Písmo:A^-|A⁺  Diskusia nie je otvorená

Zbabrať aj vystúpenie Lord of the Dance v Bratislave, to sa podarí málokomu. My Slováci, resp. niektorí z nás, to bez problémov dokážu. Človek by si povedal, že 800 korún za lístok na kultúrne predstavenie je pomerne slušná suma. A zrejme by každý očakával aj určitú úroveň. Podobné predstavy som mala aj ja, až do vystúpenia „Lordov“.
   Tanečníci aj hudobníci podali síce excelentný výkon a potlesk nemal konca kraja. Ten ale určite nepatril organizátorom predstavenia, ktorí naopak zlyhali na celej čiare. Predpokladám, že sa uspokojili s pravou stranou rovnice: plná hala Pasienky (ca 3000) x 800 SK = pekný zisk (2 400 000 SK).

   Kultúrnych nadšencov neodradil nedostatok parkovacích miest, v okolí haly. Avšak agresivita šoférov sa začala stupňovať 15 min pred predstavením, keď sa už nenašlo ani miesto pre Tico, či Smart – a to je čo povedať. Organizátorom to uľahčíme a zvalíme to na nedostatočnú infraštruktúru v Bratislave. Kto potreboval niekam ísť v bratislavskej špičke a prípadne aj zaparkovať – vie, o čom hovorím.
   Preplnená hala nepripomínala vystúpenie najlepších tanečníkov, ale skôr akýsi podradný koncert tínejdžrov. Beh cez prekážky k voľným miestam sme zakončili, nehľadiac na menšie konflikty s prísediacimi, pomerne úspešne. Slovo pomerne nie je použité náhodne – z postranného hľadiska bolo vidno akurát tak kus pódia s výhľadom na dva stĺpy a okraje dvoch veľkoplošných obrazoviek, umiestnených dosť nešikovne po stranách pódia. Nehovorím o pohodlí na drevených doskách (čo neznamenajú svet...), označených číslami, ktoré sme mali považovať za miesta na sedenie. Už po pár minútach sedenia (neodvážili sme sa naše miesto opustiť, aby sme náhodou oň neprišli) a čakania na začiatok podujatia, nás boleli kolená a chrbáty a svorne sme sa tešili na koniec masového podujatia.

   Ďalšie prekvapenie (pre takých koncertovo neskúsených ako sme boli my) prišlo päť minút pred začiatkom predstavenia, keď zhaslo svetlo. Sála sa ponorila do tmy a vo frmole, ktorý nastal pri hľadaní posledných voľných miest, mnohí nadávali, že si žehlili šaty a saká – a vôbec – že sa slušne obliekli. Veľmi rýchlo sme pochopili, prečo organizátori odštartovali predstavenie predčasne. Istá obstarožná slovenská hlásateľka uvítala šumiaci dav, ktorý stíchol, dúfajúc, že sa dozvie niečo viac. Nestalo sa tak. Vážená pani sa neunúvala uviesť účinkujúcich (vedela vôbec o koho ide?), ale okamžite nám predstavila všetkých sponzorov (vedela naopak, kto ju platí), „vďaka ktorým“ sme mohli toto vystúpenie vidieť. Išlo o banku z „lepšej spoločnosti“ – ako hlása ich reklamný slogan, a keďže ju momentálne dirigujú Taliani, pani hlásateľka sa prekonala a odrecitovala ďakovné vety aj v taliančine. V prvom momente sme mali dojem, že sme na mítingu nemenovanej strany. O Lord of the Dance nepadlo ani slovo.

   Pod pódium zrazu nacupital dirigent a slúži mu ku cti, že sa nenechal odradiť vlažným úvodným potleskom (málokto z obecenstva totiž čo i len tušil, že ide o dirigenta, keďže sa nikto neunúval ho predstaviť) a počas celého večera on aj jeho orchester exceloval. Svetelný efekt po hodine predstavenia uviedol, ako sme vytušili, krátku prestávku o nezistenom trvaní. V hale bolo neznesiteľne dusno a teplo, ale takmer nikto sa nechcel pohnúť z uchyteného miesta. Bolo nám jasné, že kúpiť si občerstvenie, prípadne použiť toalety, bude nemožné. Zarazilo nás, že ľudia sedeli aj (!) na schodoch. Spočiatku sme ich obviňovali, že ide o „čiernych pasažierov“, ale uistili nás, že tiež sedia na pomerne „drahých schodoch“. Zvažovali sme, či odísť (ani sme poriadne nevedeli, či šlo len o prestávku alebo koniec predstavenia). Odľahlo nám, keď sa znova ozvala hlásateľka, ale tá len v utajení po druhýkrát zopakovala, „vďaka čím financiám“ tam vlastne sedíme. Tanečníkov aj v druhej polovici potvrdili svoje kvality, len ma mrzelo, že si ich výkony nemôžem naplno vychutnať v celkovej dobrej atmosfére. Organizátori podujatia sa, podľa môjho názoru, na akcii len poriadne nabalili a pramálo im záležalo na názore zákazníkov. Zabúdajú však na to, že takých ako ja, je určite veľa.

    Dnes už viem, že na žiadne takéto podujatie nepôjdem (a duplom nie, keď by to malo byť znova na pasienkoch). Pozriem si to radšej v televízii alebo si urobím výlet do neďalekej Viedne, kde sa nemusím obávať, či bude o mňa, ako o zákazníka dobre postarané. Takisto môžem ísť za rovnakú cenu štyrikrát do divadla, kde bude úroveň predstavenia určite dobrá a kde nebudem musieť bojovať o miesta, prípadne o toalety, dýchať nedýchateľný vzduch a nebudem sa musieť báť o znemožnený výhľad na predstavenie. 

Zuzana Holičková, Bratislava