Dvadsaťšesť minút je nezvyčajná dĺžka pre animovaný bábkový film. Kamene režisérky Kataríny Kerekesovej by však tradičným animovaným filmom neboli, ani keby trvali iba polovicu. Je to unikátne dielo, v ktorom hrá okrem bábok rovnako hlavnú úlohu hudba.
Príbeh je pritom pomerne jednoduchý. Do sveta mužov lopotiacich v kameňolome vstúpi žena jedného z robotníkov. Je to totálny kontrast – na jednej strane upracovaný obor vyzliekajúci sa z pracovných šiat rovno do postele, na druhej jemné žieňa v šatočkách túžiace po láske. Je jasné, že takýto nerovný vzťah nemôže dobre dopadnúť. Očakávaný trojuholník má však veľmi nečakané rozuzlenie.
Silu drsného príbehu bez dialógov znásobuje hudba. Tá je veľmi špecifická: „Rozdiel medzi symfóniou, dokumentárnym a animovaným filmom je taký, že v symfónii mám na rozvinutie motívu desať minút, v dokumente tri minúty a v animovanom filme tridsať sekúnd,“ vysvetľuje skladateľ Marek Piaček, ktorý prácu na tomto projekte považuje za svoju doteraz najnáročnejšiu úlohu.
„V Kameňoch som komponoval takmer každý pohyb, každý dotyk nohy so zemou, každé pootočenie hlavy, lipsynch. Bola to doslova hodinárska práca. A nakoniec to ešte bolo náročné presne nahrať so živým orchestrom a so spevákmi.“
Hudobné motívy presne vyjadrujú dej. Ženu a jej jemný minimalistický spev (výborná Dada Iliašová Mazalová) sprevádza klavír so sláčikmi, robotníkov breakcoreové bicie „bojujúce“ s orchestrom. Je to kontrast zvukový, i žánrový – akustický orchester, hlasy, voľné miešanie postupov z klasiky, elektronickej a industriálnej hudby.
Ani tvorcovia sa nevedia dohodnúť, čo to vlastne priviedli na svet. Katarína Kerekesová, ktorá celému projektu obetovala päť rokov života, hovorí o animovanom bábkovom muzikáli, Piaček to považuje skôr za novodobú operu. Určite vzniklo niečo osobité, čo má exportný potenciál. U nás sa film dal vidieť v rámci Projektu 100, teraz cestuje po zahraničných festivaloch. Zaslúžil by si nejakú cenu, aj vydanie na DVD.
