Hlavnými témami Paveseho tvorby sú izolácia, samota či zrada. Podľa denníkov sa mu utrpenie z osamelosti a nepochopenia nevyhlo ani v súkromnom živote.
Cesare Pavese bol jedným z najvýznamnejších talianskych básnikov a prozaikov 20. storočia. Denníky, ktoré sú dôkazom jeho talentu a citu pre umeleckú skratku, ako aj dokumentom utrpenia obyčajného človeka, vychádzajú v češtine pod názvom Řemeslo života šesťdesiat rokov po smrti ich autora.
Pavese vyštudoval v Turíne a v roku 1935 sa pripojil k antifašistickému hnutiu. Za svoju činnosť bol krátko zatknutý a neskôr poslaný do exilu v Brancaleone v Kalábrii.
CESARE PAVESE / ŘEMESLO ŽIVOTA
Tichá Byzanc, Praha.
Preklad Kateřina Vinšová.
Modelová žena
Vyhnanstvo ho odlúčilo od ženy, do ktorej bol zamilovaný a s ktorou sa plánoval oženiť. Jej vplyv na mladého básnika, ako to dokazujú listy a denník, ktorý si v tom čase začal písať, nebol práve najpozitívnejší. V každom prípade sa táto neobyčajná žena, ktorá autorovu schránku využívala na tajné aktivity komunistického hnutia, stala modelom pre mnohé ženské postavy v Paveseho novelách.
Pavese sa z tohto milostného sklamania nikdy nespamätal, ako ani z mnohých iných, o ktorých sa v denníkoch zmieňuje. Lásku v nich, ako aj vo svojej poézii a v novelách, nevyhnutne spája so smrťou. „Mým principem je sebevražda, nespáchaná, kterou nikdy nespáchám, pomocí níž si však hýčkám svou přecitlivělost.“ Napriek tomu si v roku 1950, krátko potom, ako dostal najprestížnejšiu taliansku literárnu cenu Strega, život zobral.
Vo svojich denníkoch sa venuje úvahám o poslaní literáta, o novom spôsobe písania, o novom type románu, prostredníctvom ktorého by bolo možné zachytiť realitu 20. storočia. Pavese sa tak nevyhnutne venuje problému literárneho jazyka, pričom jeho voľbu považuje u umelca za kľúčovú. Sám, ovplyvnený najmä vtedajšou anglo-americkou literatúrou, ktorej prekladaniu sa venoval, píše vo svojich novelách o mestskej strednej a robotníckej triede a chudobných sedliakoch, pričom používa ich špecifický jazyk.
Už nebudem písať
Nie náhodou Italo Calvino označil Paveseho deväť noviel za najbohatšie texty, pokiaľ ide o zobrazovanie sociálneho prostredia, ľudskej komédie, za spoločenskú kroniku moderného Talianska. Paveseho denníky sú preto zaujímavé z literárneho aj literárno-teoretického hľadiska, keďže v nich polemizuje s mnohými kritikmi, autormi a teoretikmi. Navyše sú písané s nesmiernym citom pre skratku, pričom niektoré záznamy sú samostatnými aforizmami.
Počas pätnástich rokov, ktoré jeho denníky mapujú, sa Pavese snažil bojovať s osobným zúfalstvom prostredníctvom hľadania viery, pokoja či podstaty literárneho umenia, a tým aj umenia žiť. Neustále sa vracal k svojim vydaným básňam, ktoré prehodnocoval, len aby dospel k záveru, že umelec bude vždy trpieť nespokojnosťou s vlastným dielom, jeho vnútorným neúspechom.
Pre Paveseho bolo písanie životom samotným. Preto posledné slová v denníku vyznievajú ako najkrutejšie rozhodnutie: „Už nebudu psát.“
