„Jen popelníku závidím, v jakým řádu drží si svý vajgly pohromadě,“ spieva sa v jednej skladbe The Plastic People of the Universe. Táto „samozrejmosť“ fajčiarskych kompozícií, akou je aj pohľad na pootvorený kváder škatuľky so zoradenými cigaretami - valcami, miznutie ich hmoty pri fajčení či obhorené zápalky, odjakživa fascinuje Viktora Karlíka.
No to je len predohra k tomu hlavnému, čomu sa kniha tohto pražského výtvarníka venuje. Jej názov je Světla města (vydala Společnost pro Revolver Revue), rovnako vecný ako u jeho predošlých kníh (Černé práce, Ruce básniků, Památník či Linolea), a k tým svetlám rozhodne patrí aj cigareta. Svetelný bod, ktorý v nočnom meste hlási človeka.
To je fakt, ktorý Karlík (inak dlhoročný nefajčiar) len konštatuje, podobne ako inú, určite všeobecne prijateľnú a nenapadnuteľnú skutočnosť, že svetlom mesta môže byť aj pekné dievča. Ale tiež blesk, prichádzajúci bez príkazu človeka.
Hlavné slovo však patrí lampám. Autor sa motívu pouličnej lampy vo svojej výtvarnej tvorbe venuje vyše desať rokov, objavuje sa v jeho grafikách, maľbách i plastikách. Nadchýna sa pravidelnými líniami i náhodnými zostavami svetelných bodov pri pohľade na nočnú krajinu, považuje lampu za kráľovnú mestského mobiliáru a priznáva sa k myšlienke postaviť Pomník nočným svetlám mesta.
Ten nesporne tvoria desiatky zobrazení lámp v tejto knihe. Očaria geometrickými konštrukciami (lampa matka a lampa dieťa) a potešia vtipnými nápadmi („často som sa bavil predstavou pouličnej lampy, nakúkajúcej do bytu“), no pritom nevtieravo, ale neprehliadnuteľne zdôrazňujú svoju spolupatričnosť k životu mesta.
Mestské komponenty Karlíka vždy inšpirovali, a tak sú v knihe aj pripomienky jeho dávnejších odtlačkov kanálových príklopov („robil som ich v noci pri svetle pouličných lámp“). Nečakané tematické odbočky vedú tiež ku Karlíkovým obľúbeným komínom, kde svojsky vyriešil osvetlenie ich dutín. Ako inak, ikstou variáciou lampy.
Autor sa tak opäť predstavuje ako vnímavý pozorovateľ zdanlivo všedných vecí svojho „centra periférie“, pričom neraz zobrazuje jeden motív až v trojitom spracovaní ako obraz, linoryt a objekt.
Svojou umeleckou všestrannosťou sa Viktor Karlík predstavil už v 80. rokoch, Spolu s Jáchymom Topolom a Ivanom Lamperom založili undergroundovú Revolver Revue, kde je výtvarným i píšucim redaktorom dodnes, v revolučných novembrových dňoch stál pri vzniku časopisu Respekt.
A tak Karlíkovu vetu, ktorá je vari jedinou „výhradou“ k jeho osudovým lampám, možno vnímať aj ako charakteristiku umelcovho životného názoru: „Být lampou, toužil bych svítit i jinam, než mi určil inženýr.“
