Kniha, ktorá mu práve vyšla, hovorí o clivote dvoch banánov či erotike tekvíc. Fotograf PETER ŽUPNÍK sa často presúva po diaľnicach medzi Parížom, Prahou a Levočou. Pre fotografie však niekedy nevychádza ani zo svojej kuchyne.
Ako sa slovenský fotograf ocitne v Paríži?
Nešiel som tam pre prácu ani emigráciu. Čakali sme rodinu, tak som sa presťahoval z Prahy do Paríža a začal som tam viesť rodinný život. Fotil som veci okolo seba. Mal som čas pozorovať, fotky vyliezali samy. Stačí sa zastaviť a stíšiť sa.
Vaše korene siahajú viac na východ. Máte pocit človeka na hranici kultúr alebo sú takéto vyjadrenia len frázou?
Cítim sa iný. Pre Francúzov som stále nečitateľný, nemajú s nami skúsenosť. Pred dvadsiatimi rokmi ani nepoznali, kto sme, prešli demagógiou podobne ako my. Ale už v mladosti som mal pocit duševnej rozorvanosti, ako keby sa vo mne bili dva svety, svet otvorenej, nekonečnej pomalej Ukrajiny, domoviny môjho otca, a racionálny svet západnej kultúry, ktorý som zažil v Plzni, odkiaľ je moja mama.
Navštívili ste niekedy Ukrajinu?
Len raz. S otcom. Pred mojimi očami tam omladol o dvadsať rokov, zrazu tam patril. Otec z Ukrajiny mentálne neodišiel. Stále sníval a počúval Holos Ameriky v ukrajinčine. Keď prišli Rusi v 68. roku, vedel, že je zle. Jeho skúsenosti boli nedobré, mal strach. Keď som sa 24. novembra 1989 ženil, plakal a povedal mi: dnes sa pre mňa skončila druhá svetová vojna.
Zaraďujú vás medzi najpoetickejších tvorcov novej slovenskej vlny. Nie je poézia trochu únikom od reality?
Asi niekedy áno, ale viackrát som si uvedomil, že je pre mňa príjemnejšie, keď má moja fotografia pozitívnejšiu odozvu, že sa môjho obrázku ľudia nezľaknú. Takto nejako som nastavený, veľmi rád by som spôsoboval pozitívnu emóciu. Teší ma, keď je vo fotografii aj trocha humoru, tajomna a jemnosti.
Čo pre vás humor znamená?
Ľudia bez humoru sú absolútnou katastrofou. Vidím to aj v politike. Kde nie je aspekt sebairónie, je to utrpenie.
Podarilo sa vám v Paríži presadiť sa aj v komerčnej sfére?
Ani nie, asi som bol málo dôrazný, slabo som sa vedel predať. Táto sféra je navyše dosť striktne vekovo rozdelená. Vo Francúzsku je komercia na najvyššej úrovni. Vnímam tie fotky v podstate len ako konzument, ale často si hovorím: klobúk dole.
Cez čo poznajú Francúzi Slovensko?
Bežní ľudia ho spoznali vďaka našej topmodelke či niektorým športovcom. Adriana Sklenaříková bola neúnavná, opakovala, že je zo Slovenska, až som ju za to obdivoval. Urobila pre našu krajinu to, čo žiadny politik. Politici urobili Slovensku skôr negatívnu reklamu. Myslím, že každá kultúrna prezentácia Slovenska má vo Francúzsku zmysel, je to krajina, kde si ľudia radi pozrú dobrú výstavu, film či koncert.
Do akej miery sa pri fotografovaní spoliehate na náhodu?
Mám nos na to, kam sa oplatí ísť. Ťahá má to tam. Námety na fotografie sú rozhádzané všade okolo nás. Stačí len chodiť a pozerať. Ale keď bežíte, nič nevidíte.
Je to trochu aj filozofia vášho života?
Áno, je lepšie byť dlhšie na jednom mieste, a nie stále cestovať ako ja medzi Parížom, Prahou a Levočou. Pobyty v Levoči však priniesli svoje ovocie. Vznikli Moje oči v Levoči, cyklus o Spišskom hrade, a predminulé leto som nafotil Boží Spiš. Cez družobné kontakty Levoče som sa dostal do Litomyšle, kde som objavil nádherný kostol v dezolátnom stave, ktorý som nafotil tesne pred jeho rekonštrukciou. Už ma doň ani nechceli pustiť, zamkli ma tam a strážili dvaja mestskí policajti. Titul cyklu Z rozmlácenýho kostela som si požičal od Kryla, lebo je presný.
Vašou doménou je detail. Neskončíte nakoniec fotografovaním cez mikroskop?
Videl som úžasné veci nafotené cez mikroskop, ale pochopil som, že boli robené len technicky a že si fotografovia nevšimli možnosti, ktoré im tie obrazy ponúkali. Mojím mikroskopom je medzikrúžok. Už keď sa dostanem k objektom na dva-tri centimetre, začínam vidieť skvelé veci. V poslednom čase som veľa fotil na makro. Mám veľa vecí nespracovaných, možno z nich niečo vyjde. Fotografická práca je mojou najlepšou terapiou.
Na digitálnu fotografiu ste prešli len nedávno. Prečo?
Posledný film som dal do fotoaparátu v roku 2007. Stále túžim raz opäť zobrať do rúk mechanický Nikon. Vždy som si všetko spracovanie robil sám, aj komoru stále používam, mňa samého niekedy zaujímajú staršie veci, ktoré som nikdy predtým nezväčšil. Pri digitálnom fotoaparáte je veľké nebezpečenstvo, že vám poskytuje milión možností a potom musíte stráviť milión hodín pri počítači. Bez digitálu by som sa však už neuživil. No začal som menej cvakať a viac komponovať.
Podľa čoho sa rozhodujete, ktorá fotografia je dobrá?
Najväčší a najspravodlivejší rozhodca je čas. Každá doba má iný pohľad, teraz je doba farebných zväčšenín, ale neverím, že sa celkom stratí čiernobiela fotka, hoci to nikdy nebude komerčná masovka.
Prečo tak málo fotíte ľudí?
Sám neviem. Mám pocit, že iní to dokážu lepšie, že to nie je moja parketa. A možno mám aj obavu. Mne je trápne na človeka mieriť „zbraňou", keď už, tak ľudí fotím teleobjektívom, prípade fotím len náznaky postáv. Vo veľkomestách ma fascinuje mravenisko ľudí na verejných priestranstvách.
Keby ste sa sám mali zaradiť do štýlu, ako by sa volal?
Peter Župník? Ani veľmi nesledujem vývoj vo fotografii, aby som sa dokázal zaradiť. Celá moja tvorba je odrazom života, ktorý žijem. Ale viem z nej vybrať isté celky. Tridsať rokov sa točím v kruhu: krajiny, zvieratá, tajomné detaily...
Mali ste aj nejaké veľké vzory?
Moje najväčšie idoly boli, paradoxne, dokumentaristi či vojnoví fotografi. V jednom momente som však pochopil, že na to nemám, že moja povaha mi nedovoľuje ísť natvrdo do extrému. Aj keby som robil tento typ fotografie, nešiel by som cestou najbrutálnejších obrazov. Tie najdrastickejšie fotografie mi už nič nehovoria, v podstate ich obídem. Snažil by som sa to prerozprávať inak.
Je pre vás zábavnejšie hľadať erotiku v pomaranči ako v samotnom ženskom tele?
Ja ju nehľadám, ona odtiaľ vyskakuje. Mňa viac bavia skryté, nepriame náznaky. Navyše existoval František Drtikol, ktorý robil s nádherným ženským telom neprekonateľné veci. Možno aj preto nemám chuť ísť do podobných fotiek.
Robíte si poznámky, kedy ktorá fotografia vznikla?
Všetko si pamätám, každú jednu z nich: aké bolo počasie, akú som mal náladu, keď som to fotil, a to aj dvadsať rokov. Pri stlačení spúšte dochádza k zvláštnemu momentu, akoby som si privlastnil čosi, čo mi nepatrí.
FOTO - PETER ŽUPNÍK
