Nič pre idealistky, nič pre romantičky, alebo predsa? Lásky nebeské Jany Juráňovej sú veľmi civilné, pragmatické, ženské, mnohoraké v každej jednej poviedke.
Recenzia / kniha
Nová kniha Jany Juráňovej Lásky nebeské je rozprávaním o láskach, ktoré sú nebeské, aj keď nepadajú z neba.
Útla kniha poviedok a jednej divadelnej hry má za sebou dlhé obdobie a meno zakladateľky ženského združenia Aspekt. Hľadať (a nachádzať) v nich predovšetkým feministickú líniu by bolo príliš jednoduché.
Rozdelenie svetov na mužský a ženský je zrejmé, ale všetci často zabúdame. Keď sa „zástanca ľudských práv" zmätene zobudí po nočnom blúdení, keď chcel, čo to vlastne chcel? Povedať jej iba niečo na dobrú noc, konštatuje, že predsa bude lepšie na epizódu s posteľou zabudnúť. „Stalo sa niečo? Všeličo sa v živote stáva. Každému sa to môže stať. Hlavne, že sa nič nestalo."
Ktorá je tá pravá?
Všeličo sa v živote stáva, aj taká vec, akou je láska. A vlastne, nestáva sa len tak. Juráňová to brilantne vykresľuje prostredníctvom žien zadaných, slobodných, rozvedených, príliš mladých, naivných, ale hlavne, večne hľadajúcich.
Nemusí ísť pritom o lásku k mužovi. Veď „hodinu po saune je žena najkrajšia", tak prečo si ju nedopriať, a prečo si nedopriať rozhovory trebárs s chladničkou: „Povedal mi, že vyzeráš ako tá tvoja chladnička. Povedal to opovržlivo. Myslel si, že sa urazím, chcel ma ponížiť. Chudák, nič iné nevie. Usmiala som sa na neho a poďakovala som sa za kompliment. Keby len vedel, aké sme si blízke, ako ťa mám rada."
To všetko stojí v opozícii samoty. Samoty dlhých múrov, pomaly sa usadajúceho prachu, zúženého pohľadu na svet, zatvorených domov s ich vlastnými životmi, bezvýchodiskových otázok. „Aká je toto vlastne adresa?" pýta sa poslednou vetou úvodnej poviedky.
„Je pozamykané. Všade. Všetky tie malé šikmé domčeky. Ani sme sa nerozišli, ani sa už nezídeme," hovorí autorka v ďalšej poviedke Trinásta komnata.
Smiech aj slzy v jednom
Svet sa predsa nekončí. „Na zaplakanie je to. Aj na smiech." V podaní Juráňovej ide o smiech ironický, podpichovačný, smiech nad ženskosťou aj mužskosťou v nás, bez rozdielu pohlavia. „Žena, muž, strom, spor medzi ženou a mužom, smrť stromu, zánik, nový priestor."
Občas opisná, veľmi jemne ukladajúce slová, také verné reálnemu svetu („Sedeli sme na hojdačke. Ona zaľúbená do Gotta a ja do Neckářa. Ten sa mi zdal prístupnejší. Nechcela som nič hovoriť, ale myslela som si, že u Gotta nemôže mať šancu."), inokedy blúdiaca v minulosti, v matko-dcérskych vzťahoch, vo vzťahoch medzi prečo a lebo.
Okľukou a predsa veľmi priamočiaro hodnotí naše zabúdanie, vlastné strácanie seba v sebe, nekomunikatívnosť a vystavuje ich vo svetle zdanlivo blahosklonného, a pritom nekompromisného. „A vtedy si vnučka uvedomí, že túži po láske. No láska je vzdialená, nedosiahnuteľná, lebo vnučka práve nie je na dosah."
Kniha Lásky nebeské nie je nič pre idealistky, nič pre romantičky. „Chcela by to ešte zažiť? Muž a deti ju čakajú v bufete. Románik sa odkladá." Lásky nebeské, pozemské, platonické, idylické, večné, každodenné, tragické, komické, mladé, staré, bulimické aj politické zostávajú. Aj keď často zabúdame alebo si nechceme priznať, ktorú z nich práve prežívame.
