Aj milé staré dámy vedia byť otravné

. Úspešná komédia Josepha Kesserlinga je pre milovníkov nezáväzných morbídnych príbehov.

Teta Abigail a teta Martha zdedili laboratórium plné jedov a súcit s opustenými starčekmi prejavujú tak, že ich postupne zbavujú osamelého života. Svojimi úhľadne vykonanými činmi úspešne konkurujú dokonca aj svojmu mafiánskemu synovčekovi Jonathanovi. To je zápletka hry Arzenik, ktorú uvádza Divadlo Aréna v Bratislave.

V civilnej rovine

V Brewsterovskom dome je všetko naopak. Parkety sú prilepené na strope, dvere visia zo stropu, naruby je však predovšetkým pohostinnosť sesterského dua. Nemôžeme si však o tetičkách myslieť nič zlé, ako dobré kresťanky prejavujú milovaným mŕtvym najvyššiu úctu k ich vierovyznaniam.

Táto komédia je stvorená pre milovníkov nezáväzných morbídnych príbehov, presvedčivejšie vyznievajú najmä momenty parodujúce spoločenskú a náboženskú pretvárku. Ivan Letko je vo svojich starčekovských multirolách lídrom komiky na javisku, ako zrelý herec dokázal dať život viacerým typom obetí láskavých sestier. Aj Ján Koleník ako zlý synovec preukázal fyzickú tvárnosť a herecký nadhľad. Ľuboš Kostelný naplnil úlohu jeho brata – divadelného kritika – štandardným výkonom. Na zvýšenie komediálneho účinku boli obe hlavné postavy obsadené mužmi. Dušan Jamrich a Emil Horváth našťastie nesiahli po hysterických prejavoch, ale udržali prejav v civilnej rovine. Milan Chalmovský vtipne rozohral zakríknutého doktora Einsteina.

Celkový dojem z inscenácie však ovplyvnilo aj niekoľko slabších výkonov. Medzi ne patrila aj dôležitá postava brata Teddyho, ktorý si namýšľal, že je americkým prezidentom. Jozef Bujdák tu nepreukázal potrebné komediálne nadanie. Celkom nesadlo ani obsadenie Venduly Kasalickej do postavy Elaine, dcéry reverenda, ktorá pôsobila nehrane naivne.

Ide aj nejde o bulvár

Na ostatnej produkcii divadla Aréna sa opäť podieľal zohraný tím tvorcov na čele s režisérom Martinom Čičvákom, ktorý si tentoraz aj prekladal text a s dramaturgom Martinom Kubranom robil jeho úpravu. Kostýmy Marije Havran majú svoj štýl. Výborná hudba Petra Kofroňa vychádza z hudobných klišé tohto žánru.
Z celej produkcie je zrejmé, že sa na nej podieľali skúsení divadelníci, ktorí si svoju prácu nezľahčili s tým, že ide len o bulvár. Škoda teda, že oň v konečnom dôsledku ide. Produkcia je síce profesionálne urobená, ale len čo doznie smiech po niekoľkých autentickejších či prekvapujúcejších replikách a situáciách, zostáva v divákovi len informácia, že ženy dokážu byť milo zákerné, starčekovia zas priveľmi dôverčiví a zlí kritici nemajú radi divadlo. To sú však už priveľmi známe veci.