Do akej miery sa dnes náboženstvo podieľa na interpretácii reality prostredníctvom výtvarného umenia? Výstava Očami (ne)viditeľné na otázku odpovedá výberom diel takmer od 60 autorov.
BRATISLAVA. Keby sme vyhodili kresťanské umenie z dedín, miest, kostolov, chrámov a galérií, Európa by prestala byť Európou. S kresťanským umením sa vytvárala a žije už viac ako dvetisíc rokov. Pôsobí preto paradoxne, keď sa naši historici umenia v súčasnosti musia pýtať, či „kresťanské umenie" ešte vôbec existuje.
Je pravda, že v krajinách východného bloku bola tvorba ovplyvnená kresťanskou vierou nielen tabuizovaná, ale aj nebezpečná. Je pravda, že náboženské a sakrálne umenie stratilo kontinuitu s takto orientovaným svetovým umením. Ale hoci sa ocitlo na okraji, nikdy nezaniklo. Potvrdzujú to aj životy a diela vystavujúcich autorov - každý má svoj príbeh. Tu sú tri z nich.
Anonymus 1998
Maliara a konceptuálneho tvorcu Dezidera Tótha alebo tiež Monogramistu T.D sme sa naučili vnímať ako komentatívneho umelca - súčasťou jeho umenia je obrátenie obyčajnej, dennodennej, (ne)viditeľnej skutočnosti naruby, aby nás donútil zastaviť sa a popremýšľať. Urobil to aj tentoraz, pretože jeho dielom na výstave je to, že nevystavuje svoje dielo. Ale má názov: Anonymus 1998. „V roku 1997 som našiel vyhodené deštruované pozadia krížovej cesty. Urobil som málo: vyzdvihol som ich zo zeme a vrátil na stenu pre oči."
Práve ono „vyzdvihnutie" znamená zmeniť spôsob videnia, u niekoho možno aj bytia. Vyhodené reliéfy krížovej cesty, nevyhnutnej súčasti interiéru každého katolíckeho kostola, nemusia predstavovať len nespokojnosť umelca so začatým dielom. Môžu tiež predstavovať univerzálny jazyk súčasného človeka, ktorého hodnotový systém je taký rozmanitý, že tam, kde jeden zahadzuje, iný nachádza. „Súčasť fascinácie netvoria len stopy času, ale aj prázdno po maľovaných drevených reliéfoch, ktoré pôvodne spoluvytvárali scény jednotlivých zastavení," tvrdí Dezider Tóth. A prázdno je tak okamžite vyplnené.
Hľadač dobra
Vždy sa prostredníctvom sochy snažil vyjadriť niečo silné. Štíhle línie a uzavreté guľaté jadrá najčastejšie oslavujú život, múdrosť, pokoru. On sám vie, akým darom je život. Koncom 60. rokov bol po automobilovej nehode niekoľko mesiacov v kóme. Po precitnutí zostalo jeho telo poznačené, no duch naďalej nezlomný.
Ján Mathé, jeden z najvýraznejších slovenských sochárov, sa nikdy, ani len naoko, nestotožnil s materialistickou filozofiou, či už počas perzekúcií po februári 1948, alebo počas normalizácie v 70. rokoch. Ako jeden z prvých sochárov nastolil existenciálne nástojčivý, vtedy neželaný motív bolesti, úzkosti, uzatvárania sa do seba.
Súčasťou výstavy Očami (ne)viditeľné bol aj krst monografie Ján Mathé: Hľadač dobra. Osobný príbeh hľadača dobra a jeho umelecký vývoj je na jednej strane súbežný s premenami sochárstva u nás i vo svete, na druhej strane je osobito solitérny. Šiel svojou cestou, hľadal iné východiská a do sochy sformuloval vlastné závery.
Svetlo za zrkadlom
Rozbité zrkadlo je vynikajúci obraz (a odraz). Ale platí to vari len o dielach Ladislava Čarného. Ešte pred 89. rokom pre svoju náboženskú orientáciu vystavoval len v negalerijných, alternatívnych priestoroch a bytoch. Po novembri v Paríži, Dortmunde, Seville, Ulme, Pittsburghu, Benátkach...
Čarného vystavené zrkadlové objekty sú zároveň interaktívne umelecké diela plné svetla. Salvator mundi (Spasiteľ sveta) je tak umne „naporciované" zrkadlo, že úlomky vytvárajú bránu a pokope držia len zviazané špágatom v tvare Krista na kríži. Je to analýza, ilúzia i rozfragmentovaná realita, je to dialóg s našou vlastnou pokrivenou tvárou. Minimalistický zrkadlový objekt pôsobí monumentálnou silou čistej jednoduchosti.
Iná je Čarného interpretácia poetiky Andreja Rubleva v diele Svätá Trojica. Ruská ikona vyskladaná z vrstvených zrkadlových plôšok pôsobí ako drahokam nasýtený svetlom a mlčanlivým pokojom. Ostáva viditeľná aj so zatvorenými očami.
Výstava v Dome umenia potrvá do 9. januára.
Autor: Ada Jung
