Jozef Jankovič pri soche Medzipriestor (kameň, bronz, 2001) na svojej výstave v bratislavskej Galérii Z.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
i 1989, keď jeho tvorba získala všeobecnú pozornosť.
Jozef Jankovič je pútnikom po vlastných príbehoch. Po príbehoch, na ktoré tlačí ťarcha súčasnosti. Ponúkajú istotu výtvarnej stálice, ale predsa znepokojujú. „Predovšetkým sú však príbehom o človeku,“ povedal v rozhovore pre SME Jozef Jankovič.
K nim patrí aj autorova súčasná výstava v bratislavskej Galérii Z v Zichyho paláci predstavujúca kolekciu 29 obrazov a jednu komornú plastiku z posledného obdobia. Výstava potrvá do konca júna, potom bude výber z nej reinštalovaný v Galérii Magni v Ostrave.
Zašpiniť sa životom
Výstava s názvom Transformácie, ktorú uviedla Katarína Bajcurová, ponúka pohľad na sochára v jeho plošnejšom rozmere. Sám autor nazval obrazy sochárskou maľbou alebo farebným nízkym reliéfom. Maľba išla vždy súbežne so sochárskou tvorbou, pričom vždy spracúvala potenciálne motívy pre možné plastické realizácie. V súčasnosti sú však obrazy aj dôsledkom životnej situácie. Jozef Jankovič sa obdivuhodne dostal zo zdravotných problémov spred piatich rokov, no sám vie, že „veľkým veciam je už koniec a na lešenie by som už nemal ísť“.
Jedna z najväčších autorít slovenského umenia druhej polovice 20. storočia tvrdí, že jediné, o čo mal záujem, je pochopiť seba samého a prostredie, v ktorom žije. Aj jeho Transformácie sú o dialógu. „Snažil som sa komunikovať s dielami umelcov geometrickej abstrakcie, konštruktivizmu alebo minimalu – či už je to Lohse, Albers, alebo Malevič. Ich prevažne jednoduché čisté, geometrické formy sa snažím prerozprávať vlastným jazykom a poľudštiť ich. Alebo ako hovorím, zašpiniť ich životom.“
Umenie ako životný štýl
Leitmotívom tvorby Jozefa Jankoviča je ľudská figúra, ktorá sa prevažne interpretuje ako symbol existenciálnych pocitov. Človek je u neho stredobodom všetkého diania. Bezbrannou obeťou rôznych manipulácií i agresií a zároveň aj ich páchateľom.
„Prešiel som rôznymi stupňami vývoja, no figúra najlepšie vystihovala pocity a spôsoby manipulácie, ktorým som bol v živote vystavený a s ktorými som sa musel vyrovnať,“ hovorí umelec, ktorý pôsobí ako profesor na katedre sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. „Inú možnosť som nemal. Keďže sa neviem verbálne tak zdatne vyjadrovať, zostávala mi len výtvarná aktivita.“
Umelecká tvorba sa pre neho stala životným štýlom. Aj v časoch nepriazne bol presvedčený, že to, čo robí, má zmysel. Navyše, umenie ho stále baví.
„Keď sa z umenia stane povinnosť, stráca zmysel a stane sa len prostriedkom na obživu. Je mi smutno, keď vidím ako trhový mechanizmus likviduje množstvo kolegov, ktorí prechádzajú k reklame a neuvedomujú si, že ide o tie isté mechanizmy ako v minulom režime. Nič podstatné sa nezmenilo. Výtvarné umenie zostalo supermenšinovým žánrom pre úzky okruh ľudí. Výtvarná obec je, žiaľ, atomizovaná. Neschopná primeranej reakcie na súčasnú situáciu.“
Mimo vzorca kurátorov
Dielo Jozefa Jankoviča je zastúpené v zbierkach najprestížnejších svetových i domácich galérií a múzeí. Je vo viedenskej Albertine, v Národnom múzeu súčasného umenia v Soule, ale aj vo voľnom priestranstve parížskej futuristickej štvrti La Défense.
Roku 1995 reprezentoval Slovensko na Bienále v Benátkach sochárskou kompozíciou Koniec jednej paradigmy. Vo Frankfurte nad Mohanom sa pred dvomi týždňami začalo európske bienále súčasného umenia Manifesta IV a v sobotu v Kasseli Documenta XI. Ako sa pozerá Jozef Jankovič na tieto veľké prehliadky?
„Zdá sa mi, že v poslednom čase je to viac exhibícia kurátorov, ktorí vytvárajú z umelcov a ich diel len stavebné prvky vlastnej kompozície – akúsi multikoláž. Veľkých kurátorov, akými sú Pierre Restany, Harald Szeeman, Achille Bonito Oliva a Rudi Fuchs, ktorí ovplyvňovali vnútorné pohyby umenia, je čoraz menej. Samozrejme, môžem uprednostňovať niečo, čo sa nemusí javiť ako to najdôležitejšie. Môže sa ukázať, že zaujímavejšia bola iná časť myslenia a tvorby. Preto som rád, keď sa niekto snaží z mojich prác urobiť iný výber akoby bol môj.“
