Slovenskému publiku sa po prvýkrát počas štyridsaťročnej kariéry predstavil svetoznámy tenorista Plácido Domingo.
Kto sa prebil vo štvrtok večer v Bratislave nepríjemnou dopravnou zápchou a nevzdal to ani po zmätočnom pobehovaní v areáli Incheby, hľadajúc neprehľadne označené vchody do objektu, odnášal si z koncertu Plácida Dominga pôsobivý zážitok.
Všetko, za čo ho milujú
V porovnaní s José Carrerasom, ktorý pred pár rokmi poslucháčov v bratislavskom Istropolise mierne zaskočil introvertným piesňovým repertoárom, Domingo naplnil očakávania širokého publika. Vystúpenie vystaval v duchu niekdajších koncertov Troch tenorov.
V prvej – opernej – časti volil výrazovo dramatický repertoár, vyhýbajúc sa exponovaným výškam. Dokonca si spravil výlet do susedného fachu, keď namiesto tenorového Andreu Chéniera z rovnomennej Giordanovej opery ponúkol barytónového Gérarda a zo záletného Verdiho Vojvodu presedlal na milujúceho otca Rigoletta. Exkurzom mimo obvyklý repertoár bola tiež ária Siegmunda z Wagnerovej Valkýry - diela bayreuthského čarodejníka totiž Domingo na divadelných javiskách nikdy nespieval. No hoci jeho (už za mladi objemný) hlas vekom oťažel, je stále krásny a znelý, schopný strhujúcej gradácie.
Po prestávke si publikum užilo známe operetné melódie Franza Lehára, tradičné vianočné piesne a najmä nádherné čísla zo španielskych romantických zarzuel. V nich Domingo predviedol všetko, za čo ho fanúšikovia milujú: bohatstvo emócií, mäkký zamat hlbokej polohy, sladkú lyrickú kantilénu, aj útočný akcent dramatických výšok.
V rodinnej atmosfére
Hlavnej hviezde večera výborne sekundovala argentínska sopranistka Virginia Tola. Víťazka Domingovej súťaže Operalia z roku 2000 predviedla svoj sýty, technicky istý, výrazovo spontánny mladodramatický soprán v áriách zo Charpentierovej Louise, Catalaniho La Vally, či ako (v našich končinách netradične dramatická) Gilda z Verdiho Rigoletta.
Šarmantná speváčka však nebola jediným Domingovým hosťom. Ten je známy ako rodinne založený človek – a kedy inokedy majú byť najbližší spolu, ak nie na Vianoce? Po prvýkrát na európskom kontinente teda pozval na pódium syna Plácida Dominga juniora (1965), aby jednu z vianočných piesní venovali pani Domingovej, sediacej v hľadisku Incheby.
Rodinnú i vianočnú atmosféru umocnil záverečný bonbónik série prídavkov – obľúbená koleda Tichá noc, ktorú maestro spoločne s publikom zanôtil v peknej slovenčine.
