Dôvody na zachovanie štátnej kontroly nad prvými aj druhými boli totožné: že sú prirodzenými monopolmi, že je potrebné garantovať aj menšinové záujmy a že sú to jednoducho príliš dôležité firmy pre Slovensko, aby boli predané do súkromných rúk. Pri strategických podnikoch nám už došlo, že tieto argumenty sú príliš nepresvedčivé. Logicky by mal nasledovať aj predaj Slovenskej televízie - a podobne aj Slovenského rozhlasu a štátnej tlačovej agentúry TASR.
Kým pred desiatkami rokov obmedzenosť počtu frekvencií na televízne vysielanie dávala pojmu prirodzený monopol určitú opodstatnenosť, vďaka rozvoju nových technológií nadišla doba internetu a satelitných a káblových televízií s desiatkami programov. Aj medzi poskytovateľmi informácií vládne stále vyššia konkurencia. Ako vieme aj z vlastnej skúsenosti, súkromný vlastník je lepším manažérom ako štát (koľkokrát bol šéf Markízy na služobnej ceste v Číne?).
Zvýšená ponuka v súkromnom sektore umožňuje aj fungovanie špecializovaných televíznych kanálov, od správ po dokumentárne filmy. Padá tým argument, že STV sa musí starať o menšinového, nekomerčného diváka (STV sa o to evidentne ani nesnaží, viď množstvo telenoviel, športu a populárnej zábavy). Podobne nástup súkromných mobilných operátorov neznamenal vyradenie ľudí žijúcich vo vzdialených miestach v regiónoch z prístupu k službám, skôr naopak. Ich podpora cez krížové dotácie sa však ešte donedávna používala ako dôvod proti privatizácii Slovenských telekomunikácií. Oveľa dôležitejšie však predovšetkým je, že na preferovanie určitých služieb a televíznych programov stačí namiesto štátneho vlastníctva jednoduchá regulácia, napríklad stanovením minimálneho rozsahu vysielania určitých programov alebo cielenými štátnymi zákazkami.
Aj argument, že „strategické podniky“ sú kľúčové pre slovenskú ekonomiku, a preto nesmú byť privatizované, sa ukázal ako chybný. Ako ukázali príklady najväčších bánk, elektrární či plynární, boli to tunelovanie, rodinkárstvo či neschopní manažéri, čo priviedlo tieto firmy do veľkých ťažkostí. Výsledkom boli nekvalitné služby a miliardy dlhov splatných všetkými občanmi. Aj STV je vraj príliš dôležitá pre podporu politickej plurality a slovenskej kultúry, ale doterajším výsledkom sú tie isté príznaky ako v prípade strategických firiem. Politické zasahovanie je opäť všade prítomné, manažmenty sa menia po voľbách a redaktori sa pravidelne búria. Navyše prítomnosť nekvalitnej štátnej televízie posilňuje postavenie lídra Markízy a láka na jej politické využívanie. Pri silnejšej konkurencii zo strany súkromných STV 1 a STV 2 by to tak vôbec nemuselo byť.
Nekonečné volania po odpolitizovaní televízie, lepšej morálke a vyššej transparentnosti sú a budú rovnako neúčinné, ako to bolo až donedávna v SPP, Slovenskej poisťovni alebo v Slovenských telekomunikáciách. Ak sme sa teda na vlastných chybách poučení rozhodli predať bývalé strategické podniky do súkromných rúk, nemali by sme o predaji uvažovať aj v prípade STV? Vzhľadom na neustále zvyšujúcu sa konkurenciu a vyvíjajúcu sa technológiu bude jej cena v budúcnosti stále klesať podobne, ako to bolo v prípade telekomunikácií alebo bánk. Je najvyšší čas otvoriť diskusiu o privatizácii STV.
Autor: GABRIEL ŠIPOŠ(Autor je ekonómom, pracuje v treťom sektore)
