Proti výbornej technike a tvorivej originalite zostali niekedy aj filmoví cenzori bez argumentov. Píše Rudolf Urc v knihe Viktor Kubal – filmár, výtvarník, humorista.
Na zastávke električky sa asi málokto cíti špeciálne šťastný, ale Viktorovi Kubalovi sa páčilo aj tam. „Ľudia sú nervózni, rozčuľujú sa, ja nie. Možno práve takéto chvíle ma posúvajú vo vlastnej tvorbe,“ hovoril. Nie vždy boli časy, keď sa prialo jeho slobode a nie vždy bol animovaný film v rozlete, on sa však narodil mimoriadne aktívny a pohotový. Kreslil toľko a tak originálne, že aj deti, ktoré si v nedeľu ráno zapínali v Československej televízii pásmo rozprávok, si už dokázali zapamätať jeho meno.
V decembri o ňom vyšla pekná kniha: Viktor Kubal – filmár, výtvarník, humorista. Napísal ju dramaturg a jeho blízky kolega Rudolf Urc.
Stačí mi bodka a čiarka
Nechcem svoj vlastný stôl, vravel Kubal, keď ho zamestnali v Krátkom filme. Nebol to plán na odlákanie pozornosti nadriadených, asi by ho ani kontrolovať nestihli. Kreslil doma a kreslil veľa, nepotreboval ani pomocníkov na rozklesľovanie fáz, všetko si robil sám. Rudolf Urc píše v knižke o jeho detských pokusoch na prvých centimetroch filmu (v teplej vode zoškrabal emulziu a na čistý pás nakreslil tušom tank), o amerických vzoroch a trpezlivosti, s ktorou sa učil techniku a remeslo.
Po čase sa vymanil z cudzích vplyvov, a keď si sadal nad nové stránky papiera, bol to už filmár a karikaturista s vlastným názorom a nadhľadom. Nič nebolo také dôležité ako dobrý vtip, keď mal nápad, stačila mu aj bodka a čiarka, aby ho vyjadril. Videl, že život karikaturistu je krátky, pri množstve tém ho mohla zachrániť len jednoduchosť. Hovoril: „Najradšej by som nakreslil takú karikatúru, na ktorej by nebolo nič, a čitateľ by napriek tomu porozumel jej obsahu. To sa mi zatiaľ nepodarilo.“
Jediný profesionál
Kubal svoje prvé diela dokončil už v polovici štyridsiatych rokov, prešiel rôznymi filmovými inštitúciami (jeden týždeň sa zdržal aj u Jiřího Trnku v štúdiu Bratři v triku), päťdesiat rokov kreslil do časopisu Roháč. Prežil aj rok 1968, keď tam cez postavu malej Dity napísal: „Ľudia boží, až to praskne, zatvoria celú republiku.“
O takej mimoriadnej životnosti Rudolf Urc hovorí: „Neviem si celkom dobre vysvetliť, prečo jemu toľko vecí prešlo. Možno to bolo preto, že ho brali ako kuriozitu, šaša pri kráľovskom tróne.“ Okrem toho, Kubala si zamestnávatelia nedovolili vyhodiť, pretože sa neraz stalo, že bol medzi svojimi kolegami jediný profesionál.
Dramaturg Urc zas videl, že nik iný, iba on by dokázal urobiť celovečerný animovaný film. Kubal sa najprv nadchol pre Jánošíka a nakrútil Zbojníka Jurka, potom objavil Alžbetu Báthoriovú a nakrútil Krvavú pani. Vo svojej knižke uvádza Urc dlhé rozhovory, v ktorých spolu uvažovali o filmovom médiu a navzájom sa jemne tvorivo provokovali.
Je pritom možné, že sám Kubal by si lámal hlavu, keby mal svoje filmy žánrovo zaradiť. Túžil po veľkých témach a dramatických príbehoch, ale nikdy sa poriadne nedokázal vzdať humoru.
Raz sa zadrie
Nie všetky Kubalove filmy sme dokázali predať v zahraničí, Rudolf Urc hovorí, že socialistický FilmExport si častejšie vyberal z bohatej českej tvorby a že to Kubala mrzelo. Vítal slobodu i samostatné Slovensko, no pár rokov po revolúcii ho opustilo zdravie a sily.
V novej knihe sa to takto presne nepíše, ale vyplýva z nej, že Kubala zachránilo radostné životné naladenie a presvedčenie, že nemá zmysel ponáhľať sa či rozčuľovať. Lebo vraj aj pri pokojnej ceste autom, keď si jeho motor pravidelne priadol, hovoril: „Čakám, kedy sa zadrie. Raz sa musí.“
Rudolf Urc: Viktor Kubal - filmár, výtvarník, humorista
Vydala Asociácia slovenských filmových klubov a Slovenský filmový ústav
2010, 384 strán
