Urobiť rozhovor s dieťaťom nie je bežná vec. Ale Vianoce sú časom výnimočných momentov.
Ako ti zišlo na um začať písať román?
Keď som raz bola chorá, nudila som sa a povedala som si, že napíšem knihu. V škole musíme písať ročníkové práce, môžeme si sami vymyslieť tému, väčšinou je to niečo, čomu sa venujeme dlhšie. Musíme tam napísať aj fakty z odbornej literatúry, aspoň z piatich zdrojov, ale aj naše názory. Je dobré, ak je tam aj praktická časť. Ja som si zvolila ročníkovú prácu o románe. A praktickou časťou boli moje knihy.
Držíš sa niekedy rád, ako sa píšu romány?
Najprv som napísala tri knihy, až potom som študovala literatúru o tom, ako písať román. Návod na písanie neexistuje, sú len pravidlá, ako sa má vyvíjať zápletka. Svoje príbehy som nevedomky napísala podľa tejto osnovy, a ani som si to neuvedomovala.
Cítiš sa ako dieťa či ako dospelá?
Ako dieťa.
V čom je rozdiel medzi svetom dospelých a detí?
Neviem, ešte nikdy som nebola dospelá.
Kedy je človek dospelý?
To netuším, asi je to u každého inak.
Chcela by si byť čím skôr veľká?
Nuž, nechcem byť ešte dospelá. Ale aj tak to ešte potrvá.
Má nejakú výhodu byť dvanásťročným dieťaťom?
Takú, že keď spolužiak rozbil lampu, nemusel to zaplatiť on, ale jeho rodičia.
Majú podľa teba dospelí dosť fantázie?
Niektorí viac, iní menej. Ale tí, čo píšu pre deti, majú určite veľa fantázie.
Keď je v nejakej knihe vynikajúca zápletka, je mi ľúto, že som ju nevymyslela práve ja.
Ako dlho ti trvalo napísanie jednej knihy?
Ku knihám som sa vracala počas dvoch rokov. Prvá sa mi zdala príliš detská, tak som začala písať druhú. No o tej som si tiež myslela, že je detská, takže som sa pustila do tretej. Potom som sa vrátila k prvej aj druhej, prepísala som ich a zlepšila. Ale keď si čítam staré veci, viem, že dnes už by som to písala inak. Niekedy sa zas čudujem, aký dobrý nápad som v tom veku mala.
Čo označuješ za priveľmi detské písanie?
Keď sú vety jednoduché a keď dej ide veľmi rýchlo. Nepovedala by som, že v mojich neskorších knihách ide dej už pomalšie, ale okrem tej hlavnej sú tam už aj iné „zápletočky“, viac nad všetkým rozmýšľam aj pomalšie píšem.
Vieš, ako sa tvoje knihy skončia, keď ich začínaš písať?
Keď som písala prvú knihu, ani som netušila, čo sa bude diať o kapitolu ďalej. Ale keď som začínala s treťou, už som mala stručne navrhnuté kapitoly a zápletku. Ale vždy sa niečo pomení.
Začínaš od postáv či prostredia?
Najprv som si vymyslela postavy.
Nechcela by si písať o bežnom živote, o problémoch rodičov a detí?
Dobrodružné príbehy sú síce divokejšie, ako bežne zažívame, ale niektorí ľudia prežívajú aj v živote nebezpečné veci. Aj v mojich knihách sú také, ktoré som reálne zažila. Keď sme raz išli na jeden hrad, počuli sme odrazu hrmenie, blýskalo sa, začali sme utekať dole kopcom, všade tiekla voda, bolo to hrozné, tak som to dala do jednej časti. A čítanie dobrodružných románov je super, pretože sa vám síce nič nestane, ale aj tak prežijete dobrodružstvo spolu s hrdinami.
Kto je tvojím vydavateľom?
Vydavateľstvo Equilibria. Môj tato tam pracuje a keď sme im knihy ukázali, rozhodli sa ich vydať. Dokonca dcéra jedného z pracovníkov uchmatla texty rovno z tlačiarne, keď ešte neboli ani zviazané a veľmi sa jej páčili.
Akú knihu by si chcela dostať pod stromček?
Nie som si istá, pretože som už stihla prečítať dosť veľa nových, ktoré som na Vianoce chcela. Ale zišla by sa mi nejaká nie príliš odborná kniha o šimpanzoch, aby som o Mungovi, ktorého mám v knihách, vedela viac napísať.
Koľko kníh prečítaš denne?
Jednu až tri. Ale každý deň je to úplne inak, niekedy, keď sa rozpíšem, čítam menej. Pretože keď čítam a potom idem písať, napadajú mi samé veci z tej knihy a neviem napísať nič iné. Potom radšej nepíšem a dám si prestávku.
Máš nejaký spisovateľský vzor?
Neviem, páčia sa mi knihy od Thomasa Brezinu, Jacqueliny Wilsonovej alebo od Václava Šuplatu a Gabriely Futovej.
Čítavaš aj dievčenské romány?
Čítam, ale skôr také, kde sa niečo deje, nie také, kde je celá kniha len o tom, ako sa niekto do niekoho zaľúbil. To je podľa mňa riadna nuda.
Aké by mali byť ženské hrdinky?
Hocijaké. Moje určite nepatria medzi tie, ktoré nič nerobia, iba si šepkajú o chalanoch. Moje hrdinky sú také, že aj s chalanmi dobre vychádzajú, sú aj divoké, sčasti chlapčenské a sčasti dievčenské.
Aké dostávaš reakcie od čitateľov, sú niekedy aj negatívne?
Väčšinou sú pozitívne, ale na stránke Martinusu sa asi dvaja sťažovali na to, že moji hlavní hrdinovia nemajú slovenské mená.
Sama máš zvláštne meno. Je to pseudonym?
Aj to sa ma na besedách pýtajú, ale s takým menom som sa narodila. Neznášam, keď mi ho dopletú, keď mi povedia Stella alebo Brixová.
Máš z písania už aj nejaké peniaze? Aspoň zvýšené vreckové?
Vreckové nemám, ale za jednu súťaž v písaní som už dostala sto eur.
Na čo si ich použila?
Náš kocúr mal opuchnuté ucho, museli sme s ním ísť k veterinárovi na operáciu a to bolo drahé.
Pripadáš si nadaná?
Keď som medzi svojimi spolužiakmi, tak vôbec nie. Ak niečo neviem a spýtam sa spolužiačky, mám pocit, že je veľmi múdra a že ja ešte veľa vecí neviem.
Podľa čoho vás vyberali na školu pre mimoriadne nadané deti?
Podľa výšky IQ.
Aké ho máš vysoké?
To nám nepovedali, lebo by sme sa potom mohli porovnávať. Ani to nechcem vedieť, ale hranica pre prijatie bola 130.
Odpustia ti niekedy v škole domácu úlohu zo slohu s tým, že píšeš romány?
Vôbec nie. Raz sme dostali nezáživnú tému: Prečo mám rád Slovensko a slovenčinu. Hovorila som učiteľke, že jej namiesto toho ukážem knihu, ktorú píšem, ale ona nástojila, že musím túto tému napísať. Nakoniec som napísala sloh na päť strán, hoci až tak nespĺňal zadanie.
O čom si nakoniec napísala?
Vymyslela som si príbeh, že som kozmonautka a že ma vybrali na let na vzdialenú planétu. Bola to pre mňa veľká česť, veľmi som sa o to snažila, ale nakoniec som sa rozhodla, že do vesmírnej lode nenastúpim, že nechcem všetko tu opustiť. Uvedomila som si, že keby som sa potom vrátila, boli by moji súrodenci už úplne veľkí a všetko by sa zmenilo.
Keby si mala byť političkou, čo by si zmenila?
Chcela by som, aby černosi v Afrike neboli hladní. Ale neviem, ako by som to urobila. Číňanov je príliš veľa, netuším, kam by som ich dala. Podľa mňa sa tam tlačia. A nemali by vyrábať toľko nekvalitných vecí.
Čo by si zmenila na Slovensku?
Keby som bola ministerkou, urobila by som diaľnicu z Košíc do Bratislavy a ešte by som chcela, aby ministerstvo nezrušilo našu školu.
Si ctižiadostivá?
Neviem, či som.
Je to dobrá či zlá vlastnosť?
Ak pri tom človek nikomu neprekáža, ak nejde za každú cenu aj cez mŕtvoly, tak skôr dobrá.
Chceš byť slávna?
Slávna spisovateľka?
Alebo možno maliarka...
To asi nie. Chcela by som skôr napísať niečo, čo by sa páčilo mnohým ľuďom. Ale byť slávna? Čo je to sláva? Možno byť aj zle slávny, keď je niekto zlý. A sláva môže byť hocikedy preč.
Už sa to dá nazvať slávou, keď ťa pozývajú na besedy, vystupuješ na rôznych fórach. Čo na to tvoji spolužiaci?
Podľa mňa boli prekvapení, keď som napísala knihy, ale neberú to tak, že by som teraz bola geniálna, správajú sa ku mne ako vždy.
Myslíš, že ti závidia?
Nemyslím si, oni sú zas dobrí v niečom inom.
Ty niekomu niečo závidíš?
To sú ale otázky! Neviem si spomenúť. Ale keď je v nejakej knihe vynikajúca zápletka, je mi ľúto, že som ju nevymyslela práve ja. Alebo jeden môj spolužiak je v matematike dobrý ako kalkulačka. Nezávidím mu, len ho obdivujem, ako to môže takto vedieť.
Čo by sa malo a čo nemalo robiť na Vianoce?
Rozhodne by nemali byť žiadne vojny, nehody, rozvody a tak, ľudia by sa nemali hádať a robiť si zle. A malo by pekne snežiť.
