Vo svojich tridsiatich siedmich rokoch patrí JUAN DIEGO FLÓREZ do absolútnej tenorovej špičky. Sympatický Peruánec sa stal slávnym za jedinú noc, vďaka záskoku za chorého sólistu na prestížnom rossiniovskom festivale v Pesare. Dnes je vďaka fenomenálnemu hlasu, ktorý s neuveriteľnou ľahkosťou prekonáva hranice trojčiarkovej oktávy, jedným z najžiadanejších interpretov. Vo februári ho budete môcť počuť v Slovenskom národnom divadle.
Vyrastali ste v rodine známeho folkového speváka. Ako tínedžer ste písali popové pesničky a vystupovali ste v baroch. Nie je to dosť netypický začiatok kariéry operného speváka?
„Pôvodne som vôbec nemal v úmysle venovať sa opere. Aj na hodiny spevu som začal chodiť preto, aby som dokázal lepšie spievať pop.“
Po troch rokoch konzervatória v Lime ste získali štipendium na renomovanom Curtisovom hudobnom inštitúte vo Philadelphii. V Amerike ste však zrejme nenašli správnu vokálnu techniku.
„To nie je celkom presné. Curtis Institute patrí medzi najlepšie spevácke učilištia v USA, no mne tamojší spôsob vedenia hlasu nesadol. Išlo o techniku vhodnú pre tenoristov s tmavším, objemnejším materiálom, než mám ja.“
Čoskoro ste začali študovať u slávneho peruánskeho tenoristu Ernesta Palacia. Čím si vás získal?
„Vďaka Palaciovmu vedeniu sa mi podarilo posadiť hlas dopredu, nie ho ’pochovať’ v krku. Jeho technika sa radikálne líšila od môjho predchádzajúceho školenia. Okamžite sa mi začalo spievať lepšie a ľahšie.“
Mali ste len dvadsaťtri rokov, keď ste zažili svoj „big break“. V záskoku za chorého kolegu ste triumfovali v hlavnej mužskej úlohe Rossiniho opery Matilde di Shabran. Stalo sa to priamo v mekke rossiniovskej hudby, v skladateľovom rodnom Pesare. Ako sa dá spracovať taký úspech v takom mladom veku?
„Bola to asi dosť veľká odvaha, že som ten záskok zobral. Dostal som žalostne málo času na naštudovanie celkom neznámeho partu, súbežne som sa učil noty s klaviristom a skúšal na javisku. Ale nebolo kedy o tom premýšľať, musel som sa sústrediť na prácu. Úspech som vôbec nečakal, totálne ma zaskočil. Po Pesare nasledovali ponuky, o akých som sa ani neodvážil snívať. Už o pár týždňov som prvou premiérou Gluckovej Armidy otváral sezónu La Scaly.“
Jedna z najpopulárnejších historiek o vás je tá, ako ste v La Scale prelomili trištvrte storočia trvajúce embargo, ktoré dirigent Arturo Toscanini uvalil na spevácke prídavky. V Donizettiho Dcére pluku ste po aplauze zopakovali krkolomnú Toniovu áriu, vyšperkovanú deviatimi vysokými cé. Porušili ste Toscaniniho zákaz úmyselne?
„Ani náhodou. Bol to vlastne dosť neuveriteľný omyl. Mám záznam Donizettiho Lucrezie Borgia z roku 1958, na ktorej Alfredo Kraus opakuje Genarovu áriu. Na nahrávke je uvedené, že ide o predstavenie La Scaly. Takže som bol presvedčený, že prídavky sú v Miláne bežné. Keď na druhý deň po predstavení všetky noviny písali, ako som porušil dlhoročnú tradíciu, nechápal som, čo sa deje. A potom mi niekto povedal, že moja nahrávka nie je z Milána, ale z Janova.“
Váš repertoár je pomerne úzko vyhranený, špecializujete sa predovšetkým na predverdiovské belcanto. Zvládate prípadný nátlak, aby ste spievali iné, možno populárnejšie úlohy?
„Asi mám šťastie, no od takéhoto tlaku som uchránený. Výber správneho repertoáru je však pre speváka mimoriadne dôležitý. Ak máte ľahký hlas ako ja a tlačíte naň, pripravíte ho o prirodzenú podstatu. A naopak, ak by chcel ťažký hlas spievať Rossiniho, zničí sa. Treba byť veľmi opatrný.“
Aký je váš recept na udržanie vokálneho zdravia?
„Predovšetkým si striktne vymedzujem čas na odpočinok, nikdy nespievam viac dní po sebe. Čo sa týka stravy, som vegetarián, ale občas si dám ryby.“
Ste vášnivý športovec. Pri ktorom športe najlepšie relaxujete?
„Jednoznačne pri tenise. A pri futbale, ale keďže je to kolektívny šport a ja mnoho cestujem, len zriedka sa mi naskytne príležitosť zahrať si s priateľmi.“
Vaša manželka Julia tiež vyštudovala operný spev. Vlastnej kariéry sa však vzdala, aby vás mohla podporovať a tráviť s vami čo najviac času. Súkromný život je pre vás zrejme dôležitý.
„Veľmi dôležitý. Julia ma sprevádza pri väčšine pracovných povinností. Mnoho kolegov to šťastie nemá, po predstaveniach ostávajú sami v neosobných hoteloch. To nie je nič pre mňa, rodinu potrebujem mať pri sebe.“
V rodnom Peru ste čosi ako národný symbol. Vašu svadbu naživo sledovali tisícky ľudí, vysielala ju televízia, dokonca sa na nej zúčastnil peruánsky prezident. Čo pre vás priazeň krajanov znamená? Je to pocta či záväzok?
„Neviem, či odo mňa moji rodáci niečo očakávajú, no ja si považujem za povinnosť byť svojej krajine užitočný. Organizujem projekt, zameraný na rozvoj hudobného vzdelania a kultúrneho života v Peru.“
Čo konkrétne to znamená?
„Inšpirovali sme sa úspešným venezuelským hudobno-výchovným programom El Sistema. Nápad aplikovať ho na peruánske podmienky vo mne skrsol na koncerte v Caracase. Hrali tam rôzne mládežnícke orchestre a mňa ohúrilo, ako sa ľudia dokážu zmobilizovať pre dobrú vec. Aj v Peru sa nám darí veľmi dobre, na školách v rôznych častiach krajiny vznikajú orchestre, ktoré v blízkej budúcnosti poskytnú základňu pre profesionálny hudobný život krajiny. Okrem toho, má to aj sociálny rozmer: deti, ktoré sa venujú umeniu, sú menej ohrozené drogami či prostitúciou.“
Čo je vašou súčasnou úlohou v projekte?
„Moja popularita sa ukázala ako užitočný nástroj pri získavaní finančných prostriedkov zo súkromných zdrojov i podpory zo strany štátu.“
Nedávno vám vyšiel nový album, výber štýlovo rozmanitých sakrálnych piesní. Jednou z nich je vaša vlastná skladba Santo, totožná s názvom CD. Viete si aj dnes nájsť čas na komponovanie?
„Žiaľ, zriedka. Momentálne sa venujem najmä orchestrácii peruánskych piesní, ktoré existujú iba vo vokálnej podobe, a preto sa nedajú uvádzať na koncertoch. Keď ich zinštrumentujem, môžem ich zaradiť do svojho programu. Aj Santo mala byť pôvodne orchestrálnou verziou nejakej peknej peruánskej duchovnej piesne. No keďže som žiadnu vhodnú nenašiel, napísal som celkom nový song. Text sóla je v starom indiánskom jazyku kečua, zbor spieva po španielsky. Mojím úmyslom bolo spojiť dve rozdielne kultúry, dva odlišné hudobné svety – klasický európsky štýl a pôvodnú etno hudbu.“
Februárový koncert v Bratislave bude zrejme vašou prvou návštevou Slovenska.
„Na Slovensku som ešte nikdy nebol. Vlani som síce spieval v Prahe a pred pár dňami som mal koncert v Budapešti, ale v podstate túto časť Európy nepoznám.“
