Knihou roka sa stali prózy Jána Roznera Noc po fronte

UDALOSŤ ROKA 2010: KNIHA | FILM | VÝSTAVA | DIVADLO | HUDBA

O knihách Jána Roznera hovoríme s jeho vydavateľom ALBERTOM MARENČINOM.

Ako ste sa ako vydavateľ dostali k Roznerovi?
„Bol to starý priateľ môjho otca. Jeho druhá manželka Sláva Roznerová bola lekárka, krčiarka, vyberala aj moje nosné mandle. Naše rodiny sa poznali, najintenzívnejší kontakt sme mali práve v období, keď v 70. rokoch odchádzali z republiky. Boli u nás ešte deň pred odchodom."

Prečo jeho knihy začali vychádzať až posmrtne?
„Ešte počas života mal s jedným vydavateľstvom podpísanú zmluvu, ale kniha nebola dokončená. Sedem dní do pohrebu začal písať po smrti svojej prvej manželky, prekladateľky Zory Jesenskej v roku 1972. Jeho druhá manželka ho povzbudzovala, aby písal a nepodliehal depresiám. Bola to svojím spôsobom terapia. Druhá kniha, Noc po fronte, je výber z pozostalosti. Od smrti Jesenskej písal nepretržite a zostalo po ňom množstvo materiálu, ktoré už sám nespracoval."

Koľko toho napísal?
„Veľmi veľa, stále na svetlo vychádzajú nové a nové texty. Rozner mal predstavu otvoreného románu typu Joyceovho Odyssea, ktorý nemá začiatok ani koniec, je to súvislé rozprávanie. Teraz pripravujeme jeho tretiu knihu s pracovným názvom Výlet na Devín, písanú práve takýmto spôsobom, je to esejisticko-úvahové dielo. Názov je odvodený od toho, že v detstve bol Rozner chorý na pľúca a lekár jeho mame odporučil výlety na Devín, najlepšie loďou. Od toho sa kniha odvíja, rozpráva o Korunovačnom pahorku, Márii Terézii či vymieňaní sôch v meste, množstvo úvah a odbočiek patrilo k jeho spisovateľskej metóde. Je to príjemné rozprávanie zaujímavého človeka na zaujímavú tému, s veľkým osobným vkladom. Rozner píše intímne, sú to jeho najvnútornejšie pocity."

Dal sa úspech predvídať?
„Mal ambíciu knihy vydať, ale možno nie za života. Rukopis dvadsať rokov odkladal a do poslednej chvíle ho nechcel dať z rúk, zrejme mal nejakú zábranu, bál sa možno neúspechu. Pani Roznerová s veľkými obavami dávala vydavateľstvu prvý rukopis, ktorý bol v podstate dokončený. Sám som si nebol istý, či to bude niekoho zaujímať, v knihe Sedem dní do pohrebu je množstvo mien a kultúrnych a dobových odkazov. Mal som pocit, že ak niekto nepozná kontext, bude stratený. Nakoniec sa ukázalo, že aj pre toho, čo nevie, kto je Peter, je to zaujímavé. Kto vie, že je to Peter Karvaš, sa, samozrejme, baví oveľa viac.

Niektoré mená Rozner úplne zahmlil, jeho manželka tam doplnila aspoň krstné mená. Na druhej strane bol veľmi krutý voči sebe samému a ak aj niekoho zosmiešňoval, bolo to preto, že sa snažil verne opísať situáciu a taká mu tá postava vyšla."

Čím dnes ľudí zaujal autor v podstate z iných čias?
„Aj bez ohľadu na úspech jeho kníh sa mi zdá, že vniesol do súčasnej slovenskej literatúry - ťažko ho nazývať súčasným autorom, ale jeho knihy vyšli až teraz - kvalitu a niečo nové, veľmi silný osobný vklad a emocionálne nasadenie. Je to zaujímavý človek, čo zaujalo aj čitateľov. V plejáde povrchnej komerčnej literatúry je zaujímavou výnimkou, ktorá potvrdzuje, že všetko úspešné nemusí byť nekvalitné."