Filmom roka sa stala Hranica, dokument Jara Vojteka

UDALOSŤ ROKA 2010: KNIHA | FILM | VÝSTAVA | DIVADLO | HUDBA

Nakrúcate atrakciu? pýtali sa režiséra Jara Vojteka v Slemenciach na východe Slovenska. Nie, nenakrúcal. Hranica je autentickým a citlivým filmom o krutosti moci a ľudskom nešťastí.

BRATISLAVA. S filmom Hranica si Jaro Vojtek tento rok celkom dobre pocestoval. Minulý mesiac ho chceli vidieť v Grenobli a on už si vedel predstaviť, čo ho tam asi bude čakať. Divákom na Západe sa ťažko vysvetľuje, ako mohli politici bezohľadne rozdeliť malú dedinu medzi Slovensko a Ukrajinu a potom tú hranici medzi nimi tak prísne strážiť, keď obe krajiny patrili do jedného, socialistického bloku.

Ale po projekcii sa ohlásil muž, ktorý bol špeciálne ťažký prípad. „Spýtal sa ma, či sa za dokumentaristu náhodou iba nevydávam, skôr by vraj uveril, že som dokonalý režisér hraných filmov," hovorí Vojtek. „Povedal som mu, že už len na kulisy by som nikdy nemal peniaze. Aj tak mu trvalo ešte dvadsať minút, kým uveril, že to, čo videl, je pravda."

Vydávam sa

Francúzovi sa však netreba diviť. Ani Jaro Vojtek najprv takej story nechcel veriť. O Slemenciach mu rozprával spolužiak, a hoci to bolo presvedčivé rozprávanie, pretože spolužiak sa tam narodil, pravdepodobnejšie sa mu zdalo, že chlapec bude asi trochu mimo. „Musel som to vidieť a raz cez prázdniny som tam teda zašiel. Cestoval som dva dni a na konci cesty som naozaj natrafil - na rampy."

Hoci Slemence rozdelili v roku 1946 a Vojtek tam prišiel až pätnásť rokov po komunizme, nemusel chodiť do archívu, aby po nezmyselnom rozhodnutí našiel stopy. „Je to čudný, absurdný priestor. Cítil som, že vo vzduchu sa stále vznáša strach."

Ani on sám nepôsobil na dedinčanov dobre. Predpokladali, že prišiel nakrútiť kurióznu televíznu reportáž o rozdelených rodinách a rozbitých vzťahoch v dedinke s maďarskou menšinou. „Ironicky sa ma pýtali: Atrakció? Atrakció?"

Až po niekoľkých mesiacoch pripustili, že za nimi prišiel úprimný režisér a pochopili, že taký bude aj jeho film. Po dvoch rokoch sa pred ním rozhovorila aj žena, ktorá asi najviac symbolizovala krutosť rozhodnutia štátnej moci: Po rozdelení Slemeniec dostali ľudia 24 hodín na to, aby sa vrátili do svojich domov. Jej dcéra to nestihla a potom sa s mamou nemohla už ani porozprávať, pretože cez prísne stráženú hranicu nemohla prejsť žiadna informácia. Takže sa k nej musela priblížiť v bielych šatách, aby aj rodina na druhej strane pochopili, že sa vydáva.

Bol som tam dvesto rokov

Jaro Vojtek pochopil, že zašiel tam, kde ľudské životy nemali žiadnu hodnotu a že našiel „mŕtvolu na resuscitačných prístrojoch". Ale rozumel tým ľudom bez duše. „Aj ja by som dopadol zle, rezignoval alebo sa utápal v alkohole, keby ma politici pripravili o kamaráta," hovoril.

Povedal by, že vďaka nástupu Juščenka sa do rozuzlenia jeho filmu nakoniec dostane aspoň náznak nádeje. Dúfal, že sa hranica uvoľní a vzťahy znormálnia. Ale videl, že ani cez otvorené rampy sa nechodí na návštevy, len po lacnejší tovar z Ukrajiny. „Mám pocit, že som tam strávil dvesto rokov, keď vidím, ako sa tam všetko zelektronizovalo. Neviem, či nebolo lepšie, keď stál pri hranici ruský vojak, pretože on bol aspoň človek."

Hranica mala premiéru na konci minulého roka na festivale v Jihlave a zvíťazila v sekcii dokumentov zo strednej a východnej Európy. Porota nemala pri hodnotení veľa možností, nadchla sa logicky: „Vo filme sa odráža niekoľko naliehavých problémov. Vidno v ňom odkaz komunizmu, ľahostajnosť vzdialených úradov, dôležitosť náboženstva a snahu rodín zostať spolu, napriek všetkým silám, ktoré ich rozdeľujú. To všetko je zaznamenané bohatou, podmanivou filmovou formou."