erectvo nepovažuje za negatívum, pretože televízia nakoniec privádza divákov do divadla.
Nedávno mal aj na Slovensku premiéru česko-slovenský film režiséra Radima Špačka Pouta, v ktorom hráte jednu z hlavných postáv. Ako sa na ten film pozeráte?
Rôzni ľudia, napríklad režisér Jan Hřebejk, scenárista Petr Jarchovský či režisér Jiří Chlumský, mi hovorili, že sú veľmi radi, že to vzniklo. Všetci držia režisérovi Radimovi Špačkovi palce, pretože si vybral ťažkú tému zo začiatku osemdesiatych rokov. Vyrovnáva sa tam s témou socializmu, ale nie v zmysle, aké kabáty sa vtedy nosili, aké autá si ľudia mohli dovoliť... Rieši skôr vzťahovú rovinu – čo dokáže manipulácia jedných ľudí druhými. Zaoberá sa otázkou, čo sa stane, keď niekomu, kto má moc, takpovediac, rupne v debni. Čo sa v takých situáciách dokáže z človeka vykľuť, ako sa dokáže zmeniť.
V Česku už vzniklo veľa filmov z obdobia normalizácie. Čím sa Pouta líšia?
Nemal to byť dokumentárny film, ktorý by presne opísal všetky reálie a všetky pionierske oslavy a prvé máje. Je to vážnejší a temnejší film a ja som bol veľmi rád, že som dostal postavu eštebáka. Radimovi sa páčilo, že ho hrá Slovák a že Slovenka Kristína Farkašová hrá hlavnú ženskú postavu. K tomu, aký je to film, sa neviem vyjadriť, viem však, že vyšli dobré recenzie. Nie je to jednoznačný film a evidentne to nebude ani nejaký kasový trhák. Teraz je taká doba, že ľudia sa chcú v kine odreagovať, oddýchnuť si, zasmiať sa. Teda najlepšie by bolo, ak by to bol rodinný film, kam môžu rodičia zobrať aj deti. Pouta nie sú rodinné ani nejaké rýchle. Majú svoju atmosféru, sú aj trochu dlhšie, ale dúfam, že nezapadnú prachom.
V hre Čudné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho hrá
Lukáš Latinák Útechovú. Na snímke so Szidi Tobias
(Svetlana) a Róbertom Jakabom (Václav). Hru uvádza
Divadlo Astorka Korzo ’90. Réžia – Boris Farkaš
Druhý film, ktorý sa odohráva v čase normalizácie a v ktorom hráte jednu z menších postáv, sa volá Občanský průkaz. Na ten spomínate ako?
Na ten mám dobrú spomienku. Zavolal mi režisér filmu Ondřej Trojan, či by som si tam nezahral. Veľmi som sa potešil. Hoci je to naozaj malinká postava, má dosť veľký význam. Dokopy to však boli nejaké tri filmovacie dni. Zaujímavé však bolo, že medzi prvým a druhým filmovacím dňom Občanského průkazu sme stihli natočiť celé Pouta. Keďže v Občanskom průkaze sa točili rôzne ročné obdobia, ten druhý a tretí filmovací deň boli asi až o rok a pol. Už som aj zabudol, že som niečo točil.
Môžete oba filmy porovnať?
Tematicky sú podobné, doba je tá istá. Akurát Trojan má iný pohľad na vtedajší svet. Robí to cez pohľad mladých ľudí, ktorí chcú tú dobu brať menej vážne, ako to v skutočnosti bolo. Veď dnes sa mnohí tak obzerajú a hovoria si, ako vtedy bolo dobre. No, všetci boli mladší, tak to berú pozitívne. To je aj prípad tohto filmu, ktorý bude, myslím, aj divácky príťažlivejší.
Keď už sme pri normalizácii. Vy ste hrali aj v slovenskom filme Muzika, ktorý mal premiéru pred tromi rokmi. Ktorý z troch filmov – Pouta, Občanský průkaz, Muzika – lepšie vystihuje tú dobu?
Muzika bola v pohode. Z toho filmu je jasné, že sa nemohlo robiť veľa vecí. Pouta sú vážna dráma so silnou témou, riešia sa tam dôležité veci. Trojan sa na tú dobu pozerá aj z dospeláckej, vážnej aj tej detskej roviny. Každý film je iný a neviem povedať, ktorý je lepší. Chcem len povedať, že je perfektné, že také filmy vznikajú. Je to obraz toho, že ľudia sa už s tou dobou dokážu vyrovnať. Dokážu si z toho urobiť žarty, alebo dokážu vážne na kúsky rozobrať, ako žili naši rodičia.
Ako si na to obdobie spomínate vy osobne? V roku 1989 ste mali dvanásť rokov.
No práve, pozerám sa na to len z pohľadu dvanásťročného chalana.
Aký to bol pohľad?
Našim sa podarilo nasporiť a kúpiť starý neomietnutý dom, ktorý mal ešte kamenné základy. To boli všetky naše víkendy. Furt sa niečo opravovalo, klčovalo, robila sa malta... Keďže som mal dvanásť, mal som jednoduchší život. Dobu som neriešil, ale pamätám si povinné prvomájové sprievody. Otec bol vedúcim v Jednote, tak sme sa tam museli ísť ukázať celá rodina, pomávať mávačkami a potom hybaj na chatu. Vôbec som nechápal, prečo sme museli filmy ako Ben Hur chodiť tajne pozerať na faru. Alebo prečo otcovho brata vypočúvali, keď napísal list do Slobodnej Európy. Počas revolúcie ma naštvalo, že namiesto Fantomasa išiel Kňažko. Mama nám vtedy hovorila: O tomto ešte budete rozprávať. Začali sme nosiť trikolóry, namiesto Česť práci sme začali zdraviť Dobrý deň, na náboženstvo začali chodiť aj deti, ktoré dovtedy nechodili a učitelia začali chodiť do kostola. Človek si všíma také drobné veci okolo seba. No a potom prišli farebnejšie časopisy.
Ako jeden z mála nováčikov obstál Lukáš Latinák aj v relácii Sedem, ktorú však
pred dvoma mesiacmi televízia Joj prerušila pre farmársku šou
Prvýkrát som vás zaregistroval v gospelovej hitparáde Poltón na STV. Ako ste sa k tomu dostali?
Ako slepý k husliam. Pani Žilineková, ktorá bola naša rečová pedagogička na VŠMU, mi povedala, že tam a tam je kasting. Asi nebola iná konkurencia, tak si vybrali mňa, mladé ucho.
To bolo kedy?
V roku 1995, v prvom ročníku. Vydržal som to robiť desať rokov.
V roku 1999 ste hrali vo filme s názvom Zabíjačka. O čom to bolo?
Zabíjačka bola moja prvá televízna inscenácia. Viera Topinková a Marián Labuda tam hrali mojich rodičov: Hral som nezbedného syna, ktorý príde nečakane domov. Bola to taká absurdná komédia o tom, ako rodina nakúpila nástroje na zabíjačku, otec brúsi nože a nakoniec zistia, že zabudli kúpiť sviňu.
Zo začiatku ste sa objavovali aj v Paneláku, občas sa mihnete v Ordinácii, známy ste však predovšetkým zo seriálu Profesionáli. Nie je ubíjajúce točiť vlastne stále to isté, s tými istými ľuďmi v tých istých interiéroch?
Je to len nedeľa a pondelok a na dva týždne je vyrobené. Nie sme stále spolu, len vtedy, keď sa vyrába. Tú zostavu nie je ľahké dať dokopy a produkcia s tým má dodnes starosti. Ale už sme si na seba zvykli. Keď je dobre napísaný diel, tak nás to baví, tam sa narehoceme. Zatiaľ nás to neomrzelo, hoci by možno bola dobrá nejaká pauza.
Podľa mňa sa to už trochu zacyklilo.
Neviem. Šťastím či pozitívom je, že to nepíše jeden človek, ale piati. Každý má trochu iný štýl písania. Ale nápadov nie je nekonečné množstvo.
Nakoľko môžete dotvárať seriál vy sám ako herec? Máte tam nejaký priestor?
Ja som si ich dotváral od začiatku. Na začiatku som bol určený ako nejaký Čechoslovák odniekiaľ, kde rastie kapusta i zelí. Ale mne, Stredoslovákovi, to nič nehovorilo. Tak sme to skúsili ťahať cez toto. U nás sú slová, slovné spojenia, zvraty oveľa kvetnatejšie, tak som si ich tam pridával. Ako to „či?“, ktoré sa pomaly stalo nejakou národnou chorobou. To isté robí Mišo Hudák. Dostane scenár v slovenčine, má tam repliku na tri riadky, ale kým to povie, je z toho šesť riadkov. A musí to do tej východniarčiny preložiť tak, aby tomu rozumeli aj na západe.
V Astorke hrá Latinák aj Herkula v hre Kentauri. Na snímke spolu so
Zitou Furkovou (Herečka). Réžia – Roman Polák
Čiže za postavou poručíka Húrku stojíte vy sám?
Ešte pred začiatkom sme sa stretávali s autormi a hovorili sme si, ako to bude vyzerať, čo by tam sedelo. Vznikla nejaká základná charakteristika postáv, ale bola strohá, tak sme to museli nejako domyslieť. Aj scenáristom sa potom lepšie písalo, keď vedeli, čo sme zač, pre koho to píšu.
V Ordinácii máte len také drobné „šteky“.
Tam som sa stal bratom jedného lekára. Mal som nejako veľa roboty, v divadle, v Profesionáloch a povedal som si, že nemôžem prijať ďalšiu veľkú ponuku, pretože by som na ňu nemal čas. Tak som mal hrať len nejakého pacienta. Pacient prišiel raz, druhý raz prišiel aj s manželkou, aj s dieťaťom, tretí raz prišiel s manželkou a po niekoľkých mesiacoch som zistil, že v nemocnici pracuje môj brat. Tak som mal zase prečo prísť. Tak sa začala vyvíjať druhá linka, ktorá bude mať asi nejaké pokračovanie. V tom, že to rozpísali, som úplne nevinne. Mojou ambíciou nebolo ťahať tú postavičku dlhšie. Nejako som sa im hodil.
Čo budete robiť, keď sa vaša postava stane jednou z hlavných?
To sa dúfam nestane.
Tá prvá ponuka bola aká?
Nejaký doktor. Keby som to prijal, musel by som tam byť častejšie, a to by som nestíhal. Ani neviem, kto to dnes hrá. Vtedy som už vedel, že pôjdeme s Teatrom Tatro do Vancouveru na olympijské hry. Vypadli sme na mesiac, mysleli sme, že ideme na výlet, ale bolo to päťdesiat predstavení. Vtedy odchádzal aj Ľuboš Kostelný na študijný pobyt do USA, takže sme riešili najmä problém s Profesionálmi. Muselo sa dopredu vyrobiť niekoľko dielov, iné veci neprichádzali do úvahy.
V novembri mal na Slovensku premiéru film režiséra Radima
Špačka Pouta. Lukáš Latinák v ňom hrá postavu žoviálneho
eštebáka Martina Husára
Tvrdí sa, že ľudia do divadiel chodia vlastne len na postavy z televízie. Je to podľa vás tak?
Môj názor je, že nie je až také negatívum, keď seriál prináša divákov do divadla. To isté mala Zuzana Fialová či Tomáš Maštalír v SND. Pre divadlo je príjemné, keď sa publikum omladzuje a azda si niektorí z tých mladých zvyknú na divadlo natoľko, že prídu aj bez toho, že by tam hral niekto z televízie. To je príjemnejší moment. Na druhej strane, má to aj negatíva. Minule sa mi takmer zastavil rozum. Ležím ako mŕtvy Rómeo na forbíne a počujem nejaký pohyb. Keďže som bol mŕtvy, nejako extra som sa hýbať nemohol, tak som len jemne otvoril jedno oko. Skoro som odpadol, blížila sa ku mne ruka s mobilom. Nejaký štrnásťročný chalan si ma chcel odfotiť! Hovoril som si, že by som mu ten telefón hodil o stenu, ale zomieral som, tak som to nechcel kaziť.
To naštve.
Ja neviem, ľudia si myslia, že keď telefón má takú funkciu, tak môžu fotiť všade. Nechápem. Hoci na to upozorňujeme, niektorí dokážu byť takí hulváti, že to porušia. To je fenomén dnešnej doby. A tiež mesta. Pamätám si, že keď som kedysi u nás hádzal skaly do husí, nech to videl ktokoľvek dospelý, schytal som za to.
Pre mňa osobne ste najzaujímavejší v Partičke. Otázku, či je to aspoň trochu pripravené alebo či ide o čistú improvizáciu, ste asi už dostali.
Hej, pýtajú sa to všetci. Možnože to, že je to v televízii, vytvára dojem, že to máme trochu nacvičené. Aj preto chodíme s Partičkou po mestách a tam je to pre divákov úplne iný zážitok. Nedá sa nič vystrihnúť, nie sú tam džingle ani reklamné bloky. A keď sa niekto zamotá a nevie sa z toho vymotať, tak ho Dano Dangl nechá, pretože tam je na to čas. Je evidentné, že nemáme nič pripravené, pretože scény sa konzultujú priamo s divákmi. Každý divák tam môže zapojiť svoju fantáziu a my sa mu musíme prispôsobiť.
Od roku 2008 hrá Lukáš Latinák požívačného poručíka
Karola Húrku (v strede) v úspešnom jojkárskom seriáli
Profesionáli
Nemáte žiadne situácie, ktoré ste už robili?
Zatiaľ nie, ale keď sa už opakujú predmety, snažíme sa vymyslieť niečo iné. Vzniká to priamo pred divákmi. Dokonca, keď sa nám nedarí, je to lepšie, pretože na Slovensku škodoradosť funguje. Pôvodne je to divadelná forma, je to adrenalínový šport. Niekedy si stihneme vymyslieť aspoň kostru nejakého príbehu alebo pointu, ku ktorej sa potom musíme nejako dopracovať. To je už na tom mužstve, kto komu nahrá. Niekedy to vychádza, niekedy nie a poctivo sa v tom vykúpeme.
Je to príliš trápne, keď neviete ako skončiť scénku?
Trápnejší vyhráva hráme celý čas.
V televízii to až tak nevidieť.
Tam sa to dá skončiť alebo upraviť.
Ako sa žije s popularitou?
No, čo s tým urobím? Žena ide do potravín radšej sama ako so mnou. Furt sa všetci obzerajú, mladší sa chichúňajú. Sem-tam sa prídu odfotiť, sem-tam prídu po autogram. Niekedy to zdržuje. Keď idem niekam, kde môže byť masa ľudí, rozmyslím si to. Byť na ľudí nepríjemný tiež nie je správna cesta. Ale nakoniec mám toľko roboty, že sa až tak veľmi nedostávam do neštandardných situácií.
Rozhovor som si dohodoval s vašou manželkou. Potrebujete manažérku?
Takto je to oveľa lepšie. Ona má viac času. Keď skončím skúšku, mám dvanásť neprijatých hovorov, potom zabudnem zavolať naspäť a som za človeka, ktorý si neplní záväzky. Lepšie je hodiť to bremeno na plecia niekomu inému. A moja manželka sa v tom vyzná.
Na koho to slovo padne bolo pôvodne študentské predstavenie, ktoré režíroval
Peter Mankovecký. Hra získala cenu slovenských divadelných kritikov a teoretikov
DOSKY ‘98 v kategórii Objav sezóny
V vašom domovskom divadle Astorka hráte v hre exministra kultúry Mareka Maďariča Túlavé srdce. Keď mala hra premiéru objavili sa špekulácie, že je to preto, že Astorka sídli v budove ministerstva.
No, to sa zosypalo na Ďura Nvotu, ktorý to režíroval. Obviňovali ho, že si hru vybral, aby pochleboval. Ale to, že originálna predloha je od Jozefa Cígera Hronského, ktorú Maďarič upravil pred desiatimi rokmi, keď bol dramaturgom v STV, to nikto nenapíše. S politikou to nemalo nič. To predstavenie nikoho neuráža a myslím, že sa bude hrať dlho.
Mimochodom, ako hodnotíte nového ministra kultúry?
Neviem. Uvidíme, ako dopadne zlučovanie rozhlasu a televízie. My sme sa aj tešili, že nový minister na Túlavé srdce príde, ale ešte si k nám cestu nenašiel. Stretli sme sa možno párkrát v živote, ale nevedeli sme o sebe. Boli sme ešte študenti, keď sme boli zachraňovať Markízu a on tam niekde prešiel po chodbe.
Vy ste boli tiež zachraňovať Markízu?
Áno. V škole sme mali koordinačné centrum štrajkových výborov. Dvadsaťdva vysokých škôl išlo do štrajkovej pohotovosti.
Neskôr celý ten spor o markízu vyznel ako vybavovanie si účtov.
Hej, nakoniec to vyzeralo úplne inak, ale vtedy bola Markíza pre nás dôveryhodná. STV skresľovala spravodajstvo.
Vystupujete v komerčných televíziách, zatiaľ čo STV takmer nič nerobí...
Pozor! Nesmiete zabúdať na Nesmrteľných. Dostal som ponuku, aká sa neodmieta a hrám v adaptácii Rysavej jalovice.
Herci z hry Na koho to slovo padne Róbert Jakab, Juraj Kemka,
Marián Miezga a Lukáš Latinák bez Vladimíra Kobielskeho na výlete
v Hollywoode, kde túto hru úspešne uviedli
Ako hodnotíte STV?
Podľa mňa sa s Českou televíziou nedá porovnať. Nerozumiem napríklad tomu marketingu, keď najlepšie filmy vysiela STV 2 o pol jednej v noci. A z Drišľakovín je nekonečný seriál. Keď si zoberiete len tú budovu a porovnáte to s Jojkou alebo s Markízou... Mali by ju prenajať.
Hrávate v troch divadlách. Ako sa líšia?
Po technickej stránke sa musí v SND hrať „viac“, aby to prešlo cez divadelnú rampu. V Astorke sa dá urobiť oveľa viac intímnych okamihov. Astorku som vždy obdivoval a chcel som sa tam dostať. A Teatro Tatro je zábava. To, že sa s ním niekedy dostaneme až do Vancouveru na olympijské hry, sa nám ani len nesnívalo. Prvý nápad bol, že by sme mohli mať divadlo, ktoré sa dá postaviť kdekoľvek, aby ľudia nemuseli chodiť za divadlom, ale aby divadlo prišlo za ľuďmi.
Hoci ste sa objavili už vo viacerých vážnejších úlohách, ľudia vás majú zaškatuľkovaného skôr ako komika. Neprekáža vám to?
Takto som sa na to nikdy nepozeral. Vážnejšie polohy mám v divadle. Nemám nejaký zásadný pocit, že by som mal hrať niečo iné. Ale to zaškatuľkovanie tam asi je. Keď na mňa na ulici vykríknu Servus Húrka, ja im odpoviem, že u nás sa hovorí Dobrý deň.
Lukáš Latinák (1977)
Pochádza z Hriňovej, vyučil sa za sklára, vyštudoval herectvo na VŠMU a stal sa členom divadla Korzo Astorka 90 a Teatro Tatro. Herec, ktorého diváci poznajú ako pažravého poručíka Húrku z Profesionálov, Ritchieho z Keby bolo keby či komika z relácie Partička. Na VŠMU tvoril silnú partiu s Robom Jakabom, Mariánom Miezgom, Jurajom Kemkom a Vladom Kobielskym. Za legendárne predstavenie Na koho to slovo padne, ktoré naštudovali ešte na škole, získali ocenenie DOSKY ako objav sezóny. Hoci ho návštevníci divadla a televízni diváci majú zafixovaného ako výrazne komediálneho herca, Latinák prekvapil aj v úlohe Rómea.
