Michal Dyttert a Beáta Oravcová už z televízie odišli - STV a jej problémy tu však zostali. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Zákon síce ustanovil Radu STV, ale dal jej iba jedinú faktickú dvojprávomoc - navrhovať vymenovanie a navrhovať odvolanie riaditeľa. Radu volil parlament, a tak jej zloženie zodpovedalo momentálnej väčšine v Národnej rade. Vždy, keď nová vládnuca väčšina zatúžila po zmene na čele televízie, vymenila členov rady a tí navrhli odvolanie starého ústredného riaditeľa a vymenovanie nového. Preto má STV po novembri 1989 už jedenásteho šéfa.
Kam až môže viesť falošná hra na verejnoprávnosť, ukážkovo predviedla tretia Mečiarova vláda.
Dedičstvo po Kubišovi
Najsmutnejšiu éru v dejinách STV odštartovala slávna veta predsedu HZDS z roku 1994, ktorou zdôvodnil, prečo odvoláva ústredného riaditeľa Stadtruckera: „Čo z toho, že nám bol blízky a politicky poslušný. Ukázal sa ako neschopný. Nemáme preto právo ho tam držať.“ „Neschopného“ Stadtruckera potom vystriedali všetkého schopní riaditelia Darmo a Kubiš.
Predovšetkým desiaty porevolučný riaditeľ Igor Kubiš bol stelesnením všetkého, čím funkcionár verejnoprávnej ustanovizne nesmie byť. Televízia sa pod jeho vedením stala straníckym médiom, ktoré porušovalo nielen všetky zásady verejnoprávnosti, ale aj slušnosti a objektívnosti. Vtedajšie vedenie zmenilo STV na mimoriadne tupý a primitívny nástroj propagandy HZDS. V hlavnej „spravodajskej“ relácii STV sa objavovali komentáre útočiace na politických protivníkov hnutia, na hlavu štátu i na Európsku úniu a NATO. Zamlčiavali sa v ňom alebo skresľovali fakty, používali sa evidentné dezinformácie.
Pretože kubišovské vedenie vo svojej činnosti odhodlane pokračovalo aj po voľbách v septembri 1998, väčšina verejnosti s úľavou prijala, keď nové vládne strany dospeli k dohode, ako urobia zmeny v Rade STV.
Účelovou novelizáciou zákona sa ukončilo jej funkčné obdobie, aby parlament mohol zvoliť nových členov rady. Všeobecne sa to považovalo za nutné zlo, ktoré predchádza zásadnej zmene - prijatiu nového zákona o verejnoprávnej televízii, odpolitizovaniu Rady STV, vytvoreniu legislatívnych, majetkových, organizačných a koncepčných predpokladov, aby aj na Slovensku mohla televízia fungovať verejnoprávne. Nič z toho sa nestalo skutočnosťou.
Bezradná Rada STV
Voľba členov Rady STV v novembri 1998 sa od mnohých predchádzajúcich volieb odlišovala vo dvoch ohľadoch - poslanci do nej vybrali aj zástupcov opozičných strán a niektoré vládne subjekty si „osvojili“ personálne návrhy, s ktorými prišli profesijné organizácie. Tak sa stali členmi rady herec Bučko, novinár Gembický a režisér Luther.
Nová rada navrhla parlamentu, aby na post ústredného riaditeľa zvolil Milana Materáka. Zohľadnila pritom aj skutočnosť, že sa jeho koncepcia budovania verejnoprávnej STV mala obohatiť o námety, ktoré ponúkala Únia slovenských televíznych tvorcov. Práve ľudia z únie boli prví, kto po nedorozumeniach a nezhodách s novým vedením z televízie odchádzali.
V marci 2000 nespokojnosť nestraníckych členov rady s prácou nového riaditeľa a s tým, že sa mu nepodarilo inštitúciu stabilizovať, vzrástla do takej miery, že navrhli jeho odvolanie. Pretože neprešiel ani ich opakovaný návrh v októbri 2000, Radu STV opustili páni Bučko, Gembický a Luther. Namiesto nich prišli stranícki kandidáti. Čo bol faktor, ktorý ešte zvýšil politickú „vnímavosť“ Materákovho vedenia voči vládnym činiteľom.
Keď vláda chce, môže
V apríli 1999, v čase volebného moratória pred druhým kolom prezidentských volieb, premiér Dzurinda vystúpil vo verejnoprávnej televízii a rozhlase. Okrem výzvy, aby občania prišli voliť, v príhovore zazneli aj vety v prospech jedného kandidáta a v neprospech druhého. Na rozdiel od rozhlasu, ktorý premiéra požiadal, aby ich z vystúpenia vypustil, STV nechala predsedu vlády, aby porušil volebné moratórium, za čo dostala miliónovú pokutu.
V júni 2001 STV pozvala do relácie O päť minút dvanásť premiéra Dzurindu a predsedníčku SNS Malíkovú. Predseda SDK a SDKÚ trval na tom, aby namiesto Malíkovej bol jeho partnerom v diskusii pán Fico, predseda Smeru. Televízia jeho žiadosti vyhovela, moderátori relácie, vedenie spravodajstva i šéfovia televízie akceptovali žiadosť predsedu vlády a ani Rada STV k tomu nezaujala stanovisko, iba odporučila, že je potrebné určiť pravidlá prezentácie činiteľov a strán na televíznej obrazovke.
V novembri 2001, v čase moratória pred voľbami do regionálnych parlamentov, STV odvysielala priamy prenos z hodiny otázok v Národnej rade. Premiér Dzurinda tam čírou náhodou odpovedal na 18-krát položenú otázku jedného poslanca, aký význam majú voľby do VÚC… Priamy prenos nariadil štatutárny zástupca riaditeľa Materáka, samotný riaditeľ tvrdil, že o ničom nevedel.
Aj keď tieto prešľapy neboli natoľko závažné ako incidenty z čias Igora Kubiša, predsa len dosvedčujú, že vládna garnitúra má možnosť, aby účinne ovplyvňovala dianie vo verejnoprávnej STV. A že iba od vládnej garnitúry záleží, ako ďaleko v tomto ovplyvňovaní hodlá zájsť.
Epizóda z úpadku
Keď v Čechách redaktori spravodajstva s účinnou pomocou verejnosti bojovali proti snahám o stranícke ovládnutie vysielania ČT, na Slovensku sa diskutovalo o podobe nového zákona, ktorý by posilnil a stabilizoval verejnoprávny charakter STV.
Návrh zákona predpokladal, že do 15-člennej Rady STV zvolí parlament siedmich zástupcov z osôb, ktoré navrhnú politické strany, a ôsmich vyberie z ponuky, ktorú zostavia občianske a profesijné organizácie. Zriadiť sa mala aj Dozorná rada STV, ktorá by dostala právo a možnosť kontrolovať finančné toky v televízii. Ďalšie zmeny sa týkali jej majetku a možnosti, aby s ním mohla nakladať ako samostatný subjekt, lebo televízia hospodári so štátnym majetkom.
Návrh zákona sa však v druhom čítaní vrátil predkladateľovi, ministerstvu kultúry, na dopracovanie. Tak sa stalo, že jediná zmena, ktorú politická garnitúra odvolávajúca sa na program zmeny v STV za tri roky vykonala, bola výmena osôb na dôležitých postoch.
Vládnuca väčšina, ktorá mala vylúčiť akúkoľvek možnosť, aby sa mohla televízia zneužívať tak ako v období 1994 - 1998, a nezvratnosť tejto zmeny potvrdiť hoci aj ústavným zákonom, svoju početnú prevahu v parlamente nevyužila. So skutočnou transformáciou televízie na verejnoprávnu inštitúciu sa fakticky ani nezačalo. Uplynulé funkčné obdobie bolo udržiavaním dlhotrvajúceho neudržateľného provizória, počas ktorého sa programová a hospodárska situácia v STV ešte zhoršila.
Po septembrových voľbách môže nová parlamentná väčšina zopakovať postup dnešného vládneho zoskupenia. Účelovou novelizáciou zákona ukončiť funkčné obdobie dnešnej Rady STV, vybrať jej nových členov a obsadiť najvyššie miesta v STV svojimi ľuďmi. Existenčná kríza televízie v Mlynskej doline by tak pokračovala aj v ďalšom funkčnom období. Odchod dvoch moderátorov diskusnej relácie a dvoch redaktoriek spravodajstva z STV sa tak stane len drobnou epizódou v histórii katastrofálneho úpadku STV.
Autor: Marian Leško
