Laurent Binet strávil pár rokov na Slovensku. Okrem spomienok na ženy si odniesol aj tému na román, za ktorý získal prestížnu Goncourtovu cenu za debut.
Meno Francúza Laurenta Bineta sa českými a slovenskými médiami od jari prevalilo vo viacerých vlnách. Najprv prišla správa, že román s čudným názvom HHhH o atentáte na Heydricha získal Goncourtovu cenu za debut a jeho autor žil na Slovensku aj v Prahe, potom nasledovali rozhovory. Na jeseň prišlo české a pred koncom roka aj slovenské vydanie knihy.
Viac než historický román
Príslušníkov malých národov vždy poteší, ak o ich dejiny prejaví záujem niekto z krajiny oplývajúcej väčším sebavedomím. Sami seba vidíme dosť mizerne, a zrazu prichádza Francúz, ktorý tvrdí, že najvyššia koncentrácia nádherných žien na svete je v Košiciach, najkrajšie mesto je Praha, Karlov most je najkrajším kamenným mostom a Beneš je pre neho impozantnejšia historická postava ako de Gaulle.
Inak sa pozerá aj na to, čo sme si mnohí poriadne neuvedomili – že počas druhej svetovej vojny nebol zabitý žiaden iný nacistický pohlavár s takým významným postavením, ako bol Heydrich. Pochybnosti nastávajú iba vtedy, keď rozvášnený autor píše o „najväčšej scéne veľkej vesmírnej tragédie“.
Binet mal základné informácie o atentáte ešte od svojho otca, všetko sa vystupňovalo po príchode na Slovensko, odkiaľ pochádzal Jozef Gabčík a Binet tu na vojenskej škole vyučoval francúzštinu. Témou atentátu sa stal priam posadnutý. Pri väčšine autorov sa to dozviete až z rozhovorov s nimi, tentoraz stačí čítať knihu.
Je to román o písaní románu, kde autor opisuje svoje pocity, pátranie po informáciách a často o sebe pochybuje. Jeho obľúbenou metódou je, že najprv opíše udalosť alebo napíše dialóg a potom špekuluje nad tým, či to tak naozaj mohlo byť.
Práve tento prístup robí Binetovu knihu odlišnou. Z pozbieraných faktov mohol vzniknúť len ďalší historický román o atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora a spoluautora konečného riešenia, pri ktorom by sa historici naťahovali o to, či každý fakt sedí.
Tento autor ale spochybňuje vlastné písanie a do poslednej strany zdôrazňuje, že jeho portrét udalostí nebude nikdy kompletný, pretože sa stále vynárajú nové fakty a ich interpretácie. Príkladom nech je predposledná kapitola, kde cituje článok zo súčasných francúzskych novín o pokusoch na väzenkyniach v tábore v Ravensbrücku. Ich cieľom bolo zrekonštruovať zranenia, ktorým Heydrich podľahol. Pri pokusoch mučili vyše sedemdesiat žien.
Ego príliš neprekáža
Autor tvrdí, že nepíše knihu o Heydrichovi, ale o parašutistoch, tým však nevenuje ani zďaleka toľko priestoru. Doháňa to písaním o samom sebe, dokonca na jednom mieste tvrdí, že sa stáva Gabčíkom, ale hneď to spochybní. Jeho ego textu neprekáža, azda s výnimkou časti, kde opisuje samotný priebeh atentátu.
Až príliš chce zdôrazniť, ako dlho sa s týmito stránkami moril, a tak zápisky prekladá dátumami dní, keď spomínanú pasáž písal. V najdramatickejšej časti knihy odvšadiaľ vyskakuje jej autor, čo má na dynamiku príbehu podobný efekt, ako keď vám v televízii päť minút pred koncom filmu pustia reklamu.
Kniha sa pôvodne mala volať Operácia Anthropoid, osvietený vydavateľ, ktorému to pripomínalo názov sci-fi filmu, ho zmenil na oveľa pútavejšie HHhH. Je to skratka nemeckého Himmlers Hirn heisst Heydrich (Himmlerov mozog sa volá Heydrich), jedného z mnohých prívlastkov, ktoré Heydrich stihol dostať.
Sám seba pre špinavú prácu, ktorú odvádzal, raz označil za „odpadkový kôš ríše“. Po úspechu knihy by Binet mohol pokojne vydať voľné pokračovanie, kde by ďalej komentoval a dopĺňal všetko, čo sa nezmestilo a skončilo v koši. Jeho prvý pokus dopadol prekvapivo dobre.
