Už tri roky býva v USA. Pravidelne vystupuje v legendárnej Carnegie Hall, chcú s ňou hrať Bobby McFerrin, Lou Reed, Tom Waits či Laurie Anderson. Nikdy nebola taká slávna. „Z ponúk mám radosť, i z vypredaných sál. Ale otec mi vždy zdôrazňoval, že je dôležité byť dobrá, nie slávna," tvrdí hudobníčka a speváčka IVA BITTOVÁ.
Ako sa vám v Amerike býva?
„Som šťastná, že sa to takto vyvŕbilo. Ešte pred rokom nebolo jasné, či v Hudson Valley naozaj zostanem. Teraz som dostala zelenú kartu, teda pracovné povolenie, vzala som si pôžičku a zabezpečila domček. A syn Tonda získal plné štipendium na jednej z najlepších hudobných škôl v Amerike, na Bard College. Mám šťastie, že dostávam ponuky z celého sveta. Je teda praktické mať jedno zázemie americké a jedno české, z Moravy jazdím do Viedne a odtiaľ lietam po Európe."
Údolie rieky Hudson je rajom výletníkov, zberateľov starožitností i ľudí, hľadajúcich organické potraviny. Akých máte susedov?
„Výborných, a v podstate ich nevidím, žijú v lesoch. Bývam v mestečku, ktoré má asi šesťtisíc obyvateľov. Domy sú tam veľmi šikovne architektonicky riešené, stavajú sa na kopcoch, takže je od suseda k susedovi dosť ďaleko. Mám obľúbenú vychádzku na Burger Hill, taký malý kopček. Z neho sa pozerám na krajinu a pod sebou mám namiesto hladiny mora hladinu lesov. Pred dvoma mesiacmi sa tu vydávala Chelsea Clintonová, blízko nás je Hyde Park, kde mal letné sídlo Roosevelt. Každú jeseň, čo je tu najkrajšie obdobie, sem už dve storočia chodia maliari."
Ako ste sa dostali práve sem?
„Oblasť rieky Hudson som spoznala v roku 2003, keď ma do New Yorku pozvali na rolu Donny Elvíry v avantgardnom naštudovaní Mozartovej opery Don Giovanni. Nechcela som bývať v takom obrovskom meste, stačilo mi dochádzať do New Yorku len občas, a tak som produkcii vysvetlila, že by mi neprekážali ani dve hodiny cesty vlakom. Jazdila som nakoniec na skúšky požičaným autom a spomínam si, že som raz cestou povedala synovi: Tu by sme mohli raz tak rok bývať. Splnilo sa nám to."
Čo presne bude syn študovať?
„Hudobnú skladbu. Lenže oni chcú študentov vybaviť tak, aby mali široké vzdelanie, nakoniec prezident Bart College Leon Botstein je zároveň i dirigent vo Fisher Centre, čo je obrovská koncertná hala. Takže Tonda teraz študuje Platóna, musí čítať Bibliu, písať eseje v angličtine, tá škola má ozaj veľký záber, je to pre neho náročné."
Americké publikum dokáže originálnych umelcov oceniť...
„Pre mňa je americký pohľad na svet nesmierne inšpirujúci, akoby som znovu študovala na vysokej škole, tentoraz vynikajúcej. Snažím sa ísť ozaj na maximum. Znovu a znovu si uvedomujem, že práca, ktorú v Amerike odvádzam, má zmysel."
Zostanete tam?
„To nie je v rovine zostanete - nezostanete. Kým budem zdravá a schopná hrať na koncertoch, budem cestovať. Tak prečo by som vyhadzovala peniaze za prenájom, keď môžem bývať vo vlastnom? Domček pri New Yorku je ideálny model. Navyše som rada, že mám mladšieho syna ešte pri sebe. A mám tu absolútny pokoj na prácu."
V Česku ste ho stratili?
„V podstate áno. V Lelekoviciach, keď príde autobus, zastaví mi priamo pod domčekom a cestujúci sa nám dívajú priamo do jedálne. V Hudson Valley bývam uprostred lesa, úplný pokoj, nehrozí, že by ho niečo narušilo. V Amerike navyše fungujú zákony, ktoré ľudia dodržujú, to sú také zásadné veci, ktoré mi prinášajú pokoj a uspokojenie."
Hovorili ste o pracovitosti, ktorá sa v Amerike cení. Ale vašu sústredenosť vždy oceňovali aj českí kritici.
„Ale teraz cítim väčšiu zodpovednosť. Nechcem tu stratiť vydobyté pozície. Hrám každý rok v Carnegie Hall, spolupracujem podľa mňa s najlepšími americkými muzikantmi. Vlani ma napríklad oslovilo husľové kvarteto z Los Angeles, volajú sa Calder Quartet, podľa mena španielskeho maliara. Sú to mladí, talentovaní a dnes už úspešní ľudia, vlani sme začali skúšať, vo februári už zasa máme vystúpenie v Clevelande. Pracujem s nimi rada, rovnako ako trebárs so Škampovým kvartetom v Česku, to sú tiež ľudsky i muzikantsky výnimoční ľudia. Vzala som si na seba bremeno práce v zahraničí, musím pracovať. Dobré je, že už sa nehanbím za svoj štýl, ktorý nebol v Česku nikdy ľahko stráviteľný. Spomínam si, že pri mojich prvých českých koncertoch sa ľudia smiali, na koho že sa to prišli pozrieť. Občas som sa pýtala sama seba, či som na správnom miesto v správnom čase. To už neriešim."
Neradili vám ľudia, aby ste len spievali a prestali k tomu hrať na husliach?
„Mnohokrát, dokonca i príbuzní. Ale inštinktívne som podobné rady nikdy neprijala, veci sa nedajú takto zjednodušovať."
Zdvihlo sa vám v Amerike sebavedomie?
„Rozhodne, lepšie a ľahšie nadväzujem aj priateľské vzťahy. Napríklad sa usmievam na vedúceho pošty, a on sa na mňa tiež usmieva. Musíte do tejto krajiny niečo prinášať, niečo vyžarovať - potom sa vám bohato odmení."
Necítite sa tam trošku sama?
„Mne to neprekáža. Keď potrebujem ľudí, radi ma prijmú, často jazdím do Európy. Táto otázka je v podstate bezpredmetná. Nabažím sa priateľov, vybavím si veci a môžem sa vrátiť naspäť do ticha hudsonského domčeka."
Musíte mať predsa desiatky ctiteľov...
„Mám, veľmi veľa. Ale nevyzerá to na žiadny vzťah, na nič nové v mojom živote. Mňa hudba tak baví, že je to pre mňa zároveň liek. Je mi, samozrejme, občas smutno, keď cestujem a stále jazdím sama, ale publikum mi energiu zasa vracia. Viem, že musím na druhý deň naštartovať a ísť ďalej, nesmiem sa zastaviť a fňukať."
Váš spôsob života vyžaduje veľmi veľkú samostatnosť.
„Tak som si to nastavila. Nemám agenta, len svoj diár. Koncerty si dohováram sama, mám to šťastie, že mi ponuky prichádzajú, nemusím sa nikomu doprosovať. Len si musím všetko zorganizovať tak, aby som to zvládala. Teraz som bola zasa týždeň v Čeladnej, kam jazdím rada do rehabilitačného centra, bola som v mrazáku i v saune, dala som si masáže, zábaly, snažím sa preventívne o seba starať, aby som bola schopná čo najdlhšie pracovať. Keď som na turné, stávam sa vegetariánom, už takmer nejem mäso."
So Škampovým kvartetom pravidelne hráte Janáčka, nedávno v Brne a v britskom Leedsi. Ako je Janáček prijímaný v Amerike?
„Američania nie sú takí úzkostliví v interpretácii klasických diel, skôr viac vnímajú melodickosť a harmóniu, ktorú Janáček má. Nenasadzujú na neho kŕčovite nejaké kritériá typu 'takto sa to má hrať'. Oceňujú proste na českých klasikoch to krásne - rovnako ako u Dvořáka, Martinů a Smetanu. Nadšene prijímajú východoeurópske vibrácie a našu špecifickú melodiku, rešpektujú a uznávajú nás. Aj keď počúvam americké stanice s klasickou hudbou, české mená tam často padajú."
Taká slobodomyseľnosť a neupätosť vás baví?
„To viete, že áno. Je to nesmierne inšpirujúce, nové. Môj syn Toník prišiel do Ameriky ako pätnásťročný, za rok bol z neho úžasný klavirista, má rád džez i klasiku, na ňom vidím, že si nevymýšľam, že Amerika má zásadnú kultúru, ktorá nás oboch obohacuje, že žiť tu má zmysel. Som rada, že som ho vzala so sebou, na ňom som jasne videla, čo s ním táto krajina robí, akoby sa mu roztiahli krídla."
A vám?
„Mne tiež. Ako sa hovorí, doma nie je nikto prorokom. Teraz čítam krásnu knihu Bélu Bartóka, ktorý to nemal v Maďarsku vôbec ľahké, a potom, keď prišiel do Ameriky, stretol sa s oveľa väčšou priazňou. Nie že by som sa s ním chcela porovnávať, ale práve pri Bartókovi som pochopila, že sa človek nemusí držať vopred danej cesty. Teraz v Česku som odohrala Bartókove duetá a práve Janáčka - a experti hovorili: Bittová s tým Škampovým kvartetom, veď to vôbec nie je Janáček! Nehrám totiž presne to, čo klasici zapísali do nôt. Ale veď i Janáček a Bartók chodili po dedinách a zapisovali si, čo tam ľudia spievali, čo počuli, tak prečo by sme do ich hudby nemohli zasa spätne zasahovať? Ale nechcem, aby to vyznelo, že sa obhajujem. Možno sa niekto niekde niekedy bude pokúšať o interpretáciu mojich šialeností s husľami a hlasom a experti budú zasa hovoriť: Toto nie je žiadna Bittová!"
