Slovenská národná galéria si dala náročnú úlohu. Výstava Maľba po maľbe prostredníctvom takmer tridsiatich umelcov zaznamenáva desať rokov maľby u nás.
„Maľujem preto, že musím a nemôžem inak. Je to ako droga a som od nej závislý,“ hovorí výtvarník Ján Vasilko. Hovorí to celkom jasne a priamočiaro. O jeho slovách sa môžete presvedčiť na aktuálnej výstave Maľba po maľbe, ktorá predstavuje v Slovenskej národnej galérii stav našej súčasnej maliarskej scény.
A ak sa vám niektoré z malieb zdajú predsa len nejasné či menej presvedčivé, v katalógu je to napísané čierne na bielom, našťastie.
Otázka alebo odpoveď?
„Prečo maľuješ?“ Tak znela jednoduchá otázka pre každého z takmer tridsiatich vystavujúcich umelcov. Diela zväčša mladej generácie sú prehliadkou slovenskej maľby po roku 2000.
„Hm.. tak mi to ostalo z detstva... nechce sa mi toho vzdať... reagovať na svet čiarou a farbou je pre mňa zábavné a meditatívne,“ odpovedá Paula Chrenková.
Ako hovorí kurátorka Alexandra Kusá, „dnešná maľba sa nesnaží vyjsť len zo svojho aktuálneho fyzického zviazania s dvojrozmernou plochou, rámom, technikami maľby i postupmi maliarskeho zobrazovania, ale aj z očakávaní, ktoré sú na ňu kladené historicky.“
Nechajme teda históriu históriou. Maľba prežíva prajné obdobie. Tiež by sme sa mali pýtať prečo. Čím častejšie, tým lepšie.
Papier unesie veľa
„Tvorbu nechápem ani politicky, ani sociálne, ale ako bezprostrednú demonštráciu ľudskej slobody, v ktorej sa nepotrebujem usilovať o múdrosť, lebo som sám pred sebou. Skutočné je to, čo vidím a čo sa predo mnou zjavuje,“ hovorí Juraj Kollár.
Ak pôjdete v správnom smere jazdy po druhom a treťom poschodí SNG, k jeho Bráne, Rannej krajine a sérii Róberta Bielika, prídete úplne na koniec. K tomu, čo je „skutočné“, sa snáď dostanete aj skôr.
Kým výstava je tematicky zameraná, katalóg je prehľadovým. Uvádza aj iné diela vystavujúcich autorov (hoci ich farebnosť sa značne líši od skutočných) a definuje ich postavenie na našej scéne. Na stenách galérie im už nepomáha nič, žiadne barličky, iba reč, ktorou sa rozhodli rozprávať (alebo aj mlčať).
Každý kope za seba
To, že vedľa fyzických diel nestoja písomné výpovede výtvarníkov, je samozrejmé. Rozšírené popisky udávajúce informácie o výtvarnom vzdelaní a aktuálnom pôsobení sú, najmä pre tých, ktorí sledujú dianie okolo „škatuľkovania“ bratislavských ateliérov, úsmevné. Medzi už etablovanými umelcami sú zastúpení aj mladí absolventi. Fakt, že ich diela boli vybrané, snáď svedčí o tom, že majú na súčasnej scéne čo povedať. Alebo nie? Dá sa vôbec hovoriť o posledných desiatich rokoch, keď sa ten posledný ešte ani neskončil?
Erik Binder si v jednej z miestností urobil na tri týždne ateliér. Vznik „Maľby po maľbe“, podľa ktorej sa volá celá výstava, je zaznamenaný aj na videu. „Maľbe sa venujem z iných dôvodov ako umeniu. Plochu, na ktorej hľadám, ladím, driapem a hladím obraz. Obraz ako vysielanie... Menia sa relácie, programy aj hudba. Niekedy punk, niekedy funk... niekedy dialóg a niekedy death mental nekrológ,“ hovorí.
Prázdne spreje, cigaretové špaky a tenisky majú evokovať reálnu stenu ateliéru, ktorá ostáva po maľbe. Vystihuje to zámer, ktorým sa dá nazerať na maľbu ako na „tému, nástroj aj médium“, hovorí spolukurátorka Lucia Gregorová. Potvrdzujú to aj šaty ušité z malieb Doroty Sadovskej, druh inštalácie, maľby či objektu Denisy Lehockej, diela Emőke Vargovej využívajúce pauzáky, fóliu, či svietiace plátno Martina Sedláka, ale ako hovorí Gregorová, dôležitá je „výpoveď“.
„Maľba je pre mňa vždy výzvou, pretože neviem, či ju dám,“ píše výtvarníčka Lucia Dovičáková. Slová Kusej sú podobné: „Maľba sa stále považuje za akési umenie v umení, ktoré aj v tomto digitálnom veku nesie punc dotyku ruky autora.“
Aspoň „debili“ sa bavia
Na výstavu sa dostali aj dvaja „debili“. Amatéri, vyštudovaný lekár a filozof, ktorí sa umením a maľovaním „celkom otvorene bavia.“ SNG ich vyzvala na účasť, lebo prečo si nepriznať, že nielen maliari maľujú.
V inštitúciách, akou je Národná galéria, sa zvykne kráčať pomaly. V tomto prípade to platí dvojnásobne. Ak by ste išli prirýchlo, mohlo by sa stať, že sa vás v tomto digitálnom veku maľby nedotkne takmer nič, ale prečo si to nepriznať.
Súčasťou Binderovej inštalácie je katalóg súťaže Maľba organizovanej už piaty rok Nadáciou VÚB. Súťažné diela sú hneď vedľa veľkorysej prehliadky Maľba po maľbe s logom rovnakého sponzora. Katalóg bol pokrstený červenou farbou z plechovky Campbellovej polievky, ktorú SNG už tento rok využila na zviditeľnenie BLAF-u (Bratislava Art Festivalu). Tentokrát však bola polievka priveľmi horúca a z BLAF–u už zostal iba blaf. Akoby sme niekomu vinšovali k decembrovým narodeninám v júli.
Erik Binder: Maľba po maľbe (Pomaľbo), inštalácia in-situ 2010
Marko Blažo: Lolita, 2003
Michal Czinege: Veľká hlava, 2005
Lucia Dovičáková: Šatová zástera, 2009
Jarmila Džuppová: Luster a klavír, 2010
