Artforum popri klasikoch vydáva aj súčasnú mladú domácu tvorbu.
Pri zmienke o literatúre písanej ženami si ľudia zvyčajne predstavia dva extrémy. Jednoduchšie rozprávky pre dospelých, ktoré sú literárnou obdobou juhoamerických telenoviel. Prípadne si spomenieme na texty, v ktorých viac než o nejaké potešenie z čítania či príbehu ide o posolstvo a aktivizmus či feminizmus.
Oba druhy literatúry sú potrebné a niekedy aj užitočné. Napokon, samo toto rozdeľovanie je plné stereotypov. Problém je, že novela (aj keď snové odbočky možno naznačujú skôr román) Bon voyage Zuzany Mojžišovej sa presne medzi týmito stereotypmi pohybuje.
Nánosy slov
Mojžišová vie písať. Čo však až tak dobre nevie, je nepísať. Príbehu Johany by totiž neuškodila schopnosť menej sa s textom hrať: menej sa zabávať so slovíčkami a slovnými spojeniami.
Slovná ekvilibristika je fajn vec, ak je používaná účelne. Bohužiaľ, autorka dokáže síce v texte vybudovať silnú atmosféru, no zrazu ju pochová, keď sa začne hrať so spojeniami a sklzáva až k jednoduchému klišé a gýču. „Myšlienky svalnaté ako Arnold Švarcík bicepsy“ tak čitateľ nájde už na druhej strane.
Naopak, kniha s opakujúcou sa mantrou „bon voyage“ je silná vo chvíli, keď sa všetkého tohto nánosu zbaví. Keď sa nevydáva do surreálne snových odbočiek, keď neskúša slovičkáriť. Jednoducho keď opisuje bežné, obyčajné, ľudské starosti ženy a matky vo svete, v ktorom majú ženy a matky spoločnosťou určené miesto kdesi v úzadí.
Keď sa Johane (z Arku?) rozpadá manželstvo, keď si kladie nechcené otázky a ešte menej chcené odpovede, ktoré sa navzájom vylučujú, keď sa musí zmieriť s faktom, že roky žila so sebeckým idiotom, vtedy je text pútavý, osobný a silný.
Ustarostené otázky
Problémom knihy Bon voyage akoby bolo, že autorka vlastne nevedela, čo chce napísať. Či knihu o obyčajnej žene, počnúc láskou, materstvom a rozpadom vzťahu končiac, alebo hravú, (kvázi)– vtipnú knižku – aj keď o smutných veciach. Akoby nevedela, či to bude kniha o snoch, alebo radšej kniha o živote. Či bude skôr atmosférou, alebo literárnou výpoveďou.
Ak však síce ovládate remeslo, no to remeslo používate pre samo remeslo a nie funkčne, čitateľa to ruší. A on sa potom pýta, čo z tohto predvádzania je vlastne zmysluplné.
Potom môže nastať situácia, že neocení všetky tie metatextové požmurkávania, odbočky a odvolávky. „Ustarostené otázky“ si potom bohužiaľ nekladie iba ústredná postava knihy, ktorá vychováva dve vlastné a jedno adoptované dieťa.
