som sa ju presvedčiť, že na všetko existuje nejaké riešenie, a keď bude cítiť, že ďalej už naozaj nevládze, môže zo Slovenska odísť. Nie do Maďarska, lebo aj tam by jej každý pripomínal, čo sa jej stalo, ale do krajiny, kde môže začať znova.

To už bola istá perspektíva v porovnaní s bezútešnou vyhliadkou, že tu ju bude do konca života niekto ponižovať. Ale dodal som aj to, že tu je v najväčšom bezpečí, lebo tu ju poznajú. V zahraničí môže bez stopy zmiznúť, ale čo je ešte dôležitejšie, pred vlastnými myšlienkami neujde nikdy. Rozhodnutie som nechal na ňu, ale ona veľmi rýchlo pochopila, že musí zostať. Povedala, že chce svoje meno očistiť, no ja som jej nemohol sľúbiť, že to bude v dohľadnom čase.

Obdivoval som jej silu, že po tom všetkom, čo ju v Nitre postihlo, sa tam dokázala vrátiť na univerzitu. Pokladal som to za najlepšie rozhodnutie, ale neodvážil som sa jej to poradiť. Ani vlastnú dcéru by som tam asi nepustil, lebo som nevedel, čo ju tam môže čakať. Mohli ju znova zbiť, ponižovať, alebo hoci aj zabiť, a ona sa predsa rozhodla, že sa tam vráti. Tak veľmi chcela dokončiť školu a dokázať, že nezuteká. Vtedy som pochopil, že má zmysel bojovať, lebo toto dievča si to zaslúži. Mohol som jej pomôcť len tak, že časť starostí som prevzal na seba. Povedal som, že jedinou jej povinnosťou je učiť sa. Nech nerozmýšľa o tom, čo kto povedal, na čo sa chystá, a čo potom urobíme my. Na to som tu ja.

Videl som, že na prokuratúre nevedia, čo majú s týmto prípadom ďalej urobiť. Nikto nechcel vziať na seba zodpovednosť za to, že vyriekne: vznesieme proti nej obvinenie. Dozorujúci prokurátor bol pritom povinný to zo zákona urobiť, keď bol presvedčený, že Hedviga vypovedala úmyselne nepravdivo.

Toľko odvahy ale nemal, lebo vedel, že po právnej stránke by to bolo neobhájiteľné. Musel však byť pod silným politickým tlakom, preto sa uchýlil k premosťujúcemu a veľmi priehľadnému riešeniu. V novembri prišlo na Krajskú prokuratúru v Nitre trestné oznámenie, a informáciu o ňom nechali uniknúť do tlače. Vtedy sa hovorilo o istom Bratislavčanovi, neskôr vysvitlo, že boli dvaja.

Na základe trestného oznámenia začali konanie vo veci prečinu krivej výpovede a krivej prísahy, hoci bolo zrejmé, koho môžu pokladať za páchateľa. Bolo mi celkom jasné, aký cieľ sledujú. Aby som ja, ako Hedvigin obhajca nemohol byť prítomný pri výsluchoch a iných vyšetrovacích úkonoch. Celý postup bo nezákonný, konanie sa začalo proti neznámemu páchateľovi s formuláciou, že „útok si vymyslela" - aj neinformovaný človek musel vidieť, že to môže byť len Hedviga.

Ak boli presvedčení, že spáchala trestný čin, mali proti nej vzniesť obvinenie hneď - lenže potom by som mal právo zúčastniť sa na výsluchoch a ostatných úkonoch. Takto sa otvorili obrovské možnosti iba pre nich - na sledovanie, odpočúvanie, a na to, aby to všetko použili ako dôkazový materiál pred súdom.

Až tu sa podľa mňa začala ozajstná veľká hra, na ktorej sa už zúčastňovali rôzne záujmové skupiny. V súvislosti s dianím vo mne skrslo viacero alternatív: niekomu to vyhovuje, lebo môže niekoho držať v šachu, niekto bol príliš iniciatívny, lebo počítal s nejakými výhodami, alebo sa uzatvárali obchody, a v rukách jedného z partnerov bola celá záležitosť tromfovým esom.

Hra podľa mňa začala prebiehať na viacerých úrovniach. Na prvej boli tí, čo celý útok zosnovali a uskutočnili, na druhej úrovni tí, ktorí sa toho nechali vtiahnuť, hoci ich do toho nič nebolo, a na tretej tí, ktorí zavetrili možnosť a ponúkli svoje služby pri riešení problému. Od tejto chvíle každý pozeral len na to, ako celú vec využiť vo svoj prospech, a kauza začala žiť vlastným životom.

Druhá strana mala k dispozícii všetky informácie, mala moc a v rukách držala celý štátny aparát, pričom nám nezostalo nič iné, ako právo. Informácie sme získavali len zo spisu a médií. Nenašiel sa ani jeden zainteresovaný, ktorý by mal dosť týchto špinavostí - pravdepodobne preto, že si každý prišiel na svoje. Dostával som skôr drobné signály, upozornenia, napríklad, že vláda si to so mnou vybaví.

Opýtal som sa dotyčného, čo odkaz sprostredkoval, či to mám pokladať za oficiálne stanovisko slovenskej vlády, ale neodpovedal. Celé som to nebral príliš vážne, lebo viem, že tí, ktorí chcú naozaj ublížiť, nezvyknú posielať varovanie. Dokonca sa ma to ani nepríjemne nedotklo, pre mňa žiadna vláda nie je sviatosť oltárna, ktorej sa treba bezpodmienečne klaňať. Som občan, ktorý si ctí zákon, platí dane, a to mi dáva právo byť aj kritický, nezávisle od toho, čo si o tom myslia predstavitelia aktuálnej moci. Na iné signály som však bol veľmi citlivý, lebo som si vedomý, že extrémistov s tajnými službami spája občas celkom nezvyčajný vzťah.

Niekedy v tom čase som dospel k tomu, že sa predsa len obrátim na médiá, lebopre Hedvigu môže verejnosť znamenať najväčšiu ochranu. Oslovil som starého známeho Eugena Kordu, ktorý pracoval v Slovenskej televízii. Nechcel som ho o ničom presviedčať, len som mu dal celý spis, nech si ho prezrie. O tri dni mi zavolal, že podľa neho túto vec nevyšetrili poriadne.

Povedal, že by sa chcel rozprávať s Hedvigou a s jej rodinou. Zariadil som, aby ho prijali, a odchádzal od nich s tým, že veď to sú veľmi príjemní a sympatickí ľudia. Bol som rád, že to vidí takto, ale nechal som naňho, čo s tým nakoniec urobí. Ani sme sa o prípade nezhovárali, nechcel som, aby mal pocit, že ho chcem ovplyvňovať. Bola to jeho relácia a ja som rešpektoval jeho novinársku slobodu, lebo aj zodpovednosť bola jeho. Keď človek vyznáva isté princípy, musí ich dodržiavať aj vtedy, keď mu nie sú celkom príjemné.

Keď mi Eugen povedal, že o veci chce nakrútiť reportáž, upozornil som ho, že sa zahráva so svojím miestom, ale povedal, že mu to neprekáža. Aj ho z televízie vyhodili a pamätám sa, ako sme rok na to, keď už pracoval ako videoreportér denníka Sme, pobehovali spolu v Nitre v treskúcej zime za nejakou policajtkou.

Prokuratúra chcela vyšetrovacím pokusom zistiť, za aký čas mohla Hedviga z autobusovej stanice dôjsť do parku. Strašne fúkalo a my sme cestu absolvovali asi štyrikrát, Eugen bežal vedľa mňa a vtedy som mu povedal, že on si to nezaslúžil. Povedal mi, že on sa na čerstvom vzduchu cíti dobre.

Veľmi si ho vážim za to, že v jeho veku zobral na seba také riziko, lebo u nás je málo takých ľudí, ktorí slobodu nielen hlásajú, ale sú ochotní pre ňu aj niečo urobiť. Jeho relácia bola v novembri 2006 prvá, ktorá nastolila otázky v súvislosti s prípadom Hedvigy Malinovej.

Potom ma vyhľadalo viacero novinárov, ale ja som bol stále veľmi opatrný. Nevedel som, kto na ktorej strane stojí, ale bolo mi jasné, že nesmiem urobiť chybu. Nechcel som, aby druhá strana mohla povedať, že som úmyselne vyrobil mediálnu kauzu, ešte stále som sa viac spoliehal na právne možnosti riešenia.

Po zamietnutí mojej sťažnosti prokurátorom mi mnoho právnych možností už nezostalo, ale vedel som, že keď bude treba, pôjdeme s porušením ľudských práv Hedvigy hoci aj do Štrasburgu.

hasto_res_res.jpg

 Jozef Hašto: Návrat do brezového hája

 S doktorom Kvasnicom sme udržiavali kontakt a niekedy koncom októbra mi  zavolal, že sa mu vidí, že Hedviga by potrebovala psychiatrickú konzultáciu.  Informoval ma o tom, že keď o útoku rozpráva, stále má fyziologické príznaky,  že sa trasie, bolí ju hlava a v nohách cíti slabosť, ubolenosť.

 Keďže som vedel, že na stehnách mala krvné podliatiny, predpokladal som, že  ide o tzv. flashback, znovuprežívanie traumatickej spomienky, čo je sprievodný  jav posttraumatickej stresovej poruchy, a na jej spracovanie by bola potrebná  psychoterapia. Dohodli sme sa, že príde ku mne, prvé stretnutie sa uskutočnilo  2. novembra 2006. Pri rozhovore bola zakaždým prítomná aj kolegyňa, ktorá  všetko zapisovala a po odchode Hedvigy sme vždy vyhodnocovali, čo odznelo, a  čo sme pozorovali.

 Nikdy sa nám nič nezdalo podozrivé či falošné, obaja sme mali názor, že študentka hovorí pravdu a nič nezatajuje. Hedvige som povedal, že od doktora Kvasnicu viem, čo sa jej stalo a aké má problémy, ale bol by som rád, keby mi to porozprávala aj vlastnými slovami. Ubezpečil som ju, že to, čo tu odznie, sa nikto nedozvie, lebo mňa aj kolegyňu zaväzuje povinná lekárska mlčanlivosť, preto môže hovoriť celkom otvorene.

O jej zdravotnom stave informujem s jej povolením, splnomocnila ma na to, lebo nemá čo skrývať. Počas rozhovoru bola vnímavá, odpovedala, keď som sa jej pýtal, nikdy nebola neprimerane hlasná, vtieravá, nič nedramatizovala. Zdalo sa mi, že dôveru, ktorú mala k doktorovi Kvasnicovi, preniesla aj na mňa. Keďže ju ku mne poslal on, dôverovala aj mne, a to mi veľmi uľahčilo prácu. Prirodzene, že svoju schopnosť dôverovať čerpala aj zo skúseností so vzťahmi vo svojej rodine.

Keď som sa jej opýtal, čo odo mňa očakáva, povedala, že by sa chcela cítiť lepšie. „Vyrozprávať sa zo svojich zmiešaných pocitov, nechcem tým zaťažovať mamu, otca ani priateľa, oni chcú, aby som bola silná, nedávam na sebe poznať, že som smutná, lebo aj oni by boli smutní... Chcem byť silná, ale nie som. Keď som sama, veľa plačem, žijem v neprestajnom strese...," to boli jej prvé vety, ktoré sme si aj poznamenali. Na moje otázky povedala aj to, že v Nitre sa cíti najhoršie, keď musí prejsť cez brezový hájik má bolesti v nohách, je jej na zvracanie, rozbolí ju hlava, potí sa, a srdce jej ide vyskočiť z hrude. Doma reaguje podráždene na otca a na priateľa, nemôže spať, usiluje sa zahnať nepríjemné spomienky, ale väčšinou sa jej to nepodarí, keď jej niečo pripomenie prepad. Trápilo ju tiež, že si na všetko nepamätá.

Strach, ktorý cíti, keď je v Nitre, označila na desaťstupňovej škále číslami 7-8. Najviac ju desilo, že útočníci ju mohli znásilniť, inak si nevedela vysvetliť modriny na vnútornej strane stehien. Celé týždne nemohla spávať, nedokázala sa sústrediť a v dňoch po šesťhodinovom policajnom vypočúvaní sa situácia ešte zhoršila.

Povedala: „Zistila som, že mi neveria, ukazovali mi dôkazy, že klamem. Začala som sa báť, že spolupracujú s nimi, čo bude, ak ma prepadnú znova, môžu si dovoliť čokoľvek... (policajti) už nechránia mňa, ale ich. Potom prišli médiá, to už bol neznesiteľný tlak... Bola som v takom strese, že som nespávala - len som sedela v izbe, ani som si neuvedomovala, čo som v tie dni robila." Videl som pred sebou utrápené mladé stvorenie, ktoré tak túžilo dostať späť svoj bývalý život.

Povedal som jej, že existujú psychoterapeutické metódy, pomocou ktorých by mohla spracovať, čo sa jej stalo, ale to by sme sa museli častejšie stretávať. Ponúkol som jej pomoc pri nájdení psychoterapeuta pracujúceho s príslušnou metodikou v blízkosti jej bydliska, ak by jej vzdialenosť do Trenčína prekážala. Povedala, že s pomocou rodičov a Petra to zvládne. Dohodli sme si stretnutia raz týždenne, s tým, že budeme spolu tráviť dlhší čas, lebo by bolo dobré, ak by sme pri jednom stretnutí uzavreli časť psychotraumy spracovanej v ten deň, a neodchádzala by zo sedenia rozrušená.

Prvých sedem stretnutí - od novembra 2006 do februára 2007 - sa týkalo najmä vytvorenia vzájomnej dôvery a určenia Hedviginej diagnózy. Rozprávala o svojom živote, rodine, o škole, o pocitoch. Okrem iného vysvitlo, že sa rada učí, a aj na skúšku, ktorú mala mať v osudný deň, išla, ako vždy, dobre pripravená.

Použili sme aj diagnostické škály, testy a dotazníky, ktoré umožňujú diagnostiku stavu, intelektu a osobnosti pacienta. Výsledkom bolo, že Hedviga Malinová ani celých päť rokov - takéto obdobie sa obvykle vyhodnocuje - pred posttraumatickou stresovou poruchou nespĺňala kritériá poruchy osobnosti. Jej intelekt sa ukázal ako nadpriemerný, jej pedantnosť bolo možné interpretovať ako charakterový rys v dobrom slova zmysle.

Podľa medzinárodnej klasifikácie posttraumatickej stresovej poruchy spĺňala kritériá deviatich z možných sedemnástich symptómov, pričom spodná hranica je šesť.

Na našom prvom stretnutí 2. novembra sme podľa posudzovacej stupnice Svetovej zdravotníckej organizácie hodnotili aj stupeň jej zdravotného postihnutia vplyvom symptómov. V uplynulých deviatich týždňoch po prepadnutí porucha spôsobená extrémnym stresom bránila Hedvige najmä pri štúdiu a vo vzťahoch so širším okolím. Na stupnici od 0 do 5 bol stupeň postihnutia v práci 2,5, v oblasti rodiny a domácnosti 1, v oblasti fungovania v širšom sociálnom kontexte 2. Šestnásteho marca 2007 po skončení EMDR fázy terapie boli všetky ukazovatele nula.

Hedvigine nálezy z nitrianskej nemocnice som dostal až po tom, čo som stanovil Hedviginu diagnózu a bol som si celkom istý, že hovorí pravdu. Záverečná správa z 25. augusta 2006 potvrdila všetko, o čom mi referovala v súvislosti s prepadom a vysvetľovala aj výpadok pamäti.

Na traumatologickom oddelení nitrianskej nemocnice kolegovia určili presne nasledujúce zranenia: opuch tváre v lícnej oblasti vľavo, opuch koreňa nosa - pohmatová bolestivosť v oblasti opuchu, opuch a drobné natrhnutie dolnej pery vedľa stredu vpravo, zaschnutá krv z otvorov po náušniciach, mierny opuch obojstranne, pohmatová bolestivosť sánky vedľa stredu vľavo, pohmatová bolestivosť stoličiek vľavo dolu. Končatiny: začervenanie a pohmatová citlivosť predných a vnútorných plôch oboch stehien Neurologické vyšetrenie, zhrnutie: commotio cerebri - otras mozgu, contusio faciei - pomliaždenie tváre, contusio auriculae bilat - pomliaždenie ušníc obojstranne, akútna stresová porucha.

Diagnóza: commotio cerebri - otras mozgu contusio faciei 1. sin. et nasi - pomliaždenie tváre vľavo a nosa, contusio mandibulae 1. sin - pomliaždenie dolnej čeľuste vľavo, contusio et exoriatio auriculae bilat. - pomliaždenie a poranenie ušníc obojstranne, contusio par abdominis et reg. femoris bilat - pomliaždenie steny brušnej a oblasti stehien obojstranne.

O tomto povedal premiér, minister vnútra, policajný prezident, a neskôr aj dekan lekárskej fakulty, že Hedviga neutrpela zranenia, lebo k útoku ani nedošlo.

Keď sme sa s Hedvigou zhovárali o udalostiach v brezovom hájiku, zakaždým sme sa dostali k bodu, kde si už nespomínala na nič. Poslednou spomienkou boli dve facky a tupá bolesť v oblasti brucha, ktorú mohol spôsobiť úder alebo kopanec. Potom si pamätala už len to, ako sa pokúša vstať zo zeme, útočníci tam už nie sú, ale nevie, kedy odišli.

Zo záverečnej správy nitrianskej nemocnice vyplýva, čo mohlo spôsobiť prechodný výpadok pamäti. Pomliaždeniny a opuch ľavého líca a koreňa nosa dovoľujú predpokladať, že dostala silný úder na koreň nosa a ľavú lícnu kosť. Tieto údery spôsobili otras mozgu, stratu vedomia a retrográdnu amnéziu, čo znamená, že pacient si v dôsledku poranenia nepamätá na veci pred udalosťou - poranením. Na intenzite otrasu mozgu záleží, aký dlhý časový úsek pred udalosťou si pacient nedokáže vybaviť. Hedviga si nepamätá ani to, že by sa jej dotýkali nôh, alebo že by jej písali na blúzku, to sa mohlo stať, keď bola v bezvedomí, alebo tesne po tom, čo sa z neho preberala.

V dôsledku otrasu mozgu nastala totiž aj anterográdna amnézia, čiže výpadok pamäti po traume. Pokladám za pravdepodobné, že keď sa preberala a ešte omámená sa začala mimovoľne brániť, pevne jej tlačili na nohy a takto mohli vzniknúť krvné podliatiny na stehnách. Tieto spomienky sa nevrátia, udalosti, ktoré sa udejú v takto porušenom stave vedomia, neexistujú ako spomienky, pretože neboli zapísané do mozgu, ale všetky ostatné sa jej počas terapie vybavili.

Pokladal som za dôležité, aby sa Hedviga aspoň v myšlienkach dokázala odtrhnúť od reality, ktorá ju trápila, preto sme sa už od prvého stretnutia zaoberali aj tzv. stabilizáciou jej psychofyziologického stavu. Jej podstatou je, že pacient si musí predstaviť miesto, kde sa cíti v úplnom bezpečí. Osobám s posttraumatickou stresovou poruchou táto imaginácia pomáha, aby sa znova aspoň chvíľkovo cítili bezpečne a pokojne.

Pomáha to v konfrontácii so strachom a nemohúcnosťou, ktorú denne zažívajú. Pri tomto postupe sa vlastne aktivizujú vnútorné zdroje človeka. V myšlienkach a živých zrakových predstavách sa totiž môže uchýliť na toto bezpečné miesto. Hedviga myslela na slnkom presvietenú izbu svojho priateľa, a videl som, že v prežívanej predstave sa jej naozaj podarilo upokojiť. Povedal som jej, že tento pocit už teraz má vo svojej duši, vo svojom nervovom systéme, a že jej bude pomáhať vždy, keď to bude potrebovať.

Počas prvých siedmych sedení som postupne načrtol, ako budeme pracovať na prekonávaní psychotraumy, aby jej neskôr neovplyvňovala život. Nechal som na ňu, kedy sa bude cítiť dostatočne silná a odhodlaná k tomu, aby znova zámerne prežívala tú hrôzu a spomienky v predstavách, a umožní tak, aby jej nervový systém spracoval udalosti optimálnym spôsobom. Napomôže tomu úplne nový rámec rekonštrukcie: bezpečie a opora. Cieľom bolo, aby sa traumatizujúca udalosť dostala do takých vrstiev pamäti, kde už nebude vyvolávať neovládateľné a mučivé pocity.

Dvadsiateho tretieho februára 2007 prišlo na rad prvé stretnutie, kde sme sa zaoberali spracovaním psychotraumy. Hedvige som navrhol metódu EMDR - Eye Movement Desenzitization and Reprocessing, podstatou ktorej je, že pacient v situácii bezpečia terapeutického vzťahu v spomienkach znovu prežíva psychotraumu.

V praxi to vyzerá tak, že v stave silnej koncentrácie si v myšlienkach vybaví traumatizujúce udalosti, znovuprežíva tie isté pocity a fyzické príznaky, pričom terapeut aplikuje rytmický podnet - v určitom slede pohybuje prstom pred očami pacienta, alebo sa prstami striedavo dotýka pravej a ľavej ruky pacienta. Je za tým hypotéza a empirická skúsenosť, že sa tak stimuluje činnosť mozgu zameraná na spracovanie traumatizujúceho zážitku.

Vždy po dvadsiatich až štyridsiatich stimuloch som sa opýtal Hedvigy, na čo myslela, čo cítila, ona mi to povedala a pokračovali sme v spracovávaní spomienok. Absolvovali sme mnoho takýchto setov, Hedviga pracovala veľmi vytrvalo, hoci ju to viditeľne zaťažovalo a vyčerpávalo - počas terapie označila na stupnici negatívnych pocitov deviatku.

To čo sa v takýchto chvíľach odohráva v mozgu človeka si treba predstaviť ako tornádo, spomienky strhávajú človeka so sebou, zablysknú a opakujú sa niektoré obrazy. Časový sled obrazov môže byť iný, než bol v realite.

Pacient v určitých fázach trpí rovnako ako vo chvíli, keď sa nepríjemná udalosť stala. Pohyby rúk, nôh, rôznych častí tela, pohyby a mikropohyby mimického svalstva, zmeny prekrvenia kože, potenie, plač, tón hlasu, opis telesných pocitov - to všetko odzrkadľuje jeho vnútorné pocity. Pauzami a vhodnými slovami môže psychoterapeut napomáhať spracovávaniu, aktivovať zdroje pre odvahu, vytrvalosť a upokojenie.

Hedviga v myšlienkach znova prechádzala cez brezový hájik a naše záznamy presne reprodukujú, čo videla počas stimulácie. Pokladám za dôlkežité, aby s jej dovolením mohla do nich nazrieť aj verejnosť, lebo aj pri čítaní je cítiť, akú hlbokú traumu prežila táto mladá žena.

„... stojím v tráve, je mi chladno, vidím hlavu, tvár, oči, ale aj celú tvár, ale oči sú také, svietia, pozrela som sa na ruky a mala som krvavé, nie ruky, ale prsty..

mám studené ruky, aj nohy, prsty - asi dám dole topánky (vyzúva sa)...

...bolí ma hlava, mám plnú hlavu myšlienok, že také, cítim, že mám plnú hlavu myšlienok, chcem ísť odtiaľto preč a, a-že už tak ma bolí hlava z toho, chcem ísť preč a neviem ako, rozmýšľam ako...

...je mi zima a bežím tou cestou a spadnem a dve tváre vidím, nič iné, zase len okolie a stromy...

...zase tváre, guľatá tvár, veľké oči, akoby svietili..

to som videla, že mi chytia blúzku tak silno a roztrhnú, hej tak, už tak, počula som, ako látka praskne...

...dám dole tie veci, ktoré mi kázali, aby som dala dole, sako, pančuchy, náušnice, aj vidím náušnice, mám ťažkú hlavu, mám tisíce myšlienok v hlave...

...tvár, ale iba jednu vidím, ako stojí predo mnou, rozmýšľam, kde je ten druhý, ale nevidím ho, čiernu bundu vidím a oči, veľké, a že pozerám do očí, vidím jednu veľkú jamu...

jama, listy, stromy, kríky, že je to také zatvorené, je mi teplo a je chladno, bolí ma hlava, je mi do plaču, neviem, čo je, pocity a obrazy - oči veľké oči, človek ani nemôže mať také veľké, potom ruky, moje krvavé, neviem ako, hlava ma bolí strašne, ešte predtým, že tu, vzadu, hlavu cítim, že ma ťahajú s vlasmi, neviem pohnúť...

...som videla, že idem von z tej jamy, je mi strašne zle, bolí ma hlava, neviem, či doprava alebo doľava, idem doprava - a idem doprava a je mi zle, mám takú ťažkú hlavu a držím blúzku, vidím druhú ruku ako je odporne špinavá...

v budove, som už v budove a je mi strašne chladno na nohách, chladné ruky strašne, vidím spolužiačky... a niečo mi hovoria a zase nepočujem...niečo že aj kričia, všetci pozerajú na mňa...

...dostanem facku a cítim, že začnem také, že tu ma štípe niečo, asi som si rozhrýzla pery...

chytia ma, jeden, ten nižší z tejto strany a ten vyšší z tej druhej, ideme do tej jamy, snažím sa brzdiť topánkami...potom som bosá a stojím vo vode...pozerám dookola, že ako odtiaľto von, ten s malým krkom stojí predo mnou a ten vysoký neviem kde je, určite za mojim chrbtom, ... len tak stojím...rozmýšľam...chcem niečo robiť a rozmýšľam a nič ma nenapadne...

...že tam stojím, strašne sa bojím, že čo teraz a že - chcem urobiť niečo dobré, chcem mu dať tie náušnice, len ukáže na zem, aby som ich tam radšej položila... dávam dole moje veci, vidím, a je mi do plaču, myslím, že na to, že radšej neplakať, že to bude lepšie... (v hlase plač)

to, že myslím na to, že keď ma chcú znásilniť budem sa brániť, a ale neviem nič, len, len tam stojím....

...ležím na bruchu, niečo mám v ústach, akoby som mala zem, a pozerám sa dookola, a nikto tam už nie je a a mám pocit, že musím, musím odtiaľto rýchlo preč a idem, idem von z tej jamy...

...som na ceste v parku, vyzujem si topánky, vidím tú pani s ruksakom, a spadnem na zadok, už nevládzem ďalej ísť a myslím na to, že musím ísť ďalej, a neviem presne kam, a moje nohy sú špinavé a zima mi je, strašne ťažké nohy, ťažkú hlavu, a nos ma bolí strašne a čudný pocit v ústach, niečo, niečo ako železo, a cítim, že mám pokožku na tvári takú, mám niečo na tvári, lebo je taká vyschnutá...

...ako som v parku a kričia na mňa a počujem, že na Slovensku po slovensky, taký hlboký hlas mužský, ale začnem utekať, veľmi rýchlo, myslím na to, že odhodím kabelku, lebo určite chcú kabelku...

...ale už sú vedľa mňa , že - a chcem byť kľudná lebo mo-možno že to pomôže, že zostanem kľudná, zase ten istý hlas, ten hlboký sa spýta, že kam idem, najprv neviem odpovedať, najprv po maďarsky, ale potom ma napadne, že ježišmária, čo to chcem...že na fakultu, na skúšku, zase ten hlas, taký zvláštny, hlboký, no, neni to dobre počuť, a nechcem na nich ani pozrieť, lebo myslím na to, že radšej robím tak, akoby som si ich ani nevšimla, počujem, že dneska už nikam nepôjdeš, a zrazu mi je veľmi veľmi teplo okolo srdca a cítim, že ide do hlavy, stiahol sa mi žalúdok, začali sa mi triasť ruky, cítim bolesť tu na hlave...drží moje vlasy...

...veľmi veľmi prudké búšenie srdca až v hlave, som, ja neviem, či môžem plakať alebo nemôžem, čo mám robiť (plač v hlase)...

...neviem, jak sa dostať z toho von...že keby som zakričala, možnože by niekto tam bol, či môžem zakričať, či nie...potom sa rozhodnem, že radšej nezakričím, dám im všetko čo mám, že mám veľa peňazí v peňaženke, vyše dvetisíc korún, keď im to dám, určite ma nechajú na pokoji..

...stojím tam, je tam veľa smetí, chcem povedať, že mám peniaze, že im to dám, som v takom strese, že mi nenapadnú slová po slovensky (slzy) a zase počujem, ako mi roztrhnú blúzku, ...začnem plakať a počuť prasknutie látky...

dostanem jednu facku od toho nižšieho a neviem prečo, ale (plače) dám na tvár moje ruky, aby som nedostala ďalšiu, pozerám na ruky, sú krvavé, som strašne v strese, že zlomili mi nos...

...že do tej jamy - držia silno a neviem, vôbec nič ma nenapadne po slovensky čo by som mohla povedať, a keď tak na...brzdím topánkami lebo sa bojím, že spadnem na kolená, keď sme už dole kričí na mňa, aby som dala všetko dole, robím všetko aby ma nechali na pokoji a - (plač v hlase) dám, náušnice, aj peňaženku chcem...dám mu aj peňaženku a myslím, že to už je v poriadku, že to už skončilo, dostanem jednu facku a vôbec už nechápem a je mi strašne zle a bolí ma hlava aj tvár ma bolí na jednej strane a cítim, že odpadnem, tak ma bolí hlava a stratím rovnováhu, spadnem na zadok a, a, veľmi , veľmi také, tupá bolesť tu dole ...

...som videla fakultu, spolužiačky, ako sedím na lavici, nohy mám hore a nemám taký dobrý pocit, nechce sa mi tam sedieť, chcem ísť odtiaľ preč, hlava ma strašne bolí a nos a pocit uschnutých sĺz na tvári...a hladkajú ma a plačem, nič neviem povedať...

...sanitku som videla, že tam už mala som také dobré pocity, určite som dostala niečo, taká kľudná som, bolí ma ešte hlava, ale som taká kľudná..."

Hedvigu prekvapovalo, že na udalosti si nespomína priebežne ale v obrazoch a útržkoch, to je však častý jav. Pri spracúvaní psychotraumatických zážitkov sa spomienky často zjavujú v detailoch, v časových skokoch, a aj mozog ich spracúva takto.

Pacient nechá svojim myšlienkam voľný priebeh, celkom sa podvolí pocitom, čo pre mozog vytvorí možnosť, aby spracoval spomienky. Intenzívne emócie takto postupne vyhasínajú, spomienka zostáva, ale už nie je taká bolestivá. Po úspešnom spracovaní už dokáže rozprávať o udalosti, opisovať ju ako niečo, čo sa stalo v minulosti, a čo ho už v prítomnosti nestrháva do priepasti negatívnych emócií strachu, zúfalstva, bezmocnosti. To zlé je minulosť, ktorú má za sebou, teraz je silný, a je v bezpečí.

S Hedvigou sme tri razy pracovali metódou EMDR, prvé sedenie trvalo tri hodiny päťdesiat minút, druhé dve a pol hodiny a tretie poldruha hodiny. Na začiatku sme si ujasnili, čo ju najväčšmi zaťažuje. Povedala, že samotné prepadnutie, to, čo sa s ňou mohlo stať, kým bola v bezvedomí, a potom policajný výsluch - preto sme sa sústredili v prvom rade na udalosti okolo útoku.

Neskôr sa k týmto ťaživým udalostiam pridal ďalší negatívny zážitok, ktorý výsledky predchádzajúcich štyroch sedení takmer dokonale zničil, a veľmi negatívne zasiahol do postupne sa zlepšujúceho Hedviginho stavu. Dovtedy sa upokojovala, a aj keď sme ešte nezačali s cieleným spracovávaním traumy, vedela, že existuje riešenie a mala pocit, že je v dobrých rukách. Po vniknutí do ich bytu som ju však videl v ešte horšom stave ako pri prvom stretnutí.

hedviga_obalknihy_res_res.jpg

Text je úryvok z knihy Marie Vrabcovej, ktorá vyšla v slovenčine aj maďarčine.

 

knihaPrezentacia_res.jpg

FOTKY V TEXTE - TIBOR SOMOGYI

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 13 283
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 13 071
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 10 101
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 669
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 2 379
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 738
  7. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 494
  8. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 448
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 261
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 931

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Šéfka Bielej noci: Museli sme vysvetľovať, že nie sme rasisti

Festival vizuálneho umenia sa v Bratislave bude tretí raz.

Neprehliadnite tiež

Radšej pije ako rozpráva. Aki Kaurismäki nakrútil film roka

Európa vznikla na falošnej idei, hovorí. V kinách má skvelý film Druhá strana nádeje.

Šéfka Bielej noci: Museli sme ľuďom vysvetľovať, že nie sme rasisti

Festival vizuálneho umenia sa v Bratislave bude tretí raz.

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.