V roku 1983, rok po svetovej premiére, aj k nám dorazil na pirátskych videonahrávkach americký sci-fi film TRON. A otriasol práve vznikajúcimi prvými československými sci-fi klubmi, stal sa témou mnohých siahodlhých diskusií, kultom. A keď sa teraz americkí producenti rozhodli brnkať na strunu nostalgie pokračovaní TRON: Dedičstvo, týka sa to aj nás, hoci určite nie v takom masovom meradle, ako v USA.
Druhý a tretí dych
TRON bol prvý film odohrávajúci sa v iluzórnom, zato vizuálne veľmi vďačnom digitálnom svete. Hoci po ňom nasledovalo veľa ďalších, po obrazovej stránke nadlho zostal nenapodobiteľný. Hitom sa nestal hneď, bol skôr záležitosťou fanúšikov a znalcov. Pôvodne utŕžil len 33 miliónov dolárov.
Druhá vlna obľuby prišla v 90. rokoch a tretia roku 2002, keď pri príležitosti 20. jubilea vyšiel vo vynovenej podobe na DVD. Hlboko ovplyvnil veľa umelcov. Napríklad John Lasseter sa vďaka nemu začal zaujímať o využitie počítačov vo filme a tvrdí, že „bez TRONa by nikdy nevznikol Toy Story“.
TRON inšpiroval viacero videohier ba i sériu komiksov, ale o filmovom pokračovaní sa vážnejšie začalo hovoriť až na sklonku 90. rokov a konkrétne plány sa zrodili roku 2005. Jedným z tých, ktorých pôvodný film zasiahol, bol v čase premiéry osemročný Joseph Kosinski, dnes uznávaný tvorca reklamných spotov, vyštudovaný architekt a dizajnér, debutujúci na poli celovečerného hraného filmu práve snímkou TRON: Dedičstvo.
Medzi producentmi sú i režisér originálu Steven Lisberger a producent Donald Kushner. Dohliadli na to, aby sa pokračovanie nespreneverilo pôvodine. A skutočne: opäť ide predovšetkým o obraz, o skvele zvládnutú vizualizáciu alternatívneho digitálneho sveta.
Presnejšie: audio-vizualizáciu, pretože ďalšími originálom zasiahnutými sú francúzski hudobníci, tvoriaci duo Daft Punk a ich hudba je vo filme ideálne zladená s trojdimenzionálnym obrazom. Mimochodom – film opäť posúva 3D na novú úroveň. Sledovanie bez 3D mu uberá väčšinu sily.
Na príbehu nezáleží
Obrazový a zvukový dizajn bol pre tvorcov prvoradý. Kým nakrúcanie s hercami trvalo dva mesiace, postprodukcia sa natiahla na sedemnásobok tohto času. Len kostýmy stáli trinásť miliónov dolárov. Zdroje uvádzajú rozličné výšky rozpočtu od 170 do 300 miliónov. No ak by aj platil dolný limit, bolo by to desať ráz viac ako rozpočet prvého TRONu.
Čím väčší dôraz film kladie na dizajn, tým menej mu záleží na obsahu, hereckých výkonoch, deji, dialógoch, myšlienkovom dosahu. Plytký, nenápaditý príbeh bez akýchkoľvek prekvapení a často i bez logiky je len zámienkou na rozpútanie obrazových a hudobných orgií s mnohými odkazmi (2001: Vesmírna odysea, Mechanický pomaranč, Hviezdne vojny, Blade Runner, Batman a i.) a chatrným náterom v podobe zenového budhizmu.
Pretože väčšina sa odohráva v alternatívnom svete, nielenže to neprekáža, ale práve naopak. Farby, svetelné efekty a rytmus, v ktorom sa striedajú, hrajú v digitálnom priestore väčšiu rolu ako mimika, gestikulácia, živý človek. Tak, až zaniká rozdiel medzi animáciou a realitou.
Jeff Bridges sa stretáva so svojím digitálne omladeným alter egom, 27-ročný Garrett Hedlund v role jeho syna vlastne nemá čo – a nič ani nemusí – hrať, aj rovnako starej Olivii Wilde úplne stačí do detailov prepracovaný imidž.
Film vybočuje z radu až tak, že sa stáva akousi modernou, aktuálnou a súčasnosť reflektujúcou digitálnou operou, osobitým artefaktom svojho vlastného druhu, ktorý si určite nájde nadšené publikum (najmä v sálach s veľkými plátnami a kvalitným zvukom), ale sotva získa priazeň staromilských filmových kritikov.
V kinách od 7. januára.
