Samrát Upádhjáj, prvý po anglicky píšuci nepálsky autor, ktorý získal medzinárodné uznanie a nemálo literárnych cien, venoval román Budhove siroty ženám vo svojej rodine. A vedel prečo. Aj keď sa román tvári v prvom rade ako ľúbostný príbeh medzi sirotou Rádžom a dievčaťom z bohatej rodiny Nilu, dôležitejšími ako samotný dej sa postupne stávajú osudy žien, ktoré Rádžu obklopujú. Či už je to jeho matka, ktorá nechajúc ho ulici spáchala samovraždu, stará Kaki, ktorá sa ho ujala, mama Džamuna, ktorá postupne prepadá šialenstvu, alebo Nilu, ktorej postavu autor vykreslil hádam najlepšie.
Tieto ženy sú napokon dôvodom, prečo nemožno uveriť tomu, že by sa príbeh mohol skutočne odohrať napríklad v americkom Bloomingtone, kde autor teraz žije – aspoň nie v súčasnosti.
Všetky tieto úžasné a vášnivé ženy klesajú pod ťarchou zásad a predsudkov, ktoré na ich plecia kladie spoločnosť. Fatalizmus a ich odovzdanosť mužom, ako aj neustále hľadanie výhovoriek, prečo to má byť normálne, môže v človeku z inej kultúry vyvolať až rozhorčenie.
Autorovým zámerom určite nebolo, aby niekto Rádžu znenávidel. Podľa našich meradiel však zrádza postupne každého – starú Kaki, svoju adoptívnu matku, manželku, milenku.
Nemožno sympatizovať s arogantným mladým mužom, ktorý sa celé dni vyvaľuje v posteli, číta knihy a filozofuje o živote a politike, zatiaľ čo naňho zarába Nilu, ktorá sa po príchode domov rýchlo prezlieka do domáceho, aby navarila večeru (Rádža na to permanentne zabúda) a neskôr si k nemu líha, aby si splnila manželskú povinnosť. V americkom Bloomingtone by mu reálne hrozilo, že by si jedného dňa našiel pred dverami zbalené kufre.
Rušivým momentom románu – výnimku možno tvoria lingvistickí géniovia – je množstvo nepálskych výrazov, v ktorých sa čitateľ stráca. Zrejme tým chcel autor dopomôcť k lepšiemu precíteniu lokality, výsledkom je však listovanie v knihe vždy o niekoľko strán dozadu, kde bol výraz vysvetlený, keď ho použil po prvýkrát.
Podobne vyznieva i množstvo historických a politických faktov o Nepále, ktoré trochu násilne povsúval pomedzi dej.
Americký vydavateľ Upádhjája prirovnáva k ruským klasikom. Nilu však nie je nijaká Anna Kareninová a Káthmandu nie je Višňovým sadom. Toto prirovnanie sa bude zdať každému, kto aspoň zbežne pozná Tolstého, Dostojevského či Čechova, prinajmenšom prehnané. Napriek tomu sú Budhove siroty románom, ktorý sa oplatí prečítať. Nielen pre zvláštny štýl, s akým je napísaný, no aj pre exotickú atmosféru, ktorú cítiť z každej strany. Autor je neprekonateľný v opisoch krivoľakých káthmandských uličiek, domov, pachov a hôr, ktoré sa nad nimi zdvíhajú.
„Nepál nie je vhodným miestom na romantickú lásku,“ konštatuje jedna z postáv v románe. Ak je naša definícia romantiky zhodná s tou nepálskou, nad čím visí po prečítaní príbehu o Rádžovi a Nilu veľký otáznik, tak má, žiaľ, zrejme pravdu.
