Inscenáciou roka je HollyRoth

UDALOSŤ ROKA 2010: KNIHA | FILM | VÝSTAVA | DIVADLO | HUDBA

Divadelný režisér RASTISLAV BALLEK si vyberá si zdanlivo nehrateľné texty, politicky citlivé či naopak úplne zabudnuté historické témy, nebojí sa ani monodrám.

Čím si vysvetľujete, že váš projekt HollyRoth, ktorý bol vo všetkých ohľadoch špecifický a navyše komorný projekt, mal také pozitívne reakcie?

V Hollého živote a diele sme nenašli materiál ani na dej ani na dialóg, na nič dramatické v tradičnom zmysle slova. Preto je to tak trochu punkový koncert pod slamenou strechou dedinskej fary. Možno preto.

Aký bol prvý podnet na prácu nad touto témou, vedeli ste už dávnejšie, že po Tisovi príde Hollý?

Táto téma má pre mňa dvoch prostredníkov. Na začiatku 90. rokov sa mi dostala do rúk posledná básnická zbierka Vojtecha Mihálika Velebný pán z Maduníc. Nikdy by ma nenapadlo čítať Hollého eposy, alebo sa zaoberať jeho osobou, keby som vtedy nepocítil dojatie nad osudom starého básnika v podobe ako ho vidí iný starý básnik Mihálik: v šokujúcej prostote a surovosti výrazu, v šibeničnom humore, vo vedomí hlbšej súvislosti s dávno mŕtvym básnikom. Mihálik vlastne len cituje a komentuje Hollého súkromnú korešpondenciu. Druhým prostredníkom bol vtedajší riaditeľ činohry SND Roman Polák, ktorý Hollého meno spomenul, keď ma oslovoval na spoluprácu. Jeho dôvody som podrobne neskúmal, každopádne som už mal pripravenú motiváciu. Bola to zvláštna zhoda okolností.

Top inscenácie roka 2010

1. HollyRoth, anebo Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkoti a pomerkováňá, SND, r. Rastislav Ballek

2. Johann Wolfgang Goethe: Faust I, II, Opera SND, r. Martin Čičvák

3. Sláva Daubnerová: MHL, Štúdio 12

4. SkRAT: Zvyšky, r. Ľubomír Burgr

5. Anton Pavlovič Čechov: Platonov, Divadlo Astorka Korzo ' 90, r. Roman Polák

Čo pre Vás stelesňuje osobnosť Jána Hollého?

Je jedným z mnohých autorských stelesnení doteraz nenaplneného sna našej kultúry o veľkých dejinách a veľkých emóciách, teda túžby po veľkej zakladateľskej tragédií. V tomto mu dokonca patrí prvenstvo. On sa prvý pokúsil vyložiť dejiny básnickým gestom, prvý chcel prisvojiť veľké dejiny pre svoj národ z pozície básnika. Všetky podstatné diela a autori v dejinách našej literatúry sa k tejto túžbe vzťahujú, aspoň myslím. Či sa túto túžbu snažia naplniť - doteraz neúspešne, alebo okázalo ignorovať - aby sa tomu neúspechu vyhli. Znamená to v konečnom dôsledku len to, že táto túžba po tragédií ostáva podstatnou témou dodnes. V tragédií, ako ju pomenovali v starovekých Aténach, sú vložené podstatné informácie o civilizácií. A my cítime, že tieto informácie nutne potrebujeme.

Vnímate Roberta Rotha ako interpreta či ako spolutvorcu?

Jeho meno figuruje v názve inscenácie spolu s autorom predlohy a hlavným hrdinom. Sprostredkoval som stretnutie dvoch tvorcov, básnika a herca na mieste, kde je tragédia možná, kde je možné snívať o veľkých dejinách a prežívať veľké emócie - pretože aj ja sám po nich túžim.

HollyRotha ste robili v SND ešte ako hosťujúci režisér, dnes ste poradcom generálneho riaditeľa. Čo ste chceli zmenami v pláne Činohry SND docieliť?

Odpoveďou na Vašu otázku sú možno mená, ktoré v pôvodnom návrhu nefigurovali - Čechov, Kleist, Williams, Beckett. Vyjadrujú istý druh ambície, ktorú plne zdieľam a teším sa z nej.

Prechádzajúce vedenie pripravovalo sezónu pôvodných dramatických textov, čo bude s nimi?

Tie najlepšie z nich budú postupne uvedené. Žiada sa zopakovať: tie najlepšie a postupne.

Čo bude s hrou Evy Borušovičovej, ktorú si mala v tejto sezóne sama aj režírovať?

Táto hra bude zrejme mimoriadne úspešná v inom divadle, ale do SND sa v tejto chvíli akosi nehodila. Hovorí sa mi to ťažko, pretože v tom období budem nakoniec robiť ja sám Beckettov Koniec hry.

Čechovov Ivanov bol prvým z titulov, ktoré nové vedenie do sezóny dodalo. Možno si súbor či aj diváci pomyslia, prečo ďalšia veľká rola pre Roberta Rotha?

Nakoniec to vyzerá, že divadlo chce Rotha zničiť... Ale režisér hľadá do tak veľkej role partnera, ktorý tomu dokáže venovať nie len svoj talent, ale aj čas a koncentráciu. Robert má povesť herca, ktorý si vie na divadlo spraviť čas. Nie je samozrejme jediný. Videl nedávno v inscenácii Mobil mŕtveho muža hrať Richarda Stankeho. Jeho koncentrácia a intenzita ma ohúrili.

Aké zmeny môžeme čakať v nasledujúcej sezóne?

Tak ako šport a politika, aj divadlo má zmysel iba vtedy keď sa o ňom hovorí. Žiadalo by sa mi odpovedať v širšom kontexte, možno v diskusií. Vtedy má zmysel byť konkrétny. Inak sa bojím, že odpoveď na tak malom priestore môže byť len banálna, v zmysle tých najlepších úmyslov, priestoru mladým, náročných aj diváckych titulov...

Nechýbajú v SND interní dramaturgovia a režiséri, ktorých posty nové vedenie v divadle zrušilo?

Mne osobne chýbajú kamaráti, s ktorými by som mohol o divadle siahodlho diskutovať.

Aká je atmosféra v činohre? Sú aj konflikty medzi súborom a vedením?

V divadle je konflikt permanentný. Je to pracovná metóda, je to spôsob myslenia divadelníkov. Aj vďaka tomu si myslím, že v divadle nie sú konflikty nikdy natoľko osobné.

Hosťujúci režisér, šéf činohry Národného divadla v Prahe Michal Dočekal sa mal v SND nepohodnúť kvôli scéne k pripravovanej produkcii Električka zvaná túžba.

Pokiaľ viem, každý dal nakoniec prednosť práci pred všetkým ostatným.

Tušíte, ako dopadne tento rok návštevnosť v SND? Ivanov nemal plnú sálu ani na premiére.

Zatiaľ som nepočul varovné hlasy. Faust je vypredaný.

Čo ste si uvedomili o koncepte národného divadla po mesiacoch, ktoré preň pracujete?

Je to ctihodná inštitúcia založená na ctihodnej idey. Páči sa mi Schillerova predstava, že divadlo je morálny ústav, v ktorom ide o literatúru, dejiny, mravy, hodnoty.

Vnímajú to takto aj diváci, ak najnavštevovanejšou produkciou je bulvár Tak sa na mňa prilepila.

Aj táto produkcia nastoľuje otázku mravov a hodnôt, len možno z inej strany a inými prostriedkami. To ale neznamená, že je to jediná cesta k divákovi.

Aké by malo byť divadlo ako také?

Divadlo by malo byť priestorom slobody. Dnes človek znovu potrebuje priestor slobody hľadať v divadle, ako tomu bolo za komunizmu. Musí unikať tlakom, ktoré naňho spoločnosť vykonáva.

Môžete tieto tlaky aj konkretizovať?

Médiá, politika, reklama... Existuje tlak , aby človek prestal byť spoločenským tvorom, aby si každý rozprával pre seba iba ten svoj príbeh. Príbehy ľudí kedysi spájali.

Komunistická téza o umení masám teda zlyhala?

To je skôr osvietenecká téza, vytvoriť veľké domy, arény, kde budú ľudia spoločne prežívať istý príbeh a vytvárať tak spoločné národné či svetonázorové povedomie. Je možné, že to už nikdy nebude pravda a doba divadla, ako ho poznáme, skončí. Ale snáď by sme tomu mohli ešte chvíľu klásť odpor.