Dobre ju poznáme, tupú a neotesanú Marfušu, hrdinku sovietskej rozprávky Mrázik. Hrala ju INNA ČURIKOVOVÁ. Dnes má 67 rokov a je oporou renomovaného moskovského Divadla Lenkom. V šatni na stenách visia portréty z čias jej najväčšej slávy, keď žiarila v sovietskych filmoch, na stole kvetiny od ctiteľov. Pod strieškou slušivého klobúčika v štýle dvadsiatych rokov sa schováva šibalský výraz.
Spomeniete si ešte niekedy na Mrázika? Je to už 46 rokov.
„Nie. Ale viem, že u vás ho dávajú v televízii každý rok niekedy koncom roka alebo prvého januára.“
To je pravda. Všetci poznajú scénu, kde lúskate orechy.
„Áno, naozaj som ich lúskala. Bez nejakých trikov.“
Vedeli ste vtedy o úspechu Mrázika v Československu? Boli ste tam niekedy?
„Niekoľkokrát. Bola som v Čechách aj na Slovensku, keď to ešte bola spoločná krajina, a neskôr v Čechách na festivale. Pred tromi–štyrmi rokmi. Cítila som, že som tam naozaj populárna. To ma veľmi teší. Možno by sa ľudia mohli pozrieť i na moje ostatné filmy, nielen na Mrázika.“
V Rusku Mrázik nie je taký populárny?
„Nie, tak ako u vás nikdy. U nás máme Iróniu osudu od režiséra Rjazanova. Nemôžeme privítať nový rok bez toho, aby tento film nebol v televízii. Rovnako ako u vás Mrázik.“
Prečítajte si vianočné TV tipy od redaktorov SME
Vraj ste sa rozplakali, keď ste sa prvý raz videli v Mrázikovi. Je to pravda?
„Áno, pripadala som si veľmi škaredá. Dokonca som chcela od filmu úplne odísť.“
Rola škaredej a hlúpej sestry sa vám nepáčila?
„O tom som nepremýšľala. Proste sa jej trochu nevyviedol charakter. Mama ju trošku rozmaznala, svoju obľúbenú dcérku. Ale inak bola Marfuša skvelé dievča.“
Kedy ste Mrázika vlastne naposledy videli? Máte ho doma?
„Mám, ale je to už dávno, čo som si ho pustila. Syn vyrástol. Keď bol malý, tak sa na ňu rád díval a ja s ním. Dnes už si radšej dám iné filmy. Ale je to výborná rozprávka, pretože ju nakrútil obdivuhodný, dobrý a nežný človek Alexander Rou. Dokonca dostala zlatú medailu na festivale v Benátkach, hoci sa u nás o tom nehovorilo.“
Hráte od mladosti. Čo vás k herectvu priviedlo?
„Túžila som po tom. Žili sme s matkou za mestom pri takom poli, pretože matka bola biologička. Skromne, preto som snívala o inom živote. Spomínam si, že pred naším domčekom, v ktorom bývalo niekoľko rodín, bola na tom obrovskom poli velikánska jabloň. Posadila som sa do svojho kráľovského kresla a snívala o živote kráľovnej. Namiesto hračiek som mala farebné ceruzky – modrá bola princ, ružová princezná a tak ďalej. Takto som fantazírovala a myslím, že od snov som plynulo prešla k rozhodnutiu nastúpiť do divadelného inštitútu.“
Mrázik bol len epizódou vo vašej kariére. Preslávili ste sa hlavne vo filmoch vášho muža, režiséra Gleba Panfilova. Tam ste hrávali charakterné roly. Ako sa vám s ním spolupracovalo?
„Výborne. Keď pracujem, tak sa stýkam s režisérom Panfilovom, nie s manželom. S režisérom, ktorý mi nesmierne dôveruje. Vtedy sa režiséri pri nakrúcaní nedívali na monitor ako dnes, vždy stál pri mne a všetko intenzívne prežíval a radil mi skvelé veci.“
Pociťovali ste tlak cenzúry?
„Samozrejme, vystrihovali sa slová i celé skvelé scény. Napríklad z filmu Začiatok vystrihli záverečnú scénu, lebo hrdina Arkadij miloval inú ženu než manželku. Vedenie leningradského štúdia rozhodlo, že je to amorálne.“
Máte radšej divadlo alebo film?
„Milujem film, pretože mi vynikajúci režiséri dávali vynikajúce roly. Ale milujem aj divadlo.“
Žije sa dnes hercom v Rusku lepšie ako v Sovietskom zväze?
„Určite, aspoň podľa tých všetkých módnych časopisov. Keď sa dívam na tie naše hviezdičky vyfotené v luxusných bytoch so všetkým tým nemožným nábytkom...“
Túžite ešte po nejakej úlohe?
„Je len jedna, ktorá mi unikla a veľmi som ju chcela. Johanka z Arcu. To je moje večné bremeno. Už to nestihnem, ona mala devätnásť, keď ju upálili.“
Autor: Barbora Šámalová, MF Dnes
